MikO_NR_1909

Akokoľvek sa na to pozriem, tak Sabotér je čistokrvným Hitchcockom. So všetkými kladmi aj zápormi. Deje sa tu veľa nepravdepoboných situácií, nečakaných zápletiek, žvanenia (pre dej) podstatných aj bezvýznamných postáv, avšak ten pôžitok a servírovanie, ako to dokázal Hitchcock divákovi podsunúť, si zaslúži obrovský rešpekt. V roku 42 bola v Európe vojna a sabotáže a špionáž, ktorá je akiste "hlavnou nosnou časťou dejovej linky" je tým hracím polom, sú metaforou politiky zneistenia a strachu, ktorá sa Hitchcockovom domovskom kontinente, v čase hitlerovských invázií odohrávali. Na tú dobu výrazne moderný film, ktorý ale oproti 39 stupňom (1935) stráca takej tej psychologicky vernejšej skladačky, keďže sa dá objektívnejšie viac (čo sa týka konkluzívnej hodnovernosti rozuzlovania) rozložiť.

Rázna metafyzická báseň o znepriatelených bratov na piesočnom ranči. Prelínavé charaktery dvoch bratov si nič nedarujú, hoci príbeh nevrcholí záverečnou prestrelkou ale chorobou z hygienickej nedbanlivosti, psychickej tiaže a nešťastia. Vizuálne Sila psa pripomína Malicka, avšak kamera i zmysel podania naratívu je stoickejšia, čo je možno kľúčová devíza, prečo film nie je výnimočný, hoci má potrebnú psychologickú nadstavbu a zaujímavú chémiu. Benedict je takmer rovnako fenomenálny ako Lewis v Až na krv (2007), jeho prejav vo vás doznieva aj po projekcii, ale trpí aj vatou resp. neurčitosťou, ktorá nepramení v mnohorakosť výkladu osudu postáv ale vo vykalkulovanej rezervovanosti, ktorej chýba lepšie prekreslenie rysov postáv, ich ambície a realizácia skutkov.

Billy Wilder je majster situačných zápletiek. Dokáže inteligentne a s dikciou prenášať metaforickú satiru do bežnej komunikácie. Jeho ironická veselohra s politickým podtónom je skvelým dobovým príkladom ako nebrať veci vážne v čase, kedy by si to nikto nedovolil. Výborné popkultúrne bonbóniky (Coca cola) a žiadna politická korektnosť dodávajú filmu zvláštny status vzácneho druhu. Na konci dňa je to ale človečinský príbeh s nutnou dávkou empatie, aj keď by sa to hneď nemuselo takto mariť.

Ľahko možno predpokladať, v akej zaťažkávajúcej pozícii sa Beatty ocitol. Natočiť viac ako trojhodinový, historicko-politický film, pri svojej režisérskej samopremiére, s nákladnými scenériami a veľkým štábom a v neposlednom rade o tematike "červených" intelektuáloch z predmestí amerických veľkomiest. Snímok nie je autorsky čitateľný, má takú akademickú gradáciu, našťastie je argumentačne objektívny a nechá diváka sledovať vývoj udalostí a životy postáv, z ktorých si môže následne spraviť úsudky.  Na pozadí anarchistickej revolty bolševickej revolúcie v cárskom Rusku sledujeme aj argumentačné rozpravy amerických komunistov-socialistov ako aj ich rozmarné romániky. Film možno nazvať príbehovo komplexným a remeselne náročným na spracovanie.

Svetovo uznávaný scenárista a čiastočne režisér sa na sklonku profesijného života zameral na miniatúrne štúdie silných persón. Pomalosť rozprávania dá vyniknúť psychológii a divák stráca pojem o čase. Presne za toto som mal rád napr. Briana De Palmu. Poctivá filmárčina a remeselná precíznosť až na prvom mieste. Žiaľ, mrzí ma že, naproti tematickej vyspelosti, s akou poňal misijnú reflexiu Prvého napraveného (2017), Card Counter ostal ambicióznou ambivalentnosťou a tragickosťou vyslužilého vojenského dôstojníka/vyšetrovateľa. William má nadanie na rýchle počty, analýzy a triky s kartami (jeho druhé alter ego), avšak to atraktívne a napínavé mystérium z deja a jeho skrytej osobnosti postupom čase negraduje, ale stagnuje. Nie však v zaujímavý bádavý prerod ale skrz nedostatku umeleckej vízie. Postava Oscara Isaaca mohla byť nedostupná a pritom krásna, komplikovaná ale zato dráždivá. Lenže ostala strohá, divák sa o nej veľa nedozvedel a trošku skratkovito konala vo vzťahu k mladému Cirkovi.

