DrCreo

Prechádzať sa po tajomných uličkách starého, temnotou zahaleného Londýna spolu s Jackom Rozparovačom? Prečo nie, bola to lákavá ponuka, ktorú neľutujem, že som využil.

Bola to len predom nafúknutá, nadhodnotená bublina, ktorá sa v mojich očiach takmer okamžite rozplynula do zabudnutia, a vytvorená azda "pseudoromanticky" založenými ľudmi, ktorým k romanticko-dojímavému príbehu stačia: píšte si, budeme potrebovať – jedného chudobného mládenca z nižšej kasty, jednu dievčinu, naopak bohatú, pociťujúcu voči nemu skrytú lásku snažiac sa ju zamaskovať za pretvárkový odpor a nazáujem, a štipku ukrutnej vojny, ktorá je len kulisou. No nie je to sladké ?! Tak si to zhrňme – mal to byť príbeh o všetkom, príbeh, ktorý má zdanlivo všetko potrebné: lásku, smútok, odlúčenie, pokánie, vojnu, všetko toto malo byť garantom toho, že ani jedno oko neostane suché, no napriek tomu tam nebolo ani jedno z toho.

Snažím sa byť pri hodnotení nezaujatý a predom nezatracovať. Inak povedané, odbúrať akékoľvek predsudky, čo je v mnoho prípadoch produktívne, inokedy zase nie. Toto je ten druhý prípad, kedy som mal radšej počúvnuť svoje pocity vyjadrujúce počiatočnú apatia voči tomuto snímku a ušetril by som tým jednak dve hodiny môjho života a aj film svojím nízkym hodnotením. Inými slovami povedané, jednoducho nalinajkovaný dej, používajúci lacné triky ako zaujať diváka, zabalený do darčekového balenia obviazaného veľkou mašľou a adresovaný akurát tak divákom ženského pohlavia po značnej psychickej traume, nemôže byť niečim, z čoho by som ja osobne jasal.

Danny Boyle vystaval celkom pevné základy, avšak nepridal žiadnu nadstavbu, ktorá by znamenala vychýlenie sa z kurzu zvaného všednosť. Od počiatočne vytýčeného bodu A, to síce miestami drasticky, avšak inak celkom bezfarebne, plynie do bodu B, a to bez akejkoľvek mojej participácie a záujmu o to, ako to nakoniec s partou pošahaných feťákov dopadne.

Úvodná komediálna pasáž okorenená talianskym temperamentom pomaly a plynule transformuje do pravej nefalšovanej drámy, ale stále si pod maskou ťaživých udalostí zachováva humornú tvár, ale už je to "smiech cez slzy". Umocneniu zážitku by určite pomohlo, ak by sa jednalo o príbeh založený na skutočných udalostiach, ale aj tak to stálo zato. Avšak už len samotné zasadenie príbehu do pred- a následne vojnovej doby, príznačnou likvidáciou určitých skupín obyvateľstva a vôbec popieraním ich "ľudskosti", je natoľko citlivou a boľavou ranou v dejinách ľudstva, že prítomnosť emocíí bola predom rezervovaná. Veselo-smutný príbeh o tom, že život je vždy krásny do takej miery, do akej si ho samy spravíte.

Tomu hovorím spojiť príjemné s užitočním. Popri nových poznatkoch o jednom svojráznom režisérovi svojej doby som dával permanentne zabrať aj svojim lícnym svalom na tvári, a to vďaka nepretržitému, síce decentnému, ale stále úsmevu. Úsmevný – musím použiť tento prívlastok – príbeh o tom, že keď niečo robíte, nezáleží natom, či ste lepší než ostatní, podstatné je, že to robíte s láskou, radosťou a nadšením. Edward D. Wood jr. by vedel o tom svoje. A kto iný, ako večne zasnený Tim Burtom a poetický John Depp, sú vhodnejšími adeptmi na úlohu podujať sa zmapovať kúsok zo života tohto filmového velikána?! Ťažko povedať, do akej miery uznanie, ktoré sa Edwardovi Woodovi aj v súčasnosti dostáva, spočíva v jeho skutočnej režijnej kvalite, a na koľko je predmetom záujmu rôznych recesistov, s primárnym cieľom pobaviť sa. Tak či onak, ako bolo aj vo filme spomenuté, negatívna reklama neexistuje, a aj preto môže Edward D. Wood jr. pokojne ďalej harašiť vo filmovom neby.

