MikO_NR_1909

Vtipný, nesmierne hravo prepracovaný a nadšenecký filmík (teda skôr paródia), ktorý je ozvláštňujúci typickým Lipského paralelným vesmírom. O to radšej sa na takto inteligentný kumšt pozeráte, o čo viac nápadov a vynaliezavých scénok servíruje. Povedal by som, že ide o taký "skomedializovaný" Kafka, neunúva časom a neopakuje sa. Možno ako pri väčšine režisérových filmoch nedokážem udržiavať koncentráciu počas celého filmu (absencia poetickej dimenzie, výtvarnej kompozičnej stránky), avšak pred učením ma to vcelku navnadilo. Lepšie ako bez Adely.

V pohode relácia, uvoľnená atmosféra, chalani to majú dobre organizačne zmáknuté na veľmi dobrej úrovni. Možno by sa mohla zísť pestrejšia paleta hostí, pretože neúčasť niektorých dôležitých nepozvaných mien absentuje a podaktorí "nie tak významní" sú pozývaní opakovane, čo aj Hip-Hop reality pre nezaujatého fanúšika do značnej miery profiluje. Každopádne nemajú konkurenciu v rámci toho čo robia a v rozsahu, ktorý naša scéna tvorí.

Pečlivo budovaná príprava, enkláva hviezd a štatistov, ktorý vyobrazili relatívne hodnoverne udalosti operácie Normandie. Avšak zväčša v akčnej a technologickej rovine. Kvitujem, že tvorcovia nezašli do nechutností a že je nemožné sa priamo stotožňovať s konkrétnymi postavami. Skrátka naratívny koncept je viac rozložený v dokumentarizme, akoby im predhadzovali pasáže z historických pamätí. A samozrejme s patričnou dávkou "správnosti" výkladu. Z dĺžky, kompozičného ladenia ako i spojovníkom celej operácie možno konštatovať úspech, na žiadosť US ambassy našťastie nebolo žiadaná vždycky len primárna, banálnejšia dejová linka a zvýraznenie ideových protipólov. I tu sú výrazné, ale nie až tak. Nemyslím, že budem tento film vidieť v živote viackrát než možno ešte raz.

Atmosférou retro kulís a plíživej snímacej statickosti by Carol mohla vyvolávať lepšie časy Stvorených pre lásku (2000), alebo trebárs čiernobielych klasík Davida Leana a Maxa Ophulsa. Avšak vybrala si tému a spôsob spracovanosti, ktorý ma nezaujme, skôr odpudí a čo je najhoršie - "unudí". Nemá dostatočnú vnútornú vzpruhu, nevyvoláva paralelný svet ani potrebné impulzy, ktoré by v inak neokatých bežnostiach rozprávali fascinujúci príbeh. Ide o skôr také chabé vylíčenie tabuizovaných proklamácii a náklonnosti nehy, ktorá nemá čím a ako nadchnúť. Btw, zazrel som zoznam najlepších snímok podla Sight and sound (ktorý sa venuje zväčša klasikám z minulého storočia), ktorý pri zostavovaní filmov roka 2015 spomenul Carol hneď za Assassin. Ak majú byť takéto filmy skutočným best of art a diváci im prepadnú po "časovom odklone", tak zbohom modernému filmu, ktorý sa čo do porovnania s časmi 40-tych až 70-tych rokoch nemá šancu zrovnávať. Nie je to o Carol, ale o celkovom trende.

Mám veľmi rád túto periódu. Pevné herecké výkony, zastavenie časom a nezabudnuteľný poetický nádych, ktorý všednostiam dodáva nehorázneho lesku. Akoby jedna životná udalosť mala mať priestor na komplexné rozpovedanie francúzskej duše z nižších vrstiev, ktorá bojuje voči okoliu. Isteže nejde o širokorozsiahlu psychologickú anabázu, na to sa poetický realizmu nehrá a ani na obskulárnu melodramatickú kriminálku vytvárajúcu forsiráciu napätia. Možno nie je Le Jour se lève najdôležitejším snímkom francúzskej odnože realizmu, ale prekvapí nelineárnym rozprávaním a bohatou nádielkou emócií v strete cynizmu a oddanosti. Gabin je bohovský, tieto role mu maximálne sedia a som si všimol ako tuna pomerne schudol. Na jeho charizme to však nemá pochopiteľne žiaden zásadný vplyv.

