mm13

Triafa sa to do dávno rozstrieľaných terčov. Presne, s gráciou, nezriedka priam nevídanou, ale aby to pohlo hranicami, zasiahlo cieľ, ktorý si doteraz nikto nevšimol, vnieslo do svojej výpovede nečakaný postreh či dokonca načrtlo nové perspektívy, tak na čosi také si to stále nedočiahne. Máme teda čo dočinenia s iba ojedinelým výkonom, ale nakoniec vďaka aj za ten.

Ledva som sa vyrovnal s odchodom jednej z najsympatickejších postáv a chystal sa to vo finále oceniť, tak prišiel záver, ktorý už inak, než ako podraz na diváka, označiť nejde. Vážení, ísť proti očakávaniam a šokovať je kumšt, nie prostriedok na vyriešenie autorskej bezradnosti.

Chcelo to totálne neznáme ksichty alebo aspoň neobsadiť Patricka Stewarta (niežeby som mu neprial role mimo Star Treku a X-Menov). Bez známych tvárí to bol nervy drásajúci výlet, s nimi iba umne natočený film... no nie až tak umne, aby dal zabudnúť, že je iba filmom.

Po väčšinu tohto snímku sa nedá odhadnúť, čo bude nasledovať. Spočiatku vlastne ani o čo sa jedná. Je to preto aj vo svojom pozvoľnom tempe pútavá cesta... ktorá žiaľ nedôjde k naplneniu, pretože s blížiacim sa záverom pán výhradný autor neodolá a rozhodne sa vydať divácky atraktívnejšími chodníčkami... čo sa žiaľ vo finále ukáže ako kontraproduktívne a žiadaný katarzný moment skoro nejde postrehnúť. Že to ale Saulnier neutiahne, to sa kvôli nadužívanej a samoúčelnej štylizácii do modrej farby dalo vytušiť už od úvodných minút. Snaživý si Jeremy dosť, už len skroť tú svoju chtivosť a daj tomu celému správny smer.

Dobrú, i keď nijak zvlášť originálnu pointu tomu dali... ale veľa z nej nevyťažili. Ani pred ňou, ani po nej. Ten obal nepredstavuje už vôbec žiadnu invenciu.

Veľmi dobrá práca s napätím a strachom (áno, strachom) plus nevyhnutný záver... a hoci nahlodané zubom času a napriek slabšej práce s postavami, nemôžem pod 4*. Horor vážení. Podľa starého receptu, ale vypečený a chrumkavý. Môžete vy dnešní "umelci" vymýšľať príchute a kombinovať od výmyslu sveta, keď neovládate základy a nemilujete, čo robíte.

Najvzrušujúcejšie pre mňa navždy budú okamžiky pred "výbuchom". Pretože jeho zárodky sú už tam, nech sa to na povrchu a smerom k okoliu tvári presne opačne koľko len chce. Nechápem, ako to Hoffman dokázal. A aj keď je nevyhnutné uviesť, že bez správneho režiséra za chrbtom by to nemohlo byť úplne ono, ešte viac platí, že s len o čosi menej chápajúcim hercom, by to ani ten z najsprávnejších - sám Peckinpah (aj s celým svojim zámerom a odhodlaním), nemal šancu dať takto výrečne.

Ak o nerovnocennom vzťahu, tak takto. Ak na romantickej vlne, tak takejto. Ak šťastné konce, tak takéto. Film, ktorý život nepredstiera, ale ho trefne a s neodolateľným šarmom napodobňuje... a robí dobre.

Bez mučenia priznávam, že byť to o vzťahu dvoch chlapov a ženy, tak sa mi to tak nepáči, nebude to pre mňa vo svojom čare také odzbrojujúce, nepomôže tomu, ako prvotriedne je to napísané a natočené (who the fuck is Angela Robinson?), netlieskam tomu za oslavu netradičných vzťahov a rodín, zakázaných lások a slobodných myslí. Oslavu (dôležité!), ktorá si je vedomá druhých strán mincí, tienistejších zákutí a limitov v nás samých. Ale v danej chvíli na to kašle... a oslavuje! To všetko by som rovnako do nebies vychválil, avšak piatu hviezdu nepridal. No a? Som heterosexuálny chlap.

Branagh bavil. Ako Poirot, aj ako režisér. Úžasná jazda v temer divadelných aranžmánoch. Sa ostatne dalo čakať, nie? Tak hurá na plavbu po Níle, vôbec by som s tým neotáľal.