MikO_NR_1909

Tri zdanlivo odlišné príbehy (a ako by sa dalo klišoidne zadefinovať) "zlievavajúce" sa v určitých podobnostiach, kozmopolitnej svojráznosti praľudskej podstaty a v priamej zúčastnenosti postáv v teréne sú akýmsi paušálnym vodítkom extrahovania (a)morálnych kvalít. Tie sú v častej kontradikcii výkonnej a seba zjednodušujúcej si praktickosti vonkajšieho sveta na obraz tej danej postavy a podľa toho nadchádzajúce životné udalosti sami sebe prispôsobujú. Za každým týmto existenčným manévrom sa ukrýva akiste banálna skratka, ktorú pokiaľ nasledujeme, tak nás jedného dňa zomkne a vyúčtuje s nami. AGI túto látku dokonale vykreslil, najmä ono temperamentné mexické prostredie sa javí ako lokálnou redukciou týchto opisov aj smerom k nám, o tisíce kilometrov vzdialenom prostredí navonok. Navyše, nemenej úspešne aplikoval i drsnejší jazyk na možnú divácku realizáciu v ostupnenom univerze tých krutostí a predostieranej nenalíčenosti osobnostného chovania, ktorým veľmi správne predchádzajú predovšetkým okolnosti a individuálny prístup vecí. Prvý príbeh je temporytmikou svižnejší a násilnejší než druhý a tretí v akejsi zmiešanej tragickej agónií oboch týchto variant. I to dokazuje, aký je ľudský osud jedinečný, aký vzácny, ale pritom svojim spôsobom veľmi príbuzný.

Šarmom rovnaký, hoci ľahkosťou nie tak odsýpajúci kolega Fanfána Tulipána je dozaista lahôdkou pre pamätníkov a dokáže ponúknuť kultivovanú zábavu i terajším divákom. Hlavne teda spôsobom búrania konvenčných stereotypov šľachtičného dvora, kde vždy naše postavy preklenú z uviaznutia dákymi pekelnými hláškami a istým nadhľadom vzhľadom k tézovitým spoločenským pomerom. A samozrejme v hraniciach žánru i želaným eskapizmom. Lenže potom tu ostáva otázka mýtov a autentickosti, kde si už nie som tak istý adresnosťou týchto úletov a pri neumeleckých ambíciách aj akousi odovzdanou, neprelúštiteľnou, hodenou palicou ničoty. Cartouche nie je kultom, svojrázne známou historickou osobou navôkol širšieho spektra európskych končín a mierne kŕčovito beriem do úvahy aj spôsob jeho neoriginality prednesu. Cardinale v role Venuši prekvapivo neidylická.

Jednotke som zvažoval pridať vyššie hodnotenie (50%), občas sa "Fantozziho skupinke" vydaril gag, haptika, proxemiká, mimika a či reč tela skrátka v týchto typoch komédií hrajú vždy rozhodujúcu úlohu. Ale ani scenár, ani dostatočné priestorové vybrúsenie a využitie rekvizít, dokonca ani vypointované scénky nie sú postačujúce. A tuna v dvojke som si pripadal ako v nejakej nevydarenej paródií. Dobre začatá scénka, a búúúm lacná skaza. A dokolečka dokola. Záverečné oblbnutie našej trojice funguje akosi na pol plynu. Chcelo by to inteligentnejší scenár, pretože herci sú od prírody šoumeni a myslím, že by lepšie direktívne vedenie ustáli so cťou.

Z úcty k toľkým premrhaným prostriedkom. Trpím asi ako moja mama pri pozeraní Občana Kanea.

Beau Travail je nesporne rezonujúci film, ktorý by sa mal hodnotiť podľa úplne odlišných kritérií, než naprostá väčšina ďalších snímok. Mnohé by si z neho odniesli pre praktickú stránku potenciálni absolventi vojenských útvarov s túžbou absolvovať misie ako aj profesori psychológie zo zameraním sa na dopady labilných cieľov vyplývajúcich z veľkodušných ideí jednotlivcov. Záverečné podobenstvo sa unikátne viaže k úvodnej diskotékovej scéne ako akýsi symbol odvrhnutia vlastného brainwashingu z osudovej životnej úlohy, ktorá ho prikovala k mŕtvym posolstvám, k mŕtvym ideám. Napriek tomu, že sa prostredníctvom ručnej kamery nesnaží moralizovať, nestotožňuje s hlavným hrdinom ale len ho "načúva prostredníctvom obrazov", nedokázal som sa v jeho bezbrehej chémie prázdnoty naviazať a pnúť nejakým vytýčeným cieľom. Prázdnota je prázdnota, ale motivácie predsa zomierajú posledné...

