ScarPoul

Svižné, temné, plné rôznych dejových zvratov a zaujímavých momentov. Twin Peaks si išlo po vlne tradičnej mysterióznosti a divákovi nechávalo len pocity a žiadne odpovede. Wayward pines toto robí v prvej polovici. Potom sa z neho stane plnohodnotné sci-fi. Veľmi som potešení jednak z hereckých predstaviteľov, ale aj určitej originálnosti s ktorou seriál pracuje. Keby som sa chcel vážne zamyslieť určite by som v ňom našiel veľa logických dier, ale v zásade sa jedná o príjemné prekvapenie. Pritom nie som až tak na seriály. Krásky Gugino a Sossamon sú neuveriteľným spestrením a mladá Sarah Jeffery bude za chvíľu riadna kosť. Výborná hororová atmosféra a super finále. Síce je tu priestor pre ďalšiu sériu, ale nie som si istý či po nej vyslovene túžim. Mladí hrdinovia ma zvyknú skôr iritovať. Ale keďže Crouch napísal Wayward Pines ako trilógiu som celkom zvedavý. Toto som zhltol prakticky za jeden deň. 1. séria 100%

Shyamalan sa vracia k žánru, ktorý ho preslávil. Bohužiaľ ale ide cestou moderného hororu. Nie je nič horšie vo filmovej histórií( ako to vidím ja), než keď dáte dospievajúcim deckám kameru a nim sa odrazu začne diať niečo neprirodzené. Priblíženie k realizmu ma tým pádom viac nudí a irituje a je síce nepríjemné( asi najnepríjemnejší Shyamalanov film v tom pozitívnom zmysle), ale chýba mu patričná atmosféra. Všetko je tu prispôsobené tradičným lakačkám a aj ten príbeh je výslednou pointou síce okej, ale nepotreboval sa podľa môjho názoru až tak dlho rozbiehať. Jediná znesiteľná postava je tu Kathryn Hahn. Starí rodičia sú creepy( čo je dobré), a decká fakt neznesiteľné. A ten belošský teen rap... Pre mňa priemer kvôli pár stiesneným pocitom, ale tlačilo to málo na pílu a čo je horšie v tých správnych chvíľach mi to prišlo smiešne.

Na rozprávku sa tam čaká veľmi dlho. Na to či sa rozhodneme od začiatku veriť, alebo nie je tam príliš veľa neznámych a meniacich sa postojov a postrehov. Nefunguje tu už taká ľahkosť ako pri ostatných filmoch aj keď atmosférou mi príde film naozaj neuveriteľne krásny. Giamatti je pritom sympaťák a celé sa to nesie vo veľmi zaujímavom duchu. Idúci proti očakávaniam je film v zásade veľmi príjemný, pretože nenapĺňa ním zvolené otázky s dostatočným uspokojením. Na druhú stranu si razí svoju cestu a naozaj zostáva len na divákovi na koľko je k príbehu tolerantný. Trochu mu to kazí dĺžka, ktorá je na tak jednoduchú zápletku naťahovaná. Bez rozdielu na to, ale stále pozerateľný film, ktorí síce neurazí, ale nie je ani takým sklamaním ako filmy od Shyamalana po tomto počine. Pre mňa znesiteľný priemer. Ale Ondine fungujúca s podobnou zápletkou túto vec zďaleka prevyšuje.

Jeden z najkrajších soundtrackov pre Shyamalanov film. Krásna Howardová a znova výborný Phoenix. Príbeh už trochu spadá do vykonštruovanosti čo trochu zamrzí, pretože základná pointa podkopáva nohy veľmi dobre zvolenej atmosfére a dramatizácií. Odysea do nového sveta je síce lemovaná dobrými nápadmi a prvá časť zase pracuje výborne s prvkami urban legends a kmeňovej tradície, ale v zásade mi prišlo, že taká povestná bodka a naozaj dychberúca scéna sa tu tentoraz nekonala. Stále ale veľmi kvalitný film, ktorému koniec koncov podkopáva nohy len fakt, že ho točil Shyamalan, ktorý má na konte fungujúcejšie filmy. Aj tak je to ale v rámci žánru aj režisérovej tvorby značný nadpriemer.