Naivnučný príbeh nasiaknutý láskou, naplnený množstvom presladených slov, ako vystrihnutých z príručky pre správneho romantika a vyfarbený všetkými možnými farbami. Extravagantnosť mu ale určíte nechýba. Dá sa však pochopiť, prečo obecenstvo nad týmto filmom tak jasá. Šťastím pre Moulin Rouge je, že s muzikálovými filmami neprichádzam často do kontaktu (teda skoro vôbec), preto porovnávanie s inými, žánrovo totožnými filmami, v tomto prípade ide bokom. Opäť som odkázaný len na môj vnútorný hlas, ktorý mi vraví, aby som krotil nadšenie, pretože Moulin Rouge nedoputoval až na samotný vrchol mojej pomyselnej filmovej stupnice. Je tu totiž prílišná naliehavosť na vyvolanie emócie u diváka, ktorá mi v tom bráni. Viacej mi totiž vyhovuje "nenásilný prístup", ktorý vedie diváka k tomu, aby ju poznal sám, na základe vlastných skúseností, zážitkov.

Zbesilosť v srdci, a ja som pociťoval len rozčarovanie v mojej hlave. V tomto prípade je to, ale, myslené skôr v pejoratívnom zmysle. Mal to byť príbeh o láske, čo i bol, lenže pochovaný a zadupaný niekam hlboko pod zem pod vplyvom nekonečného množstva zvráteností, ktorých som bol svedkom (u iných Lynchových filmov ma to až tak neiritovalo, ale tu toho bolo, už máličko nad mieru mojej znesiteľnosti) A ja som len dumal, či sledujem toho istého Lyncha, ktorého som si tak obľúbil, ujeté postavy a spŕška zvráteností ma utvrdili v tom, že tomu tak je, avšak chýbalo mi povestné "lynchovské" vtiahnutie do deja, a aj opojnosť z diel predošlých (myslené v poradí, v akom som ich videl, nie chronologicky usporiadané podľa roku výroby) – pre Lyncha tak typická, ktorou ma dokázál pán režisér vždy dokonale odzbrojiť. Takto som bol len v roly pasívneho pozorovateľa. Hold, asi som bol príliš namlsaný z Mulholland Drive a Lost Highway, ktoré sa mi našťastie pre mňa (a na nešťastie pre Wild at Heart) dostali do ruky skôr.

Touto cestou by som chcel poďakovať Universal Pictures a Intermedia Films, že mi umožnili byť svedkom naozaj skvelého a výnimočného filmu. Pozemšťan Kevin Spacey hrá nadpozemsky počas celého filmu, a práve jemu by som aj uveril, že pochádza z inej galaxie. Teraz sa len neviem rozhodnúť, či to on bol stvorený pre túto rolu, alebo ona pre neho. Poukázal by som, ale, aj na jednu zarážajúcu skutočnosť, na ktorú som vo filme narazil, a ostal po nej mierne pobúrený - trochu ma totiž znepokojila reakcia tamnej polície, ktorá, len na základe toho, že človek vyjavene pozerá okolo seba a je očarený krásami veľkomesta, ho bez mihnutia oka klasifikuje ako „mentálny prípad“, to, aby sme my, Slováci, radšej ostali doma a cesty do USA sa vyvarovali :) Film mi navyše vnukol nejeden nápad, ktorý by som v dohľadnej budúcnosti chcel vyskúšať, len príkladmo uvediem pojédanie banánu v šupke, čo vyzerá zaujímavo.

Pôvab, šarm, elegantnosť a ladnosť sú zhmotnené a prítomné v každej jednej scéne, každom dialógu, zábere na rozkošnú tvár Audrey Hepburn, na každom kúsku Ríma, avšak..., je tu jedno avšak, a síce pomerne jednoduchá kostra filmu, ktorá, tak ako minca, má svoje dve strany, preto je potrebné vidieť ich obe. Na jednej strane síce platí slovné spojenie, že v jednoduchosti je krása, čo v prípade Audrey Hepburn platí dvojnásobne, zároveň som však po nejakom čase (čo by som pripísal na vrub práve už spomínanej jednoduchosti) nadobudol pocit menšej zainteresovanosti o dianie, ktorý v niektorých chvíľach, a to mi snáď milovníci tohto filmu odpustia, prerástol do stavu ľahkej nudy.