prostoreka

Matematiku, logiku a všetko s tým spojené nenávidím, ale počas Dôkazu som zabudla na všetky trojky a štvorky, ktoré som mala na ZŠ. Herecký koncert, ktorý ma držal pri TV od prvej do poslednej minúty.

Homerove výroky používam. Film pozerám vždy, keď chcem niečo na úrovni, čo odo mňa nebude očakávať hlboké myšlienky, čomu sa môžem ,,poskladať" na gauči ako chcem, môžem zaspať, zobudiť sa a smiať sa ďalej...

Všetci moji bezcitní kamaráti a známi sa smejú, keď príde reč na moje potoky madisonských sĺz, ale keď ja si neviem pomôcť. To ide samo od seba.

,,Animákov" mám rada a preto ďakujem (nielen preto, že aj toto je animovaný film).

...a tak plačem... a tak nedýcham... a tak sa teším... no a čo?

Mám rada Emu? Nemám rada Emu? Nie, nemám ju rada, ale tu mi nevadila. Vlastne všetci herci stvárnili svoje úlohy na úrovni. Častokrát som sa pristihla pri tom, ako som sa vnútorne hádala sama so sebou... ,,Je gay?" ,,Áno, myslím, že..." ,,Ale nie, čo si besná?" A takéto myšlienkové pochody som mala počas celého filmu. Bezohľadu na orientáciu postáv... Pekný koncert. Nielen herecký.

Dobrý film je podľa mňa taký, ktorý vám rozprúdi vnútorné pochody, spomienky, nálady, myšlienky... videla som Frankenvíniho a chcela som si poskladať (lebo je to veľmi jednoduché, nie?) všetkých mojich škrečkov, morča, laboratórnu myšku, potkana... Pekné. Pekné.

Neviem, čo napísať. Jednoducho 5* a bodka.

Usmievam sa a plačem vždy, keď to vidím. Krásne. Skrátka krásne. Nič vážne, nič tragické ani ťažké a pritom (pre mňa osobne) úžasné.

Tešila som sa, pišťala som, tlieskala som si, smiala som sa, plakala som (hoci priznávam-mňa nie je ťažké rozplakať). Skrátka rozprávka sa mi páčila od postáv, po atmosféru.... hoci piesne vo filmoch veľmi nemusím, ale v tomto prípade to odpúšťam.