Znova jednoduchá jazda po komornej atmosfére. Napriek zvolenej téme sa jedná o veľmi jednoduchú premysu aj na žáner sci-fi. Znova sa tu ale rieši problém rodiny a akejsi vzájomnej súdržnosti. Film potvrdzujúci že Phoenix aj napriek hendikepu funguje ako plnohodnotná postava a charakter a tiež že na finále sa oplatí čakať. Element vody sa stáva u Shyamalana kľúčový aj keď pre každý film ho využíva inak. Vo Vyvolenom mal negatívnu vlastnosť, tu slúži ako posledná záchrana. Pre mňa duchovnejšie, zaujímavejšie a prepracovanejšie než vizuálnymi efektami naplnená a pritom myšlienkovo prázdna Vojna svetov od Spielberga.

Bez konkurenčne najlepší Shyamalanov film. Hoci oproti ostatným jeho kúskom mám pocit, že výrazne zapadol prachom. Možno je to aj tým, že pracuje s rovnakými postupmi ako 6 zmysel. Pre mňa predstavuje odmaskovanie zrodu superhrdinov a vytvára si tak vlastné origins na pozadí reality bez výraznejších zloduchov a výbuchov. Znova je tu zvolená forma komorných postupov a jemnej Howardovej hudby. Scéna boja proti osobnému kryptonitu je podaná dramaticky aj napriek tomu, že súboj je motivovaný vnútrom a vonkajšia okolnosť je dôsledok vyrovnania sa s vlastnou identitou. Na konci rovnako prekvapivý a celkovo omnoho amtosférickejší než 6 zmysel. Výborný Willis.

Silný v komornosti. Berúci si všetky tie úžasné atmosféricke postupy tradičných duchárskych hororov, pritom od určitého momentu prechádza zo žánru hororu do veľmi citlivo poňatej drámy. 6 zmysel predstavuje jeden z najcitovanejších filmov a Shyamalan tu naplno ukázal svoj cit pre vedenie postáv aj pre postupné odkrývanie deja podfarbeného skrytou a prekvapivou pointou. V zásade prvotriedna ukážka autorskej filmárčiny bez výraznejších chýb. Herecky výrazná a rovnako aj myšlienkovo.

Zatiaľ najlepší Jensen. Presne dávkovanie humoru a vážnych scén. Znova celá plejáda všakovakých divných postavičiek. Mikkelsen v jednej zo svojich najlepších úloh a aj napriek tomu veľmi svieže a s krásnym posolstvom. Balans medzi nadprirodzenom, absurdnom a realizmom sa tu neustále obmieňa a vyvíja. Tým pádom aj čo sa týka scenára a réžie film nie je jednoznačný a stále prekvapuje. Je omnoho bližší duchu Blikajúcich svetiel ako Rezníkov. Pre mňa ďalšie potvrdenie rozmanitosti a zaujímavosti Dánskej kinematografie a mám túžbu sa kŕmiť Jensenovými scenármi a filmami vždy keď budem mať pocit, že sa z kina na mňa valí len prostoduchý hnoj.

Už vôbec nie také odľahčené a čiernohumorné ako Blikajúce svetlá. Ale aj napriek tomu sa môže Green Butchers pochváliť plejádou podivuhodých postavičiek a trefne napísaného scenára. Jensen si dokázal znova na malej ploche a v područí takmer absurdného príbehu vytvoriť priestor pre emocionálne scény, pre motív bratstva a kamarátstva siahajúceho až za hranice normy a zároveň dokázal byť uštipačný a aj napriek pomerne kontroverznej téme- úsmevný. Kaas aj Mikkelsen dokazujú, že svoje herecké postavy majú správne uchopené a aj napriek tomu, že ani jedna z tých postáv nepôsobí vábivo, sú nám od začiatku sympatické. Pri vyvrcholení to trochu pokrivkáva a koniec vyšumel do prázdna, čo ma trochu zamrzí. A aj napriek tomu to má rýchle tempo a niekoľko fakt pekných úchylností. Ale stále je to priemerný film. Dánsko vyprodukovalo už aj lepšie veci.

Veľmi pekná vzťahovka. Rovnako pekný feeling ako nedávne Evansovo Before We Go. Akurát na britský spôsob. Lake Bell a Simon Pegg sú strašne fajn a od začiatku im musíme držať palce. Tým pádom dokážeme aj prekúsnuť on the edge koniec idúci po vzoru tradičných klišé romantických filmov(teda beh a vyznanie). Má to veľa pekných momentov, veľmi krásne napísané dialógy a má to kupodivu veľmi pekné tempo. Dĺžka je tak akurát aj keď pri záverečných titulkoch zamrzí, že je už koniec. Veľká spokojnosť. A rovnako ako Evansovmu počinu aj tomuto musím dať plný počet. Jedna z tých vecí, ku ktorým sa budem stále s chuťou vracať.