S nevídanou noblesou implantované najväčšie hity slovenskej populárnej hudby, v tomto ohľade za Dirty Dancing nezaostávame. Ani v akomsi vzdore tínedžerskej vetvy voči dospeláckym autoritám - viď. česká obdoba Diskopríbeh. Rapoš je však veľmi amatérsky režisér. Celý dej je vlastne zosnovaný okolo klbka hitov, inak nemá akúkoľvek relevanciu. Záletné skupinky 15ročných školákov robia zle vždy a všade a do vyčerpania. Bez motivácie, bez logických vysvetlení, bez dôvtipu, skrátka sú zbytočné. Otázky kultu, ktorým sa film hrdí, sú tým posledným, čo ma v tejto chvíli zaujíma.

Inferno je ozajstné peklo. Dokonalý prototyp Ecovho midcultu, ktorý prebral od Macdonaldovej koncepcie troch typov kultúr. Avšak, Brown ešte ako tak vie zavtípiť bádanie svojho hrdinu klbkom poloprávd a mystických odkazov, ktoré ozvláštnia inak plochý a logikou zredukovaný obsah. Akonáhle sa zamyslíte, akým spôsobom tieto tendenčné zhovadilosti prenesiete na plátno, musíte mať skutočne guráž nato, aby ste sa odhodlali tomu dať konkrétnu podobu. Predchádzajúce dva diely tiež nič moc, v tomto prípade však tvorcovia zašli ešte ďalej, ešte do prethrlejších trhlín, ešte k primitívnejšej abstrakcii fikčného sveta smerom navonok.

Niektoré snímky sa mi nehodnotenia ľahko. Cross Creek je z tej rady, ktorá používa vo vyjadrovaní poetický jazyk a neunúva sa k jasnému poučovaniu a hodnoteniu osobnej cesty v akýsi zázrivý a otravný morálny rezultát - v tomto prípade osobný z pohľadu neúspešnej spisovateľky. Častokrát som sa v ženských filmoch s týmito lacnejšími dedukčnejšími metódami potýkal, ale zas na oplátku nemám čo ani vychváliť do nebies. Áno, treba posiať fazuľky, treba sa nadýchať vidieckeho vzduchu a treba prehodnocovať životné postoje...

Prvý dochovaný koncept Dorotkiných dobrodružstiev je vcelku pohľadným a výtvarne vynaliezavým číslom. V mnohom sa tvorcovia v tridsiatych rokoch a počas príprav legendárneho filmu mohli inšpirovať. Schádza mu samozrejme zápletkovosť, pretože je to kraťas a epizodicky je navyše zmiešaný dosť nesúrodo a nepremyslene. Ide o taký mišmaš zvieraný vlastnými komplexami a generačnou daňou, kde časový odstup robí veľké divy.

Je síce pravdou, že hrozným, i keď mimoriadne zábavným titulom s vytrženým entuziazmom dokážem prekúsnuť absenciu kvality a vidím v nich alternatívnejšie využitie. Vášeň predsa plodí radosť z akejkoľvek vznešenej činnosti, filmu nevynímajúc. A hoci Creeping terror je terorom filmovým, ťažšie srdce mám na (zámerne i nezámerne) dementných strieľačkách a frenetických aktoch vybíjajúcich sexuálne pudy a zákernú devastáciu rozľahlej inteligencie zo samotného celovečerného prevedenia. Bohužiaľ, film skĺza zo 40 minútovej nepoužiteľnosti k finálnym vyvrcholeniam krkolomnými cestičkami (voice-over nahrádza stratené synchróny, príšerné svietenie je priveľmi rozmazávajúce a o vzťahoch medzi akože postavami je samostatná kategória) pôsobia zaraz otravným dojmom. Ako keď veselý potenciál E. Wooda skončí uvedením premiérového vysielania.