Veľmi náročný film na hodnotenie v päť hviezdičkovom intervale. Lucas podobne ako jeho súputníci z novej vlny dobre poznali históriu americkej kinematografie, invenčné prvky i myšlienkové pochody a samozrejme i nevyhnutné minimum z iných druhov svetového umenie (poslúžilo mu ku koncepcii niektorých originálnych spisovateľských vízií, ktoré do diela zapracoval). v THX 1138 - funkčnej podobizni ľudskej jednotky využil jednak orwellovský modelový svet (ktorý v roku 1971 nebol žiadnym obohratým klišé), zaforsíroval bezútešný vizuálny a bludiskový orient, ktorý mu na lineárnu schému poslúžil a podaktoré technické parametre, ktoré obkukal od konkurencie (spovedník, ktorý spĺňal funkciu fiktívnej spriaznenosti s civilizačným priemerom, na ktorý mal neskoršie poslúžiť trebárs palubný počítač HAL 9000 vo Vesmírnej odysey pre masy). Viditeľná obsesia nad miestom, najintímnejšími partiami a myšlienkovými prúdmi je správne pedantne voyeurská, ako to v dystopickom filme očakávate, ale priebeh neponúka konkluzívne ponor do duševného sveta, ktorý prezentuje THX v obeti celoplošného trýznenia konfrontovaného stranou, ani napokon tie rozvetvené koncepcie, ktoré divákovi môžu pre viacúčelový výklad dohnať nad domýšľavými úvahami, ako čeliť morálnej devastácii. Aj napriek tomu, že mám radšej depresívne science fiction takéhoto razenia (myslené formou), ako ľahko ironické a odbočkové varianty (Brazil či nebodaj Total Recall), u THX zatiaľ zostávam pri silnejších troch hviezdičkách, pretože mi nepriniesol toľko, ako som možno v kútiku dúfal.

Milý, príjemný comeback - ako Pelíšky (1999) či Obecná škola (1991), ktorá sa po rokoch opäť publiku osvietila v znaky a motívy, ktoré sú divákom najbližšie. Tam, kde najmä česká scéna kedysi "vévodila", ale už s menšou mierou humornej poetiky. Trošku dej aj ako taký kolíše a nepredostiera taký konfrontačný boj, ten je skôr jasný a prehľadný a škatuľky-mantinely, ktoré vo svojich najsilnejších okamihoch dáva na vrub sú nie také výrazné. Akoby to nasadenie, kedy naše postavy cestovali, vyprchávalo nielen v ich fyzickej výdrži, ale i v divákovej. Oproti súčasným česko-slovenských filmoch ide stále o veľmi slušný počin, ktorý by vo vrcholnej fáze 90-tych veľa vody (vzhľadom ku konkurencii) nenamútil.

Volovina na n-tú. Zaujímalo by ma, z kadiaľ berú protagonisti toľko rovnakého oblečenia a či sa v tom vedre potia ostošesť. Najviac fascinuje motivácia jednotlivcov. Ani pre bojové umenie nepostačujúce a sekvenčne silno amatérske.

Coenovci zironizovali sčasti to, na čo bez okolkov poukázal kedysi Vincente Minnelli. Ide o nesmierne zaujímavú štylizačnú záležitosť, množstvo parametrov od techniky, avšak humorne to vágne. Stráca to i potrebnú šťavu na miestach, ktoré vyzerajú sprvoti ako stvorené na vypointovanú seansu. A nesúhlasím, že je divácky veľmi prístupný a odokrýva najobskurnejšie komnaty Hollywoodu. Pôsobí rodinne, ale citeľne uzavreto a aj napriek tomu, že sa predostiera milším dojmom, tak som sa jeho prezieravým cestičkám vyhol. Vizuálne pútavé, ako to u Coenovcov býva zvykom, ale viac im svedčí drsnejší štýl.

Pevne vybudovaný mrazivý snímok, ktorý je štylizačne rovnako silný v celoplošnej miere, ako trebárs charakterovo podobná Zlá väzba (1956) a takisto inšpirovala dozaista i Tých druhých (2001) v medziach moderného strachu a pestrých strašidelných detailov, na ktorých stavia. Slušne invenčné, vierohodné v ostrosti hrán, psychoanalyticky nepríjemné a neľahko stráviteľné. Čiernobiela navyše pôsobí ako vycibrená detailnosť pre formálnu rozvetvenosť a nie ako účelový nástroj. Výhodou filmu je, že nie je veľmi predvídateľný a nesie sa v podobnej nálade a nemá kvalitatívne výkyvy, ktoré by ho dáko zrážali k zemi. Bravó!