MikO_NR_1909

U dokumentárnych filmoch (nehovoriac, že pri životopisoch a hudobných profiloch hviezd) sa hodnotí kvalitatívna úroveň o čosi zložitejšie a zaujatejšie, než pri hociktorých iných žánroch. U tvorcov, ktorí sa na danú tematiku naverbovali konvenuje samozrejme faktorgrafická stránka, ponúknutie zaujímavého výseku zo života celebrity ako aj opatrné narábanie so súkromnými informáciami, ktorá vyjadrujú obvykle len určité jemnučké nuansy rozširujúce predstavivosť diváka a pri Cashovi to skutočne platí dvojnásobne. Čisto z hľadiska rozloženia profilu najväčšej country star môžem skonštatovať, že s materiálom a zostrihaným výsekom z najreprezentatívnejšej časti JC tvorcovia ponúkli čo treba. Určite to nie je nič zázračné a myšlienkovo obsažné, ako pri ja neviem Tupacovom Resurrection, ale cítil som sa po zhliadnutí nasajúc jeho podmanivú kúzelnú atmosféru, ktorá ide z jeho pohodových skladieb. Za vrchol považujem rekonštrukciu "väzenskej časti" dokumentu, tá je naprekonateľná.

Červený kapitán nie je dákou extrémne vydarenou sondážou do horkých 90rokov - tzv. poprevratového obdobia, kedy násilie a kriminalita tvorili bežný dej mestských ulíc. Tvorcovia sa vo veľkom miesto vykreslení efektnej rytmiky odhaľovania prípadu, na ktorom stojí klbko organizovaného zločinu prílišne zameriavajú skôr na technické parametre: okienka kamier, vypiplanosť filtrov, spôsobov rečí a dešifrovaniu komunikujúcich, ale ono ozajstné jadro naratívneho poľa mi nejako unikalo. Snáď sa nabudúce nebudú vyskytovať takéto mediálne prekáračky pri promovaní snímok a toľko sľúbeného ovocia za tak málo efektívnej muziky, ale už to prekypuje čoraz častejšie a nedá sa tomu v našom prostredí dáko zabrániť. Proste kostra, na ktorej vždycky stoja úspešné kriminálky nedrží pohromade, ale zarovno i také tie karikaturistické pózy niektorých účinkujúcich sú pekným fopá a neodzrkadľujú ono odhodlanie a presvedčivosť tej či onej postavy, ale len jej vonkajší prejav.

Wong tradične ako ho poznáme: perfektná hra farieb a rozpolteného tieňopriestoru na poli zápletky mileneckého vzťahu a zároveň ostrá asymbióza konvenčného rozprávania a experimentálnej práci s mizanscénou. Samotný konflikt postáv a postupná vyprázdnenosť z dôvodov neznámych prirodzene kulminujú s narastajúcim smútkom, ktorý ich podobensky odvádza za hranou akejkoľvek zlúčiteľnosti. Wong je práve v oných, vizuálných a retrogradných postupoch pri reflexii 3 úrovní času a priestoru najpodmanivejší, s čím sa s tebou Pali (Scarpoul) tuná rozchádzam. Pôsobivé líčenie hereckej odosobnenosti je samozrejme kľúčovým bodom elementárnej presvedčivosti námetu, ale vnímam, že miera zhutnenosti a tajomstiev z parciálneho vzťahu začínajú a končia v Doylevom majstrovskom oku, ktorý zaznamenáva krásu i smog, denné i umelo nočné svetlá Buenos Aires, prípadne Hong-Kongu. V obsahovej aprobácii až tak spokojný nie som, čo ale neznamená, že príbeh svojou extravaganciou a ignoráciou prirodzených zásad sa nebojí zájsť za roh autocenzúrnej korektnosti....... Po zrelšej úvahe predsa len zvýšim svoje pôvodné hodnotenie.

Nemálo násťročných i mladších dievok dokáže ovplyvniť takýto "nápaditý" pamflet. Určite v pozitívnom.

