ScarPoul

Štvrtá séria je o trošku slabšia, ako predchádzajúca. A môže za to hlavne Komár Omar. (úžasný preklad). Je to neznesiteľná postavička, ktorá sa podobne ako Depression Kitty alebo Hormone Monster stala súčasťou detských vizualizácií, ktoré im majú pomôcť vysporiadať sa so skutočným svetom. Po štvrtom roku som na korektnosti už navyknutí a v tomto smere si seriál drží svoj štandard. Produkuje nové postavičky, ktoré ako pevne verím budú mať v ďalších sériách zmysel a práve táto prepojenosť mi ako fanúšikovy seriálu lahodí. Postavy sa tu snažia vysporiadať s logickými problémami načrtnutými v predchádzajúcich troch sériách a robia to so správnou dávkou deštrukcie. Finálny diel, je ale perfektný. Všetky predchádzajúce náznaky dáva do kontextu a dotvára príbeh o sebaprijatí so všetkými pozitívami aké k tomu prináležia. V ňom sa skrýva najväčšie čaro, lebo sumarizuje všetky štyri série. Postavy nám emočne vyrástli (až na Andrewa) a dostávame sa do novej kapitoly ich životov. A úprimne sa na ňu teším. 4. séria - 80%

Pakula vo forme. To jeho pomalé ťahavé tempo založené na postupnom odkrývaní skutočnosti mám veľmi rád. Hoci to robí veľmi svojsky. Jeho filmy nie sú žiadne divácky vyhľadávané kúsky. Nejde mu o akciu, ani o napätie. Viac si holduje v nejednoznačnosti. Rád robí z diváka pátrača. Podsúva mu informácie alebo fakty a núti ho, aby si utvoril v hlave svoju vlastnú predstavu. A následne ju zmenil, spochybnil alebo potvrdil. V tomto bol Pakula génius. Tento film má množstvo vrstiev. Tie prispievajú k jeho komplexnosti. Nič tu nie je spravené len tak. Všetko súvisí so všetkým. Každý vzťah, každé rozhodnutie. A to, že má film dve roviny - Ford pátra a Ford v súdnej sieni - dostáva celý film do dvoch odlišných atmosfér a polôh a vo výsledku obidve krásne koexistujú. Najviac zamrzí koniec a odhalenie - ktorého samotné prevedenie zaváňa samoúčelne, hoci logicky. Dalo sa to spraviť inteligentnejšie. Každopádne Ford vo vrcholnej forme. A Williamsova hudba poriadne temná.

Film, ktorý ukazuje morálnu čistotu v postave Gregory Pecka. Jeho Atticus je muž, ktorý nielenže vedie svoje deti k tomu, aby nemali predsudky a pomáhali, ale podľa toho aj žije. Obrovskú smolu majú len v tom, že žijú v meste, kde sú stále rasové predsudky. A nenávisť. Viem si predstaviť, ako to vo svojej dobre rezonovalo. A tiež si viem predstaviť hĺbku a komplexnosť predlohy( hoci som ju nečítal). Film má rôzne vrstvy. Najdôležitejším aktom je tu ale premena detského vnímania zo sveta hier na svet plný nespravodlivosti. Umne natočené a herecky vyspelé. Film, ktorý treba rozhodne vidieť. Hoci Spike Lee spravil pre túto tému viac a je aj aktuálnejší. To Kill a Mockingbird je ale o ľudskej slabosti a smútku, ktorý s tým prichádza. A toto spravil Mulligan dobre. Myslím si, že práve preto je ten film klasikou. A mladý Duvall je perfektný.

Pakula a Goldblatt si idú prvú ligu. Príbeh sa im asi veľmi páčil a snažili sa z neho vymačkať čo najviac. Do toho obsadili dvojicu v tej dobe veľmi populárnych hercov, a ako predloha im slúžil Grisham, ktorému 90 roky priali. Či už v tom spisovateľskom, alebo tom filmovom poli. Príbeh sám o sebe je správny konšpiračný thriller, ktorý sa zvrtne na povestnú naháňačku mačky s myšou. Samotná téma je dominantou filmu. Postavy sú trochu v úzadí a sú len sprievodcami vo svete faktov, porozumení a systému. Niečo ako stará škola investigatívnej žurnalistiky. Bavilo ma to aj napriek dĺžke a oceňoval som atmosféru. Tri * dávam len preto, pretože výsledná pol hodina, ktorá mala riadne ťahať diváka za nervy, sa kĺže po povrchu žánrových klišé. Vtedy som si uvedomil, že mi na tých postavách až tak nezáleží. A výsledná satisfakcia z potrestaného zla sa nedostavila tiež. Je to nepomer oproti takej Pollackovej Firme.Takže, ako žánrovka je to slušné...ale chýba tomu údernejší príbeh. Pozitívom je, že ten film je tak dobre natočený, že pôsobí, aj napriek negatívam, atraktívne a zaujímavo.

