Mánička

Tento film kovali v pekle. Spočiatku sledujeme psychologickú drámu o rozpadajúcom sa manželstve, ktorá prechádza do obojstranného šialenstva a posadnutia tým druhým. A “tým druhým” tu má svoje rôzne formy. Ako dej plynie, stáva sa to čoraz absurdnejším peklom aj pre samotného diváka. Z psycho-drámy sa vyvíja mysteriózny horor a akási zvrátená metafora túžob, vzťahov a sebadeštrukcie. A samozrejme - posadnutia. Postavy sa zakaždým chovajú akoby v opozícii toho, čo by ste v danej situácií očakávali, čím sa veci stávajú nepredvídateľnými. Atmosférou a stelesnenou monštrozitou to pripomína Cronenberga, avšak po predávkovaní steroidmi v poslednom štádiu smrteľného záchvatu. Herectvo je natoľko presvedčivé, že vám to utrpenie doslova lepí na myseľ, čo umocňuje “živá” kamera preostrujúca na výrazy postáv. Presvedčilo vás takéto odporúčanie? …avšak len na vlastnú zodpovednosť.

Ak Godard po zhliadnutí “Leto s Monikou” vybehol z kina a kričal “Bergman stvoril ženu!”, tu ma tá myšlienka prenasledovala ešte viac. I. B. stvoril filmové priekopníctvo skúmania ženského psyché v tých najintímnejších momentoch. Príbeh niekoľkých žien uprostred ich najzásadnejšieho bodu v živote - pôrodu. Sociálne zázemie, vzťahy a prístup k životu - i k tomu nadchádzajúcimu, je veľmi individuálny a taktiež rozprávaný bez zásterky. A v rozpoložení každej z nich dokáže byť vďaka režisérovi intenzívny aj pre mužov. Sú to momenty príchodu alebo zániku nového (dieťa) aj starého (život). Je to ženská intimita, ktorú muži “chápu”, ale jej “nerozumejú”. (“Harry. Je to ten najlepší muž na svete, ale týmto veciam nerozumie.”) Teda okrem Bergmana.

Ten "matrixovský" architekt akoby Nietzschemu z oka vypadol. "Čítal veľmi veľa kníh a tak sa z toho pomiatol". Je to ťažký a komplikovaný Mijazaki, ktorý tentokrát nie je až tak veľmi pre deti. A predsa áno. Melancholický tvorca farebných svetov nám servíruje azda sureálne vyobrazenie dospievania dieťaťa podnietené ťažkými životnými skúškami. Ale je tam toho viac a my môžeme len hádať. Vizuálne aj hudobne to človeku zmysly poteší, emočne a myšlienkovo potrápi. To, že sa hrá podľa autorových pravidiel, nikdy v jeho tvorbe neplatilo viac, ako tu. Človek si mnohokrát v živote volí alternatívu, ktorá je ťažšia a komplikovanejšia, no práve skúšky sú to, čo nás definuje. Je to tak nielen v prípade hlavnej postavy, ale aj v prípade nášho prijatia tohto filmu.

Sklamanie. Nápad a pointa obstojné, bizarné explicitnosti tiež - proste ďalší Cronenbergov “Netvorhood”, hovorím si. Bohužiaľ príbehové prevedenie vnímam ako scenáristickú frašku. Celé mi to prišlo ako na kolene spísané počas už bežiaceho natáčania. Hlúpe dialógy, nelogické konanie postáv a tiež doslovné a zbytočné dovysvetľovanie každej myšlienky a pointy príbehu, ktorým vás majú asi za hlupáka. O dejovej skratkovitosti nehovoriac. Navyše aj niektoré herecké výkony boli na mdlej úrovni, čomu kraľoval predstaviteľ hlavnej postavy a postarali sa mi tak o zopár momentov spontánneho smiechu. Chápem, že Cronenberg nebol vždy tvorcom práve áčkových (za to však originálnych a kultových) filmov, no videné negatíva by som skôr čakal v oveľa horšej produkcii. Oproti jeho ostatným filmom, ktoré som doposiaľ videl, mi tento prišiel ako odlfáknutý odvar konceptu s veľkým potenciálom.