Ako neznalec beletristického štýlu Franka Herberta mi nejde nahliadať na Dunu inak ako na filmovú verziu. Z toho, čo som si ale všimol, môžem v pokoji konštatovať, že spôsob, ako sú naprogramované digitálne panorámy a široko rozvrstvená technicko-výpravná stránka, dosahuje maximálne parametre úrovne Jacksonovho Pána prsteňov či Šialeného Maxa: Fury Road s T. Hardym. Na to, ako ma unavuje donekonečna vidieť mikrosvety fiktívnych hrdinov komiksových pretlakov sa mi pre tentokrát nestalo, že mi zohli jamky z cynického úškrnku. Takisto Timothéé je skvelý, zžitý, z jeho mimiky človek dostane viac ako zo slov, ktoré prednesie z filmového scenára. Táto sága môže aj s pokračovaním nastaviť nové epicentrum globálneho masmediálneho kultu. Čo mi ale absentuje, je jednoznačne spirituálna hĺbka, ktorá sa môže dostaviť buď akousi barbarskou mytológiou (Barbar Conan s Arnoldom) alebo výraznými filozofickými vsuvkami (prípadne kombináciou oboch atribútov). Tým by svet Duny nabral na emocionálnej a intelektuálnej rozmanitosti a diskutovalo by sa viac o dômyselnosti a zmyselnosti tejto cesty, než na účinkujúcich a ich "osobný život".

Zakázané hry otvárajú pandorinu skrinku tabuizovaných zobrazení násilia a krutosti medzi deti, ktoré trpia vo vojnovom šialenstve. Niežeby sa im fyzicky odňali končatiny alebo kto vie čo, ale otvárajú ich mikrosvet a konfrontujú ich s formami, ktorými by sa nikdy nemali vystavovať. Výborne zobrazený aranž emócií, nepochopenia konania dospelých a celistvosť bytia v neistých a stresových časoch, kedy sa viac koná než premýšľa.

Drakonické peklo natočené veľmi istým chlapáckym štýlom. Ritchie upúšťa od ironickosti, ktorá mu je vlastná a ktorou skvelo odľahčuje trilerovú os svojich snímok. Našťastie, Rozhnevaný muž je v dnešnej dobe (ktorá holduje politickej korektnosti, rodovej neistote a prirodzenému vývoju)  oveľa menej častým vídaným zjavom. O to viac vyčnieva vo svetlách reflektorov, pretože 90 roky aj doba Kuriéra je fuč.

Biografický a do značnej miery didaktický pohľad na vývoj profesionálnej kariéry odborárskeho bossa Jimmyho Hoffu. DeVito sa zameriava na veľkosť ega Hoffovej postavy a na druhú stranu prikladá dynamický vývoj politiky vyjednávania odborových zväzov s tými najvyššími. Tam má dej z pochopiteľných príčin najzaujímavejšiu dramatičnosť. Portrét má znaky realistickosti, stavia na gradáciu davových choreografií v dôsledku vyhrotenia sporov a na transformáciu moci samotným Hoffom, ktorý skĺzol na veľmi tenký ľad v rámci kooperácie s mafiou. Portrétom ale prevažuje veľká dávka odosobnenosti, či už emočnej alebo vizuálnej a radí sa do veľkého zástupu diel, ktorým síce nemožno odoprieť kvalitatívny štandard, ale nemajú vyššiu pridanú hodnotu a po rokoch ľahko zapadnú.

Okázalá prvovýstupová ťažká expedičná výprava Bonningtonovej skupiny na Everest. Dokument mapuje výstupovú trasu, konfrontuje dialógmi zúčastnených a stavia na participácii a akejsi vedeckej informatizácii. Juhozápadná stena je výzva resp. problém nasledujúceho storočia, o čom sa presvedčili naši horolezci, ktorí sa pokúsili o jej zdolanie čistým alpským štýlom a na jej zostupe zahynuli v roku 1988. Dokument je cenným zdrojom, pretože v 70. rokoch ešte nebola technika (aj filmárska) na takej úrovni (digitálnej) a málo čo bolo zdokumentované v relatívne kompaktnom celku (keď k tomu prirátame aj náročnosť a podmienky v rock bande a na traverze komína).