Prešli sme do farby. Toho som sa trochu obával. Čiernobiely formát pri starých samurajských filmoch milujem. Ale Zatoichi je natoľko zaujímavá postava, že tento prechod zvláda bez najmenších zádrhelov. V podobnom duchu ako jeho dva predchodcovia, je aj táto časť vizuálnym skvostom. Oldschool kameramanská tvorba. Nájazdy, odjazdy, švenky cez ramená a veľké celky. Prostredie rodného mestečka a jeho zákutí je tu rovnako využité na maximum. Je to už tretí film o Zatoichim a prostredie je zase raz iné. Tanaka veľmi umne zobrazuje vzťahy medzi postavami. Či už tie nové, alebo tie, zo Zatoichiho minulosti. Stret so starým učiteľom je v tomto smere dominantou. Rovnako ako aj ľúbostný motív. Všetko je podmienené logickému vývinu, a tomu ako charaktery reagujú na určité situácie aj aké sú ich túžby. To je základným hybateľom všetkých situácií. Žiadna postava tu nie je zbytočná! V konečnom dôsledku je to ale veľmi smutný príbeh. Kde je spoločenská hierarchia dominantná nad záľuby obyčajných ľudí. Funkčné aj vtedy, ak to porovnáme so súčasnou situáciou. Šintaró Kacu ako Zatoichi znova raz perfektný.

Rumble Fish je ako keby inou verziu Coppolovho predchádzajúceho filmu The Outsiders. Vychádza z tohto porovnania ale horšie. A to aj napriek tomu, že je formálne vyspelejší a atmosféricky presnejší. Problémom tohto filmu je jeho hrdina. Matt Dillon je fracek, ktorý má hodnoty niekde úplne inde. Vzhliada k bratovi (Rourke) okolo ktorého sa vznáša aura autority. Chce byť ako on, chce vzbudzovať rešpekt a byť legendou, ale jeho postoj k životu je príliš detinský. Problém nastáva, keď sa jeho brat vráti domov a my máme možnosť sledovať ich potulky každodenným životom. Neprechádzajú medzi nimi múdrosti ani zmysluplné konverzácie. Rourkov pohľad odráža smútok doby a skvelo korešponduje s čiernobielou farbou filmu, ale emocionálnu hĺbku ten film nemá. Snaží sa pôsobiť artovo, vyzreto a vizuálne zaujímavo, ale pocit, čo by trval dlhšie, ako film nepredá. Poteší krásna Diane Lane alebo mladý Fishburne, Cage a Waits. Inak je to film bez akejkoľvek pozitívnej postavy odrážajúci skôr ducha doby, než príbeh, čo by zarezonoval.

Na Carnahanovi oceňujem, že má cit pre formu. Hoci sa snaží koketovať s rôznymi žánrami, vždy sa pre mňa jedná o zábavné diela. Teraz k Boss Level. Ten film ma fajn myšlienku aj prevedenie. Prvých dvadsať minút je film aj funkčný, aj vtipný. Potom ideme vysvetľovať a nastáva - ako kopec krát, keď sa zjaví takáto zápletka - kameň úrazu. Je tam príliš veľa nelogickostí. Ku koncu hlavne tých časových. A motivácie - mimo hlavnej postavy - sú tiež robené na silu. Chcelo by to lepší scenár. Každopádne je Carnagan rutinér. Má naštudovanú formu, ale chýba mu duša. Jeho devíza je, že je silný v akčných scénach. V tých konverzačných značne pokulháva. Nie je originálny, ale strih ho zachraňuje, kde sa dá. Tým pádom je film dynamický a stále sa v ňom niečo deje. A vzťah protagonista - antagonista je asi rovnako silný, ako v 20 filme Luca Bessona, ktorý nerežíroval, ale len produkoval. Grillo ale kupodivu v pohode. Ukazuje svojský talent aj akýsi presah. Treba k tomu týpkovi dať nejakého parťáka čo má okuliare a je rozumbrada, a ich duo má obrovskú šancu vytvoriť zábavnú a zaujímavú sériu. Každopádne je Boss Level film na jedno kuknutie. Dokáže zahnať nudu, len netreba od toho očakávať niečo epic - aj keď to má žánrové zaradenie sc-fi. Je to naozaj skôr americká blbina.

Ono to možno nie je úplne vrchol komediálneho vkusu. Ale je to klasika. Hodnotiť toto objektívne mi teda nie úplne prináleží. Vyrastal som na Chaseovi a na jeho Griswoldovcoch. Humor bol síce streštený ale nie násilný. Bol tam priestor pre ľudské momenty - keď otec Clark vysvetľuje chudobnej neterke, že Santa Klaus je skutočný - čo filmu dodávalo takú tú čarovnú prímes, čo k Vianociam patrí. Filmová hodnota je ale skôr v ukážke toho, ako mladé hviezdy začínali. Vďaka tomu, môžeme porovnávať aj to, čo dosiahli, aj či vôbec uspeli. Však Leonard. Každopádne 80 a 90. roky Hughesovi priali a toto je jeden z ďalším príkladov. Objektívne 3*. Ale ako vravím. Túto sériu mám rád.

