ancientone

Takto by točil filmy Tom Robbins :o)

Menšia ilúzia.

Pozastavím sa pri úlohe interiéru vo filme - strohý realista Haneke v Láske na základe v princípe totožnej premisy narába s divákom presne opačne ako bláznivý surrealista Gondry (resp. Boris Vian) v Pene Dní. …................... Premisu oboch filmov tvorí manželský pár, ktorého chod naruší náhly vpád choroby, pomaly požierajúcej ženskú protagonistku. Muž sa z lásky k nej snaží veci zachrániť, pomôcť čo najviac pri boji s chorobou. Pri sledovaní v podstate totožného príbehu sme svedkami dvoch odlišných spôsobov podaní a apelovaní na divákove city. …................ Boris Vian (M. Gondry) využíva všetko okolité, celý diegetický priestor filmu k intenzívnej spoluhre s dianím na plátne (simultánne so zhoršovaním choroby sa zmršťujú priestory domu, sluha starne, kvetiny vednú a obraz stráca farbu), všetko je poriadené zintenzívňovaniu pocitu melanchólie, smútku, beznádeje a finálnej straty. Pena dní nešetrí citom ani výrazovými prostriedkami. ….................... Formálna stránka filmu Hanekeho filmu si naopak drží striktný odstup, neprejavuje žiadny súcit a súhru s dianím, nevyvoláva žiadne emócie. Interiér má vo filme, obdobne ako v Pene dní, dôležitú úlohu. Celý film sa odohráva takmer výhradne iba ňom, pripomína Berolucciho filmy (Posledné tango v Paríži, Rojkovia, Ty a ja) s kopou ľadu za golierom - navodzuje stiesnený dojem, ale s dianím akoby už viac nekomunikoval. Svojou uhladenosťou a čistou krásou predstavuje presný protipól toho, čo sledujeme - stav strohej vyváženosti, príznačnej aj pre formálnu stránku. ….................... Vo Funny games rozrušil Haneke plynulý tok ukľudňujúcej vážnej hudby grindcorvým chaosom, v Pianistke zas krásnu, profesionálne bezchybnú emocionalitu hudby deformovanou emocionalitou človeka a v Láske je narušiteľom spomenutej vyváženosti choroba, avšak film nič nedáva najavo. Prostredníctvom svojej formálnej stránky ponúka divákovi anestetikum, držiace ho od deja v chladnom odstupe. Opozíciou k tomu je práve Gondryho empatia a spoluprežívanie, prenesené do formy a z nej priamo na diváka. Pena dní je po emocionálnej stránke oporou, spoločníkom, vytvára medzi sebou a divákom náruživú spojitosť. Pri Láske je divák naopak sám a izolovaný, tým pádom je ťažšie vstrebateľná. …................... Gondryho film, a Vianov nápad, je štylisticky výraznejší, hravejší a príťažlivejší, je ľahšie sa ním nechať strhnúť, ale Hanekeho menej prístojný odstup je rafinovanejším. Trpezlivo a nenápadne diváka stiesňuje a vrstvu letargickej strnulosti, ktorú na diváka nanáša, dokáže spoľahlivo rozrušiť jediným ráznym gestom. …................. Pena Dní pôsobí ihneď. Na zapôsobenie Lásky si treba počkať a výsledok je o to jatrivejší. Oba filmy majú špecifické čaro a bok po boku tvoria zaujímavú dvojicu variácií na jeden motív.

Muzikál otrlého diváka.

Titulným pánom osamelým môže byť samotný Korine vo svete kinematografie. Málokto je ochotný namočiť hlavu narkotickej melanchólie do vedra s fantasmagorickým humorom tak zvláštne ako on. Korine je majster vo vytváraní zvláštnych filmových chutí a pachutí, ktoré je ťažké nájsť niekde inde. Jediným a pre Korina typickým problémom filmu je, že pri spomenutom "namáčaní do vedra" si nevie určiť adekvátny časový limit a jeho snímky sú predčasne na konci s dychom.

Prvý krok do prázdna. Obsahovo doslovného. Exploatačne zábavného.

"Na lásku sa neumiera"

večná slasť vypreparovanej mysle

Prekrásny vizuál, pripomínajúci hlavne Sialeného Petríčka a Žena je žena, (najlabužníckejšie asociačné prvky: Krásna Anna Karina v červených šatoch, hra s farbami ponúkajúca množtsvo prípadných (nad)interpretácií a rámovanie obrazu zaisťujúce sebestačnosť každého záberu) stmeľuje nekonzistentný obsah skonštruovaný z krimi zápletky, poézie a politizovania. .................. Nielen jednotlivé zábery v čisto formálnej rovine by si vystačili ako samostatné fotografie. To isté platí o jednotlivých scénach uchopených v celej ich šírke. Made in U.S.A je teda kolekciou množstva pekných a číro godardovských fines, ktoré však spolu v jednom mechu tento krát vytvárajú "len" prebujnenú a miestami naozaj nekonzistentnú kolekciu režisérových heterogénnych ideí. Práve svojou heterogénnosťou mi film pripomína Trouffautovo Strieľanie na pianistu, kde sa objavuje problém obdobný, no nie až taký okatý. ............. Vzhľadom k tomu, že redukciou všetkých prvkov obsiahnutých vo filme by vznikol len "ďalší krimi Godard" , si dovolím Made in U.S.A označiť za slepú filmovú uličku. To však snímke nebráni byť naďalej dostatočne zaujímavou voľbou v prípade potreby netradičnej filmovej prechádzky.

Jedným z možných záverov je tiež ten, že práve pálčivou, rozrušujúcou filmovou formou chcel Godard upozorniť na vážnosť a jatrivosť témy prostitúcie a rozkladu ľudských vzťahov v konzumnej spoločnosti, ktoré tvoria podklad celej "hry" možností ciest filmu.