Tešil som sa, prirodzene a bola to chyba. Akoby som Ridleyho nepoznal a nechal sa uniesť tým dieťaťom, ktoré chce vidieť epické bitky a výpravu. Lenže to už je dávno preč a mňa viac baví sledovať to podstatné - dej. Všetko však poporiadku. V prvom rade spomeniem práve tú výpravu. Vizuálne, rozsahovo, rovnako však aj kostýmovo je to opulentná práca - sú tu osvedčené Scottove trademarky, ako ich poznáme a na takéto štylizované veľkoleposti som mal už ako malý chlapec slabosť. Aby však výpravná stránka držala pokope, je k tomu potreba silné jadro, čím je konzistentný dej. Scarpov scenár je kameňom úrazu, ktorý ťaha tento epický výlet dole. Je to pritom paradox - vyobrazí sa príliš veľa, zároveň však málo. Dejovo sa otvára a rýchlo zatvára priveľa momentov z Napoleonovho bohatého života, čo sa v rozumnej stopáži žiaľ stihnúť nedá a tak sú udalosti prirýchlo odbíjané jedna po druhej, žiadna však poriadne. Dialógy tomu tiež miestami nepomáhajú. Celkovo je tak potlačený priestor divácky si vytvoriť vzťah k postavám, a vôbec, lepšie pochopiť súvislosti a dôsledky tohto historického príbehu. Politicky to tým pádom nemalo veľmi čím ohúriť a v romantickej rovine to vyprchávalo do prázdna. Phoenix bol v podstate fajn, miestami mi prišiel výborný, no celkovo ma toto uchopenie Napoleonovej osobnosti veľmi nepresvedčilo a nie som si istý v akom pomere sú za to zodpovední herec a scenár. Problémom bolo to vyobrazenie postavy, z ktorého ani nepochopíte, prečo bol za svojho života prezývaný Veľký, čo priniesol a vzal svetu, naopak až karikatúrne pamfletuje jeho osobu. (V tomto mi osobne kedysi viac sadol Alexander Veľký (2004) od O. Stonea, ktorý vedel na podobnej stopáži schopnejši vypovedať dej, nezameriaval sa na príliš veľké spektrum udalostí, čím plynulejšie a zrozumiteľnejšie vyobrazil aj psychologický profil antihrdinu). Bojové sekvencie sú neoddeliteľnou súčasťou tohto typu filmov, bohužiaľ pre mňa nie každá fungovala. V tomto ohľade je to ale môj maximálne subjektívny postoj, pretože ako človek fascinovaný reálnou postavou som bol ovplyvnený vedomosťou o skutočnom priebehu udalostí. To je však môj dojem, ktorý som už ovplyvniť nevedel, avšak ani ja nie som prílišným zastáncom historicky presného puritánstva (na to tu máme dokumentárne filmy). Toto je blockbusterový film a pre jeho obhajobu - komerčne napĺňa atraktívny pocit epického vzrušenia a to bol predsa zámer... V konečnom dôsledku je to vcelku nemastný-neslaný snímok, ktorý sa snažil o príliš veľa, na čom aj pohorel. Očami vás však poteší a vôbec, tento film si menší obdiv zaslúži. Predsa len mi pri záverečnom Waterloo nabehli zimomriavky a osobne som si vážil návštevu kina pri takomto titule, pretože historické filmy veľkorozpočtového formátu sa dnes už veľmi netočia. Doba sa mení a konzumný dopyt s ňou. Čo je ale u Ridleyho klasikou, podľa vyjadrení nás pravdepodobne čaká rozšírený cca 270 minútový zostrih, ktorý opäť môže výrazne zlepšiť dojem z jeho kinoverzie. Očakávania však nechávam v šuflíku.