Anime som nevidel. A k sérií som sa dostal hlavne cez Suzu Hirose, ktorá mi učarovala z Koreedových filmov. Chihayafuru je príbeh zo školského prostredia, ktoré rieši tradičné starosti mladých ľudí. Potrebu zapadnúť, lásku, povinnosť voči rodine, a tiež dôležitosť kamarátstva. Takýchto filmov je milión a je teda otázne, či môže takýto príbeh priniesť niečo nové. Hlavne keď uvážime, že aj v Japonskom prostredí sú toto obľúbené témy a, a existuje na nich tisícky animé, manga komiksov a aj hraných filmov. Jediná zvláštnosť je samotná zápletka točiaca sa okolo kartovej hry karuta. Myslím si, že na túto otázku neviem uspokojivo odpovedať. Je to film na vyplnenie času. Pobaví, aj sa dá pri ňom zasmiať a samotné kartové finále je spravené, ako keby sa jednalo o akčný film. Koizumi hravou réžiou vedie svoje postavy v pomerne lineárnom a na prekvapenia skúpom príbehu. Samotné postavy sú archetypmi charakterov, aké nájdeme všade. Kvázi fešák, šialená kráska, múdri introvert, vtipný chalan čo furt je, a umiernená dievčina s dobrým hodnotovým rebríčkom. Do toho treba pripísať múdreho starého učiteľa a máte kombo ako vyšité. Takže áno, neviem zhodnotiť či tento film skutočne stojí za pozretie. Viem s určitosťou povedať, že do žánru nič nové neprináša. Ale mne sa to páčilo. Natoľko, že sa dokonca teším na pokračovania. Pretože aj keby sme hovorili o všednosti a lineárnosti a archetypoch - tieto veci fungujú. Ak ich vie tvorca správne namiešať. A tu sa tak stalo. Preto sa, minimálne pre mňa, jedná o milý film. A také môžem. Hlavne, keď je za oknami zima.

Toto je iný Fincher. A treba sa na to pripraviť. Na druhú stranu sa jeho láska k filmu nezaprie. Žijeme v dobe, kedy tvorcovia uplatňujú potreby štúdia a vychovávajú hlúpych divákov. Niečo - k čomu sa vo väčšej alebo menšej miere vyjadrilo množstvo uznávaných tvorcov. Mank je možno príbeh z 30 rokov minulého storočia, ale jeho aktuálnosť - umelecká a politická - je do oči bijúca. Za tých skoro sto rokov, sa toho až tak veľa nezmenilo. Na svete existuje systém v ktorom je jednotlivec s rozumom žiadaný, ale len do určitej miery. Je vítaný a akceptovaný len do konkrétneho momentu. Potom je predhodený supom a iným mrchožrútom. Dialo sa to vtedy, deje sa to aj teraz. Hrdinovia čo skutočne chceli niečo zmeniť, sú takmer zabudnutý. Občana Kanea si pozriete, ak máte radi film. Nevraciate sa k nemu - hoci je natočený výborne - lebo filmov je dnes skrátka príliš veľa a rovnako ako vtedy, aj teraz sa nimi radi nechávame klamať. A čím viac pri nich nemusíme rozmýšľať, tým lepšie. Mank dáva Občana Kanea do kontextu. Hovorí prečo by nás mal zaujímať, aj prečo by takéto filmy mali vznikať. Pretože Mank - a tu je majstrovstvo tohto diela - rozpráva o veľa veciach. Politických, ľudských, vzťahových. Charaktery sú pevne položené a Oldman je tým povestným klaunom, čo v tomto svete bojuje za pravdu, hoci nikto iní už nie. Ale sila Manka ako diela, je práve v tom čo nerozpráva. To, čo tam vie vyčítať divák pozorní a divák hľadajúci. A v tom je to dielo desivé, smutné a zároveň hodné našej pozornosti. Nie je to film na jedno pozretie a nie je to film, ktorý definuje Finchera. Je to film, ktorý je splatením dlhom. Snahou povedať ďakujem všetkým vzorom a prekážkam, ktoré autor a tvorca zažil na svojej ceste, aby tento film mohol uzrieť svetlo sveta. A práve preto je dôležitý. Každý veľký režisér taký projekt má, a nie každému sa ho podarí za život natočiť. A tým že už vznikol... si zaslúži miesto vedľa Občana Kanea. Aby mu dodal kontext. A nám pripomenul, že aj dopredu prehratý boj je dôležité vybojovať do konca.