ScarPoul

Film, ktorého najväčšou devízou je postupné smerovanie k naozaj perfektnému zakončeniu. Jedná sa o herecký koncert, kde si všetko kradne pre seba výborný Day-Lewis. Ostatní ale vôbec nezaostávajú. Scorsese je všestranný režisér, čo dokazuje aj týmto filmom. Nebojí sa výziev a musím povedať, že jeho prevedenie na poli rôznych žánrov sú vždy plné nápadov a krásnych scén. Len bohužiaľ ( a týka sa to asi len mňa) sú filmy ktorých žánre moc nemusím. Kostýmová dráma je jeden z nich a väčšinou ho dokážem akceptovať len keď tam hrá Keira Knightley. Film má naozaj výborný koniec a jedná sa určite o niečo, čo kebyže vidím v období kedy nasávam informácie z rôznych žánrov a stále sa učím, čo je to film a čo všetko sa dá s ním robiť, tak by som nedokázal zakryť nadšenie. Po tom všetkom čo som ale už videl mi pohľad do smotánky prelomu storočí prišiel pramálo zaujímavý alebo aktuálny. A podobný problém som mal aj s Little Women. Dobré je to, ale nemám potrebu sa k tomu vracať.

Príbehy z čias kultúrnej revolúcie patria medzi moje obľúbené. Je to zvláštne ale viem sa s tým stotožniť viac ako s celou socialistickou témou, ktorá sa diala v našich končinách. Xiaoshuai Wang natočil pomerne smutný a bezútešný príbeh očami malého chlapca Wanga, ktorý pochádza z chudobnej rodiny a celý jeho čas vypĺňajú hry s kamošmi a škola. Stretnutie s vrahom a počúvanie dospelých, ktorý rozprávajú pri drinku, potichu, aby ich nikto nepočul, o strašných veciach, čo sa dejú v ich štáte, sa pozerá nechápavo a so zvedavosťou. Jeho prerod v mladíka, ktorému dochádza, že nežije v dobrej dobe a ktorá sa na ňom podpisuje rozdielnymi stretnutiami s dospelými a ich svetonázormi pretvára pomaličky aj naše zmýšľanie a podtrháva skryté hrôzy ukryté v krásnom prostredí, ktoré ale pôsobí odťažito a chladne. Kamera je fantastická a hlavný predstavitelia tiež. Taký malý klenot, ktorý som našiel náhodou a veľmi ma potešil.

Film, ktorý krásne mystifikuje skutočnú udalosť a robí históriu trošku zaujímavejšou. Takých filmov máme mnoho a vždy som k nim iklinoval trošku viac ako k priamočiarej histórií, hoci nie vždy dosiahli potrebného efektu. The Highwaymen z toho vychádzajú dobre. Hancock síce neprináša nič osobité - ale vie zachytiť krajinu a atmosféru. Pri tých malých momentoch - rozhovor s Clydovým otcom/príbeh o zabíjaní pri kartách - dokonca naznačuje hĺbku a presah a pri týchto scénach som trošku zacítil závan Krajiny, ktorá nie je pre starých. Všetko to leží na bedrách Kevina Costnera a Woody Harrelsona. Ich duo a chémia medzi nimi pre mňa fungujú a tým pádom sú pre mňa obrazom normálnych hrdinov, ktorý vedeli robiť svoju prácu v dobe, ktorá im nepriala. Thomas Newman sa znova miluje s klavírom takým spôsobom, že si to zapamätáte a celkovo z toho zostal dobrý pocit. Stojí určite za pozretie.

Je to iné ako prvá časť. Ako sa tu už písalo, ide to viacej do politiky. Ale okej, beriem to. Fudžita sa skrátka potreboval k niečomu vyjadriť a táto postava to mohla uniesť, bez toho, aby niekomu šliapol na kurie oko. Lady Snowblood tu už nie je taká sekačka na mäso ako v prvej časti. Ale keď už príde finále, tak ukáže, že nič zo svojho šermiarského umenia nezabudla. Ono je to naozaj béčko ako vyšité. Typ filmov, ktoré majú podľa môjho názoru len veľmi úzku skupinu fanúšikov, pretože je tu veľa prehrávania, krvavých vrecúšok, ktoré si obete prikladajú na "rany" počas súbojov a nemá to absolútne žiadnu choreografiu. Všetko zachraňuje kamera a to, že postavy pred ňou v kuse pobehujú. Hudobne a poeticky to ide tiež inou cestou ako prvá časť. Ale vizuálne je to rovnako krásne. ( Súboj na pláži zo začiatku alebo kráčanie po spálenej štvrti). Ja skrátka takéto typy filmov milujem. Nie je to síce Yojimbo ani Sanjuro ale aj tak ma to baví. Príde mi to strašne komiksové a spravené strašne uvoľnene. Úplne z toho cítiť ako sa všetci zabávali. Meiko Kadži krásna. Za mňa rovnaké guilty pleasure ako prvá časť.

