Sufferer

Ani prvotné rozpaky, ani následné zmiešané pocity mi nezabránia povedať, že Interstellar je film, ktorý pohltí a naplní. Miesi v sebe veľkolepú výpravu a komorný príbeh bez toho, aby od seba tiahli ako dva plusové magnety, a je vyprávaný tým sugestívnym, ťažko predvídateľným spôsobom, vďaka ktorému sa mi chcelo v prítmí kina zrásť so sedačkou. Neskutočne mi imponuje, ako Nolan namiesto stopovania beznohého hollywoodskeho indiána skúša mnohé uličky. Niekedy, prirodzene, aj slepé, lež iným ukazuje smer, ako – priam soderberghovsky – rúcať stenu medzi umením a komerciou. (Kino)

Do neškodného priemeru film posúva len moja inklinácia k romantickým komédiám, príjemná hudba a asi najviac ústredná herecká dvojica. Kvôli prijateľnej dĺžke utečie skôr, ako vás napadne sa pozrieť na hodinky, ale nezanechá ani tú najmenšiu stopu. Scenár operuje s niekoľkými pomerne interesantnými motívmi rekonštruujúcimi zápletku o mladej láske, ktorú sme už videli toľkokrát. Zakaždým inak, no často zábavnejšie. Postavám sa skrz dialógy nedarí vyjadriť svoju osobnosť, vyfarbia sa ako nemé výkričníky, ktoré v divákovi neevokujú absolútne nič. Človek vážne spozornie, iba ak Analeigh Tipton zo seba začne zhadzovať kúsky oblečenia.

Pokiaľ Haggisovi niečo vážne ide, tak sú to postavy a ich funkcia v príbehu. Ich charakterové portréty sú jasné a len zriedka skĺznu do situácii, pri ktorých máte nutkanie sa do nich prevteliť a konať namiesto nich. Konečne pochádzajú z nášho sveta, v ktorom si vás život vezme do parády a zametá s vašimi citmi. Vyššie uvedené sa potom odráža aj pri ich premyslenom aranžovaní do dejových fragmentov a vytváraní vrstevnej mozaiky vzťahov. Človeku nerobí problém vkĺznuť do previazaného deja, do ktorého sa z môjho pohľadu podarilo vtisnúť istú emočnú hĺbku. Inak je to ale stále o tom istom. Niežeby som nedokázal žiť bez elementu prekvapenia, avšak ďaleko vďačnejší by som bol za narastajúcu tenziu vrcholiacu dramatickejším rozuzlením.

S prižmúreným okom. Transformers uviazli vo vychodených uličkách a zcela zámerne sa nezbavili starých návykov. Bay zase raz otvára dvere popcornovej zábavy identickým kľúčom – vršením atrakcii, kde si ukája svoje chúťky drviť betón a ohýbať plechy. Spojivo, respektíve príbehová kostra je pozváraná výlučne z recyklovaného šrotu, zásluhou čoho aj tých pár svetlejších momentov vybledne akosi prirýchlo. Naostatok zostal len ubíjajúci pocit, akoby ma priamo do lebene trafila demolačná guľa. „Honor to the end.“

Bývali časy, keď som fičal bezmála na každom “hajpe“, dnes nad tým najväčším tohtoročnej uhorkovej sezóny len neveriacky krútim hlavou. Nikomu však nemôžem zazlievať, že podľahol plnotučnej zábave, ktorá dokáže osloviť aj po stránke scenára. Presne tak. Liman jednoducho nahádzal do krabice od topánok prvky z viacerých filmov, zatrepal s nimi a na premietačky kín zavesil relaxačný sci-fi akčnák, v ktorom spomínané prvky spolu nielenže logicky fungujú, ale v jeho prevedení sa navyše javia sviežo. Obzvlášť to predurčuje snímku do kategórie blokbasterov, ktoré nie sú ako náplasť. Takisto zbehnú rýchlo, ale pozerať ich, naopak, nebolí.

Merať dvojakým metrom výlučne kvôli plejáde hereckých es? Tak to ani omylom. Najprv to bola prenikavo znejúca ozvena nostalgie a následne pozoruhodná zmes charizmy a požmurkávajúceho nadhľadu, vďaka čomu sa aj zlátanina zdala byť super. Trojka nič také nemá. Iste, nerozbíja sa na scénky ako druhá časť, ibaže je zhora nadol prešpikovaná priemernosťou a ďaleko väčšiu nápaditosť možno sledovať aj u noliferov na tunajších diskusiách. Som skrátka toho názoru, že kvality novodobého filmu by sa nemali začínať a zároveň končiť výpočtom zvučných mien v titulkoch. A pritom, keď sa to tak vezme, na to po hereckej stránke mala.

Čert to vezmi, že si Mueller pri hororovo vzostupnom dávkovaní informácii nevie v expozícii dať rady s vtiahnutím do deja a že sa koncept found footage k záveru pozvoľna rozpadá, keď vývoj deja je plus-mínus neznámou, minútu k minúte pútavejší a diváka zvláda režisér atmosférou rozhodiť znamenite. Moja spokojnosť nabrala na konci také rozmery, až som sa pristihol, že by som na bohom zabudnutom mieste s postavami rád zotrval ešte o chvíľu dlhšie a dozvedel sa viac.

Miestami vyslovene šmrncovne a svižne zrežírovanú komiksovú podívanú ochromuje do dvoch hodín rozťahaná infantilná hlušina, ktorá prináša a odnáša fádne postavy bez toho, aby dávali najavo akýkoľvek posun a vývoj a vzbudili v divákovi aspoň aký-taký záujem (neuveriteľné, ako ma scéna, ktorá ma mala emocionálne rozdupať na kúsky, nechala absolútne, ale absolútne chladným). Uznávam, že sa Spidey pre budúcnosť dejovo rozkročuje a oproti nabitej konkurencii si razí inú (automaticky neznamená horšiu) cestu, ibaže moje nároky na moderný komiksový blokbaster sú dnes niekde inde.

Dámy a páni, myslím, že máme víťaza. Guilty pleasure roka. Podľa ideálnych predstáv by záplatka nevyzerala vykonštruovane, k jednotlivým bodom na dejovej mape by sme sa dostávali kľukatejšími cestičkami a na plynový pedál by tlačili nohy patriace trochu viac charizmatickým hercom, ktorí by sa hlboko ponorili do viacrozmerných charakterov. A nielen to. Na tieto predstavy svojho náročnejšieho ja však rezignujte, ponechajte duševnú aktivitu v nízkych otáčkach a skúste si vychutnať naháňanie naleštených áut, tiahnuce sa po asfalte obklopenom nádhernými exteriérmi. Hlavne preteky a hudbu, alfu a omegu hry, učesal Waugh do podoby povyšujúcej filmový Need for Speed na obligatórny výplach duše, kvôli ktorému budú chlapci v nasledujúcich rokoch mamám a sestrám kradnúť diaľkový ovládač od televízneho prijímača.

Doposiaľ najslabší Ayerov počin nespasí ani miestami sústredená réžia, ani realisticky zmajstrovaná esesácky drsná akcia, ktorá stavia naivne malú bariéru dovidieť až na dno scenáristického imbecilizmu. Film zo všetkého najviac sabotuje angažmán zúfalo nekompatibilnej hviezdy Arnieho formátu, kvôli ktorému ustupuje do úzadia komplikovanejšia stavba príbehu i motivácii. Je priehľadné, ako sa prakticky každá jeho veta či hláška snaží byť hodná miesta na nálepke. O jeho svoloči radšej pomlčím. Chcem späť toho Ayera, kde je všetko podriadené celku. A to hneď!