ancientone

S Arakiho postavami by sme si asi viac užili na Spotify, než v tomto filme. Inak klasika New Queer Cinema, jasne cítiť vplyvy No Wave Cinema, raného Jarmuscha, Richarda Kerna aj Dereka Jarmana. Výborné do diptychu s No Skin Off My Ass od Bruca LaBruca.

Predstavte si, že Kenneth Anger a H.G.Lewis chystajú ceremoniál k otvoreniu pekla. Len je to ešte viac punk.

Urbex Horror. Avatimu strašne idú jednotlivé scény (a to najmä v expozícii a závere filmu), kde kumuluje nie vyslovený des, ale tiesnivú znepokojujúcu atmosféru. Plus veľmi podarený setting, pôsobivé prechody medzi zatuchnutými tmavými miestami a letoviskom. A Perfektná hudba.

Dôkaz, že Mario Bava je pre talianske giallo niečo podobné, čo Hitchcock pre americký thriller. Zároveň naozaj relevantná snímka pre dejiny kinematografie v širšom spekte. Je tu stále cítiť vplyv amerických thrillerov, ku ktorým Bava dodáva výtvarné poňatie, ktoré sa stane typické pre talianske giallo/horrory v nasledujúcej dekáde (mladší kolegovia Argento, Fulci, Martino,... ho dotiahnu do dokonalosti) a zároveň ho môžeme chápať aj ako jeden z kľúčových proto-slasherov. V skratke - Bava si nakrútil málo známe európske Psycho.

italo gotik.

Fulci nebol storyteller a jeho kľúčové filmy na storytellingu ani nestáli. Šlo o hypnotické sledy silných obrazov, ktorými sa etabloval ako brakový auteur vo svojej voľnej zombie tetralógií Zombi 2, City of the Living Dead, House By The Cemetery a The Beyond. Aj preto trochu nechápem ndšenie z NY Rippera ako z podareného a napínavého Giallo/Slasheru. Nebodaj ešte s dobrou pointou. Fulci berie generický thrillerový formát a vstupuje doňho pár podareným scénami oldskoolových gore vrážd (poňatými v jeho tradične expresívnom výtvarnom štýle) a jednou naozaj vydarenou snovou sekvenciou, ktorá nás ako jediná intenzívne upomína na silné stránky prác talianskych majstrov nízkorozpočtového horroru. Medzi tým však sledujeme film, ktorý zlyháva v tom úplne základnom žánrovom poslaní - budovaní atmosféry (a napätia - predsalen má ísť aj o thriller). Pritom vieme, že Fulci vie práve s ňou narábať úžasne. Kultový opar okolo filmu sa strašne rýchlo rozpúšťa. Kvak-kvak.

od leta som Shokyho s Morthym obchádzal ako potenciálnu "strašnú kokotinu". Ono to nakoniec strašná kokotina aj je. Ale je zároveň strašne premyslená, vtipná, vynaliezavá, s ľahkosťou prekračujúca a spájajúca žánre, vyťahujúca (pre mňa) srdcové filmové odkazy. Nebudem spoilovať - je to nečakaný úkaz. Period.

Nie je to žiaden outstand, ale zároveň je to prvý vcelku úspešný pokus o pokračovanie Ghostbusters. Reitman ml. uchopuje pokračovanie kultovky v štýle "Stranger Things", ako pátranie party deciek so silným nostaligizujúcim retro tónom, ktorý neodkazuje iba na pôvodných Krotiteľov, ale aj na dobrodružné filmy ála Goonies. __ Ramisovi vo filme všetko sedí a funguje. Jediný problém že, že daný prístup bol (pocitovo) sviežim zjavom v roku 2015 pri prvej sérii Stranger Things a (pravdepodobne) sa nedá variovať donekonečna. Napriek tomu, že snímka väčšinu času neobsahuje nič, čo by sa dalo nazvať unikátnou charizmou, robí Reitman stále postivý kus zábavy. A to sa v krotiteľskej sérii-nesérii skoro 40 rokov nie úplne darilo.

Čo sa stalo na Juhu, ostane na Juhu. Leatherface je neprávom zapadnutý horrorový gem. Horrorový? Tvorovia vytvárajú zaujímavú žánrovú výhybku smerom ku kriminálnej outlaw road/movie v štýle Bonnie and Clydea a napĺňajú ju intenzívnym napätím s nosnými prvakmi žánru južanskej gotiky, ktoré sú tak signifikantné pre čaro pôvodného Texaského masakru. ___ Dobrý referenčný bod tvoria aj filmy Roba Zombieho (konkrétne jeho prvý Halloween, žánrovo zasa Devils Rejects). Zombie sa tiež snažil o origin story a širší žánrový záber. To isté prináša Leatherface, len bez Zombieho štylistických excesov. Veľmi fajn robota.

toto si chcem pozrieť so Susan Sontag.