Páčilo sa mi to ako myšlienka. Tešil som sa na ďalší skvelý soundtrack od Hisašiho a Watanabeho mám rád od jeho krásneho seriálu After the Rain. Children of the Sea je bohužiaľ filmom, ktorý nevie čo chce povedať. Prvá hodina pôsobí ako typický film o vzťahoch uprostred leta, len aby bol v zápätí nahradení filozofovaním a transcedentnou premenou, ktorá všetko, čo hlavná hrdinka zažila predtým dáva do úplnej atmosféry a kazí tým daný efekt. Paradoxne práve tá druhá polovica sa mi páčila viac ako prvá. Film, ktorý načrtne vzťahy ktoré sa neuzatvoria mi príde zbytočný. Hlavne ak neprejde hlavný hrdina výraznou zmenou. Ten koniec považujem trochu za samoúčelný. Aby som to skrátil. Nebyť tam príbehu jednalo by sa o nádhernú a emocionálnu jazdu v štýle Fantázie. Tým že tam príbeh je, kazí mi to dojem z toho úžasného a vizuálneho. Pretože ak je jedna vec, ktorá sa filmu naozaj nedá uprieť, tak je to fantastická animácia.

Predchádzajúce tri filmy Naomi Kawase považujem za vrchol súčasného japonského filmu. Naomi je osobitá režisérka, ktorej ranná tvorba mi nič nehovorí a ktorej posledné filmy vo mne silno rezonujú. Vision je vizuálne meditatívny film. Masatoši Nagase je utrápený muž schovávajúci sa v tajomnom lese, kde je jeho najlepšou kamoškou okrem psa, miestna šamanka. Príchod Juliette Binoche( tá ženská vie hrať v každom jazyku) vnesie do jeho všedných dní trochu mysticizmu, lebo neprišla na Japonský vidiek hľadať nič iné, ako mýtickú rastlinu, ktorá lieči smútok a bolesť. Kawase si pohráva s prvkami magického realizmu, ktorý sa jej podarí naplniť vo finále. Vizuálne medituje nad životom a smrťou. Nad znovuzrodením a láskou. Všetky tieto aspekty sú formálnou stránkou podporené a fungujú ako balzam na dušu. Pozerať sa na tento film je skrátka rovnako silné, ako keď si prvý krát pozriete Hero od Zhang Yimoua. Pričom sa film snaží byť veľmi dlhý čas ukotvený v realite. Funguje tam úplne všetko až na jednu vec. A tá mi zabránila dať plný počet. Tou je snaha o prepojenie všetkých postáv a udalostí skrz jednu tragédiu. To, že na konci zistíme, že všetci majú niečo spoločné - hoci to podporuje motív znovuzrodenia a nevyhnutnosti - mi príde v rámci tej podmanivej krásky, ktorou som sa nechal v prvej polovici unášať, ako prísne upozornenie, že si mám dávať pozor, lebo hlavný príbeh je možno komplikovanejší, než sa môže na začiatku zdať. Pritom sa nejedná o žiadny premyslený scenáristický wtf moment. Ale skôr o niečo, čo chcelo samotnému príbehu dodať na komplikovanosti - lebo lineárnosť sa k tomu asi úplne nehodila. Osobne si ale myslím, že film niečo takéto nepotreboval. Zmena atmosféry - ktorá začína príchodom mladého muža, mi narušila kopec vecí, ktoré som si dovtedy užíval. Po druhom pozretí pôsobí druhá polovica filmu veľmi nekonzistentne. Narúšala mi lyrickosť prvej časti. Alebo jej tu bolo odrazu až veľa. Mám pocit že u Kawase je menej dakedy viac.