Na úpätí jedinečných schopností istého Johnnyho SMitha nám tu Cronenberg servíruje skvelú politickú a lascívnu rovinu s dopadmi časových, psychologických a existenčných na udalosti, ktoré hýbu svetom a ktoré Smithove schopnosti priťahujú a ničia zároveň. Výborne zreferovaná pocitovka, ako dáka elipsovitá synopsia dbajúca na referenčný odkaz bolestí a vykúpenia a určitého karmického efektu za všetky tie zlé veci, ktoré sa tým bezcharakterným po čase vrátia. Film je navyše pôsobivo stemnelý, používa zúženú kompozíciu a vyniká kryštalickou Kamenovou hudbou, ktorá dotvára výsledný efekt.

Šahínovo úpenlivá réžia umožnila, aby bolo jeho Hlavné nádražie (a ktoré u nás možno poznať ako temer jediný predstaviteľ egyptskej kinematografie) videné ako spleťka mikrodetailov a výbornej hermetickej deliacej čiary skúmajúcej ľudskú dušu a jej reaktivizmus na závažné podnety z vonka. Určite ma neodpálilo vo všetkých vnútorných dejových paradigmách, ani by som sa nedozvedel dáke to nové univerzálne posolstvo, ale oná hĺbka vychádzajúca z deja a zanietené odovzdanie protagonistov z toho filmu sú prosto cítiť. Takisto ako dielo toho najpravdivejšieho a najčistejšieho remesla, ktoré zdobí kinematografiu a ktorým možno ja osobne chápem akýsi tvarovaný pocitový zážitok zo zrkadlovistého života, zrkadlovej spoločnosti, kde súvislosti človek pochopí, len ak sa na veci pozrie z viacerých stránok a zbadá to, o koľko v skutočnosti v reálnom živote a v reálnych problémoch vzhľadom k určitým spôsobom, konvenciám, chladu a stereotypom prichádza. A stína ho to do istej miery.

Stačí sa pozrieť na plagát a máte v ňom všetko, čo potrebujete. Ak nie, tak nech sa páči - 107 minút.

Nie vždy platí, že vidiecka poetika a špinavosť pomerov sú v harmonickom celku a nie vždy z toho býva skvelý film. Petrovičova dráma je do značnej lyrizovaná, nehrdinská, existenčná, diváka používa na vnorenie sa medzi obyvateľstvo a číta svet jeho optikou. Ale akosi sa medzi tou poctivou a pocitovou, vybudovanou atmosférou stráca zmysel pre prenikavejší účinok, ktorý by som si z neho odniesol. Akoby celá tá snaha končila v režisérovej hlave, odkedy sa rozhodol Dostojevského aspekty pertraktovať na svoj južanský spôsob a neprimiešal mu niečo, čo by mne ako príbuzenskému slavianovi viacej povedalo.

Výborne zadaptovaná verzia Ben-Hura sa môže pýšiť perfektnou výpravou, leskom farieb a žiarivých efektov. Za tie 2 a pol hodinky ide o naozaj perfektné remeslo, do ktorého tvorcovia vmiešali postavy s emóciami a túžbami, ako i široké masy komparzov, ktoré zase lepšie odrážajú identitu doby a miesta. A napokon, môžem teda skutočne s čistým svedomím povedať, že v tomto prípade sa podarilo remakeu s Charltonom Hestonom natočiť ešte pôsobivejší a nádhernejší film ako tejto slávnej nemej verzii.

Je pekné vidieť, že u susedov v Čechách sa natáčajú aj iné, než len ich proklamačne a tematicky identifikovateľné diela s istou všeobecnou náturou poetickej komédie a malomeštiactva. A tuna ide dokonca o striktný priechod k žánrovému filmu, ktorý má korene predovšetkým v amerických predmestiach a porevolučných etapách ľudstva. Gangsterka part 2 je technicky nerozoznateľná od hocktorej európskej produkcie, výborne narába s filtrami, je exotická, výprava a strih sú taktiež úctyhodne zladené, akurát som to im spôsobom (myslené od tvorcov) zadefinovania neveril a nepobadal som v spôsobe reči a prenosu informácií akékoľvek invenčné prvky. Film je expresívne ladený, ale potreboval by ešte trošku dospieť, aby sa mohol porovnávať s európskou konkurenciou.