MikO_NR_1909

Zhýčkané obludnosti previazané v koláži sračiek a dementných narážok. Nuž, pre niekoho je i komédia vedou.

Keď z tajných nahrávok Forda s Hepburnovou Kathie povedala, že bola pravdepodobne najhoršou voľbou Mary Stuartovej, tak Ford komplimentom dodal, že on bol najhoršou režisérskou voľbou pre daný film. Dosť výstižné a po dlhých rokoch tak úsmevné spomínanie... Inak je snímok tradičnou vzťahovou historickou štúdiovou drámou intríg veľkomožného dvora, ktorá stavia svoje kúzlo na čiernobielom vizuáli a perfektných kostýmoch. Ostrosť sentimentu popri peripetiách zúčastnených sú ale po rokoch viacmenej vyprázdnené a tej čarovnej poetiky v nej veľa neostalo. Slušná divadelná adaptácia s poctivými výkonmi na všetkých postoch.

Nakoľko je daná téma naliehavá a žiaľ, v Stoneových rukách pôsobí tak trocha ako večne prevarená voda kritiky amerického establišmentu a s dosť nespochybniteľným ostrieľaným kariérnym renomé, jeho morálny hlas vyznieva skôr v medziach tolerovanej opozície. Naviac, jeho spôsob vyvolávania pochybností prilievajúcich sito otázok a informácií už nie je také výrazné a kolauduje do emocionálnej roviny. Snowdena ako film budú diváci brať s vervou osobného príkladu, dopovedaný, nie tak podnecujúci a exotický. To je veľká škoda, pretože je v ňom cítiť kus odovzdanosti.

Podaktoré pasáže sú fantastické a prevteľujú ľudské stereotypy do patovej podoby. To, akým spôsobom participujeme v konzumnom svete, čo je to, čo nás vedie za nos a kto sú tí, ktorí nás vedú za nos prostredníctvom týchto statkov? Funkcia okuliarov je v tomto práve tou najnosnejšou metaforou. Bohužiaľ, aj napriek Carpenterovmu vycibrenému zmyslu pre obraz i zvuk (odzbrojujúci soundtrack plávajúci na voľnej nohe dystopickým šialenstvom rádovo usporiadaných ulíc) je obsah miestami príšerne vágny a neumocňuje ho (ba priam naopak) hlavný predstaviteľ. They Live je viac socio-štúdiou a väčšieho uplatnenia by mohol nabrať v dokumentárnom spektre. Na takýto námet, akým film je v tejto podobe, lepšieho ako Gilliama nenájdete.

Väčšinou nemám problém prihrať hodnoteniu filmu naivnému, ale bojujúcemu za vznešenejšie ideály. V tomto prípade tematika mahutov, boj s pytliakmi a všetky tie organizačné veci mi ale prišli príliš krkolomné. Schádzal mi čo i len trošku príčetný element, oprávnenosť motivácie a hlbší rozpor postáv. Anglický dabing film ešte viacej sploštil a keďže sa ani nemám o žiadnu nostalgiu z detstva hocjako oprieť, nemôžem inak.

Poledňáková prakticky kopíruje patent jedničky, primitívne líčenie vzťahov a rádoby z nej vyplývajúcej cynickej poetičnosti je predobrazená opäť raz na nízkej, až dementnej intelektuálnej úrovni. Lenže ak tento patent funguje a diváci do toho kina prídu a na tých mdlých televíznych obrazovkách to neprepínajú, nad čím treba tak horekovať? Ale ak sa ma niekto spýta, prečo tak rešpektovaní herci ako Magálová a spol. s týmto participujú, inak ako o peniazoch ten zmyslový problém podstaty nevidím. Či ma chce niekto presvedčiť, že vážené "osobnosti" zo seba vydávajú dušu, baví ich natáčanie a uvedomujú si dôsledky takejto spolupráce v kontradikcii zušľachtilého remesla, ktorému tak kedysi odovzdali svoje ja? Nech každý sám posúdi.

Ťažká citová vydieračka vo formálnom podkutí ázijského minimalizmu je pre mňa dosť náročne zavrhnutiahodná ako i glorikovaná. Postavy medzi sebou komunikujú spôsobom ala My Sassy Girl, žiadny chlap nemá normálny účes a veľmi extravagantným dojmom sa emócie povznášajú na roveň hraničiacej znesiteľnosti. Je to trošku nebezpečné, ale v podstate som sa snažil vziať si zopár tých naivných predstáv o vysporiadaní sa s nadľudskými úlohami pre seba. A čo sa týka tej slzopudnej nainfikovanosti, nato som už skutočne imúnny. Príbeh by ma musel skutočne presvedčiť a odraziť niektoré tie psychologické atribúty v (podobenskej či prosto bytostnej) mechanike reálneho sveta a Leeho pokus sa nedá zrovnávať s touto kategóriou.

Výborne rozvrhnutá gangsterka. Na jednej strane máte kšeftikára Bogarta ako bývalého parťáka Rockyho Sullivena, s ktorým sa za oplátku mlčania vyzradenia tajomstiev má po odpykaní trestu tento nepodarený právnik vyrovnať. A potom Jamesa Cagneyho, ktorý je tým mužom. Čiže film je perfektne strategicky usporiadaný - políčko po políčku, tempo je však naprieč deľbou charakterovej rytmiky mierne ukolísavé, ale drží sa svojich štandardov a najmä jasnozrivých posolstiev, ktoré tu majú až prorocké miesto. Nižšie hodnotenie sa dať ani nedá a aj to svedčí o univerzálnosti príbehu a jeho vysokej kvalite. Zaujmú postavy kňaza, osudovej ženy i necitlivého zúčtovania so zradcami, ale až na prvého menovaného tieto miesta nepôsobia na Rockyho ako tá jediná achilová päta. Korene zla sú v hĺbke duše parchantov silno vsugerované. Čiže o slabom mieste a relativizácii zločinov tu v tomto prípade ani nemôže byť reč. Angels with Dirty Faces sa na tieto oblasti s odvahou zameriava.

Dick Cavett mohol vďačiť hosťom z rôznych škál kultúrno-spoločeského života za pestrosť programu a samozrejme svojmu rečníckemu talentu, ktorým robil reláciu neustále zaujímavou. Karel Šíp sa mohol v mnohom inšpirovať.

Asi najreprezentatívnejší z týchto troch francúzskych komédií z čias 2 svetovej. Ktovie, či by si tvorcovia mohli rovnako dovoliť takto poľahčiť a zvoľniť, ak by ako národ ostali v tomto hrôzostrašnom konflikte na strane porazených. Každopádne je film sám o sebe nesmierne vynaliezavý, nápaditý a vypointovaný v jednotlivých mizanscénach, schádza mu možno tak väčšia vyváženosť a odvážnejší revizionizmus. A pre niektorých ťažko skúšaných pamätníkov mohol v dobe vzniku vzbudzovať relevantné odpudenie.