Veľa filmov ktoré Miike točí sú prapodivnosti, ktoré nefungujú či už na poli žánru alebo sú natoľko preplácané, že musíte byť voči nim natoľko otvorený, aby ste si ich vôbec užili. Miike ale točí filmy ako na bežiacom páse a pri svojej neskutočne bohatej filmografií sa v nej dajú nájsť skutočné skvosty. O to viac poteší že po piatich rokoch mám možnosť vidieť ďalší Miikeho film, ktorý ma bavil a ktorý perfektne reprezentuje jeho štýl a jeho filmárske nápady. First love pôsobí ako japonská verzia niečoho, čo by vo svojej rannej tvorbe natočil Guy Ritchie. Je tu množstvo vtipných scén, kvantum krvi a rovnako aj niektoré chuťovky - animovaná sekvencia - 5 telefonátov od neurochirurga alebo schovávačka medzi regálmi v šťavnatom finále v japonskej verzií Obi alebo Baumaxu. Film má tempo, skvelý štýl, odohráva sa v noci a všetky postavy - hoci aj vedľajšie - sú rozpoznateľné a do určitej miery aj sympatické. Za mňa plný počet. K takýmto filmom sa rád vraciam.

Koreedovi svedčí Japonsko viacej. Chápem, že si chcel splniť asi sen a spraviť film s francúzskou elitou a s Ethanom Hawkeom, ktorý je jeden z najlepších hercov spoza veľkej mláky, ale poetika jeho filmov tu vyslovene naráža na iný spôsob herectva, tak typický pre Francúzsko. Príbeh sám o sebe nie je nejako zlý. Snaha o nájdenie si cesty medzi matkou a dcérou, ktorá je preplnená rôznorodými postavičkami a takmer bez dramatických scén pôsobí odľahčene a zároveň uveriteľne, ale výsledok je v zásade len v pohode. Film, ktorý skôr poteší fanúšikov hercov a režiséra než vyslovene konzumného diváka. Je fajn vidieť snahu o prerozprávanie osobitého príbehu v inej krajine a v inom štýle - hoci určité podobnosti s japonskou tvorbou, hlavne čo sa týka kamery - sa tu nezaprú. Je to síce film na jedno pozretie ale chápem motiváciám režiséra a oceňujem s akou gráciou dokázal vytvoriť realistické postavy, ktoré dýchajú, hovoria a majú zmysel. Len to nie je úplne moja šálka kávy.

BoJack prituhuje. V zásade sa dostávame do stavu, kedy sa väčšina postáv správa dosť shitty. Čím ďalej smerujeme do finále, tým výraznejšie každý charakter prepadá do sebaľútosti a samodeštrukcie. Dospelý ľudia nevedia zobrať zodpovednosť za svoje činy. Sebecky sa piplajú vo svojich životoch a sem tam tu máme nejaké vtipnú referenciu alebo postavu. BoJack sa stáva veľmi nepríjemným obrazom spoločnosti. A tiež odvrátenou tvárou slávy. Nepadám z toho na zadok. Len mi je po každej sérií trochu viac smutno. To ale neznamená, že si BoJack nezaslúži byť šťastný. Držím mu palce. 5. séria - 80%

Nikto myslím nepochybuje o tom, že je Berg talentovaný režisér. Má cit pre akciu, vyhráva sa s detailami a hľadá vždy nejaký ľudský príbeh. Ale aj napriek nesporným kvalitám je to skôr rutinný režisér, než vyslovene niekto na koho tvorbu sa tešíte. Je to niečo na štýl Baya. Ide nový film tak si ho kuknem ale očakávania sú nulové. S tým, že Bay je viac eye candy. Mile 22 je hype tech nastrihaný, dynamický thriller, ktorý sa hrá na espionage vo veľkom ale v zásade pôsobí lacno. Dominantou je Malkovich a Iko Uwais, ktorý si zaslúži lepšiu úlohu v americkom filme, ako sa mu tomu dostalo teraz. Má to kopec strieľania, niekoľko chuťových momentov ( výbuch auta z vtáčej perspektívy, scény na chodbe bytu alebo finálny auto duel) ale otvorený koniec a toporný Wahlberg, ktorý má nanútení charakter, ktorý nevie riadne prezentovať z toho robia skrz naskrz priemernú záležitosť. Nečakal som viac. Zároveň to núti zamýšľať sa, či sú Bergove filmy lepšie keď sú podľa skutočnej udalosti, alebo je lepšie keď pracuje s fiktívnym konceptom a snaží sa tam narvať svoje názorové postrehy. Najhorší pri tom rozhodovaní je fakt, že ani z jednej skupiny filmov nepadáme na zadok a v každom z nich hrá Wahlberg. Možno ukáže až čas. O takých.. dvadsať rokov.. možno. Ale klasiku žánru tu asi hľadať nebudeme.