S odstupom zhruba jedného roka som zhliadol aj druhý z dvojice dokumentov o láske ako vulkán, ktoré vyšli v rovnakom období. Je fér ich porovnávať? Oba dokumenty možno vnímať ako manželov - vidíte v nich jeden celok, avšak každý je výnimočný črtami sebe vlastnými. Zatiaľ čo Erupcia Lásky na vás chrlí väčší "pyroklastický prúd" informácií o živote obecne veselých Krafftovcov, ten Herzogov sa viac zameriava na vizuálno-filozofický presah. Monumentálne zábery na vybuchujúcu Zem v sprievode operných árií kontrastne striedajú početné scény spustošených ľudských obydlí, kde vekmi rozvíjajúci sa život v priebehu sekúnd prestal existovať. Dostávame tak apokalyptické výjavy, ktoré vzbudzujú ohromenie, aby následne stíchli žalmom nad ľudskou bezmocnosťou. Oba filmy sa doplňajú ako Maurice a Katia, oba vzdávajú hold ich filmárskemu talentu a hravej odvahe.

Paradoxne u mňa lepší dojem, než pri tvorcovom chválenom debute. Film má síce pomalšie tempo, za to vo mne viac rezonoval jeho dramatický účinok. Atmosféricky mi to príjemne pripomenulo staré scifi-thrillery. Práca s kamerou je tu jedno filmárske kúzlo a vizuál nočných scén je skrátka dielom majstra. Na druhú stranu, scenár má slabšie momenty a pri linke s Yeunom, ktorá bola väčšinu času úprimne nudná, si ani nie som istý, či dokonca vôbec hlbší zmysel pre dej mala. Záverečná časť však vrcholí, má v sebe tichú epickosť a istý gradačný náboj a samotný koncept emzáka je kreatívne poňatý.

Vizuálny aj hudobný majsterštyk, ako je už u kúzelníka Refna neotrasiteľnou tradíciou, obsahovo však podobne riedke, ako Only God Forgives. Oba tieto počiny mám svojim spôsobom veľmi rád, avšak aj mne miestami dochádza trpezlivosť s tak prázdnym a pomalým tempom. Koncept "rozprávky pre dospelých" v refnovskom štýle sa mi veľmi páčil a to všeobecne magický realizmus nemusím. Je tam z každého tvorcovho trademarku niečo, je to explicitne surové a opäť nám servíruje stiesnenú atmosféru ohavného sveta plného ľudského zla, ktoré je natoľko prepletené, že niet úniku. Linka v Kodanskom podsvetí dokáže byť pútavejšia, pretože odrazu sledujeme gangsterské krimi viac priblížené reálnemu (pod)svetu, v ktorej Refn transformovane nadviazal na svoju kultovú trilógiu. Naopak linka s albáncami sa akosi na škodu vytratila do prázdna. Ako fanúšik sa žiaľ obávam plochého recyklovania a prehnanej samoúčelnosti v jeho budúcej tvorbe, ktoré už je zjavné aj tu. Je to také pozlátkové sklamanie s úsmevným cameom Hidea Kojima. Zlaté Drive a Too Old to Die Young.

Ukážka toho menej prezentovaného chvosta japonskej spoločnosti. Film je pomalý a zdaním prázdny, ako tomu mnohí vyčítajú, ja ho však skôr vnímam ako minimalistický. Je to taký ten odmeraný japonský výraz, vnútri však naplnený tajomstvom - životnou hádankou. Cesta surovoými fatalitami osudu v reflexii mladých ľudí na okraji spoločnosti. Ak váš emočný zážitok nepochová nuda, tak vás naopak vo vytrvalom sústredení omráči tichý a mrazivý spád do existenčného dna hlavnej protagonistky.

…And that’s it?! Je to určite zaujímavá žánrovka. Peele tu zručne buduje napätie, pričom v scenári hrá šikovnú hru s napriamo servírovanými klišé (tie spoločensky negatívne i žánrové), ktoré obracia v pútavý prvok. V šlapaní touto nápaditou cestou nevyhutne smerujúcou k zlovestnému záveru, však akoby sme sa v poslednej časti scenára náhle prepadli tam, kam náš zhypnotizovaný hrdina. Ten sa rázom premení na stroj a priamočiaro všetko (doslova) odbúcha, len čo stihnete povedať švec. Dokonca som si pýtal vedieť viac o tej rodine, čo bola ako dobre rozohratá, avšak nedotiahnutá partia, čím je ostatne film samotný. Baviť som sa ale bavil.