Radko

Cez nostalgické spomienky na stredoškolské kolektívne hry a prvé dotyky s láskou k druhému pohlaviu k vládou nariadenému organizovanému vzájomnému vyhladeniu sa. Znie to hlúpo a nepravdepodobne? Nuž, taký je aj film. Masívnu preľudnenosť a nezamestnanosť rieši vláda, namiesto kolektívneho podania smrtiaceho jedu, nič nehovoriacim, zbytočne drahým, časovo a logisticky náročným a nudným kolektívnym vyvražďovaním sa jednej 40 člennej triedy za rok. Chvála vyhroteného individualizmu a hľadanie zbytkov nádejí kolektívneho puta. Chvála hlúpeho scenára, ktorý sa snaží byť filozoficko freudistickým dielom s presahom. Ale nie je ním. Zastarané a otravné už v dobe vzniku. Opäť jeden z filmov, o ktorom som dlho počul a čítal, tešil sa naň a odkladal na neskôr, ako najlepší kúsok jedla na tanieri. No po absolvovaní, táto finálna "maškrta" riadne zhorkla. Z milosti a nostalgie dávam hviezdičku. Hranične blízko odpadu.

Poštársky chlebíček nie je ľahký. Vzdialenosti, nejasné adresy, nevyspytateľní príjemcovia, nedocenená práca. Nečudo, že poštár Kolbaba zaspí ani drevo. Na pošte, za stolom. No všetko zlé niečomu dobré. Vďaka zaspaniu sa zoznámi s poštovými trpaslíkmi. Tí ho naučia mastiť poštárske karty. A vďaka nim získa takmer nedoručiteľný list. Jeho správne adresovanie tomu pravému príjemcovi zaberie Kolbabovi vyše roka. Ale nie je to čas stratený. Spozná české mestá, luhy aj háje úžasným - pohľadnicovým spôsobom. Jednoduchá, príjemná kreslená rozprávka, ktorej hodnotu zvyšuje pocta neľahkej poštársko-doručovateľskej práci.

Konzumná komediálna jednohubka o nečakanej láske. Pár treskuto vtipných momentov prekrýva asi tak pol tony hlušiny.

Začať odznova plánovať budúcnosť sa dá, i keď by nemalo ísť o nič iné, len o pozvoľné nadviazanie na ľavičiarske idey mladosti. Tie ostali nadlho umŕtvené rodinnou a pracovnou rutinou, v dôsledku svadby s konzervatívnym trtkom, rovnako ako jeho žena - filozofom. Trtkom doslova, lebo tento hodnotový konzervatívec si začal zašukávať bokom s oveľa mladšou milenkou. Tým ale paradoxne, otvoril priestor nečakanej slobody pre ex manželku. Jej jediným únikom bola starostlivosť o kvetinovú záhradu v manželovej chalupe. Ale rozvodom prišla i o cesty na chatu. Uvoľní sa i ďalšia väzba, odchodom matky do domova dôchodcov a následného vývoja udalostí. Ostane jej len kopa času a mohutný čierny kocúr. Sympaticky zrežírované dobrodružstvo života pre všetkých, čo si už v živote čosi preskákali. I pre tých, čo to ešte len čaká.

Ak chcete čoskoro získať majetok dedením, presvedčte sa na základe zdravotnej prehliadky, či Vaša nádej bude ozaj v blízkej budúcnosti odmenená bezprácnym príjmom. Presne v tom dúfajú aj hrdinovia filmu. Jednoducho, jeden z nádejných dedičov - lekár, potvrdí po bežnej zdravotnej prehliadke osamelého dôchodcu jeho blízky koniec. Osamelý dôchodca si však na staré kolena zaobstaral dom v lákavej blízkosti Saint-Tropez. Ukuje sa plán na jeho získanie. Nič ťažké. Nezostáva iné, ako čakať na smrť chorého a osamelého trpáka. Komediálnosť príbehu, založeného na mixe opakovaných situácií trávenia Vianoc, dokumentárnych záberov príslušného roku, meniacej sa vizáže i počtu preživších osôb, spočíva v tom, že lekárska predpoveď sa ukáže ako.... ....jemne povedané nedostatočná. Umrie každý, to je jasné. Len otázka kedy je nejasná. Príjemná záležitosť s kopou humorných detailov. Nerehocete sa síce hurónsky, no permanentný úsmev počas sledovania ostane zachovaný. Poznámka: Drobnú roličku, skoro by sa dalo povedať, také dlhšejšie cameo si strihol aj mladučký Gérard Depardieu (24 - nejaký jeho piaty, šiesty kinofilm), v úlohe vysmiateho nájomného vraha.

Miroslav Válek, progresívny básnik s nesporným talentom, nihilista na dreň slova. V 60. rokoch výrazne otváral stavidlá slobodnej umeleckej tvorby. Stretol sa s Allenom Ginsbergom počas jeho týždenného bratislavského pobytu. Podporoval nezávislé umelecké skupiny, akými boli Osamelí bežci. Umožňoval publikovať v časopise Mladá tvorba, ktorý viedol, mladým nádejným spisovateľom. Nehľadel pritom na ideové sfarbenie ich diel, či kádrový profil autora. Ideológia sa s ním však tiahla ako v profesnom, tak osobnom živote. Druhou manželkou bola pohľadná dcéra sovietskeho diplomata Valeriána Alexandoviča Zorina, Zora. Jej tata bol významný kágebák, v rokoch 1945-47 veľvyslanec ZSSR v Česko-Slovensku. Hlavný scenárista boľševického prevratu v Č-SR 1948. Podľa dobových svedkov sa Válek ruského svokra obával. Dôkladne zmapovaný dokument zaznamenáva aj tragické dôsledky spolužitia s básnickým géniom. Prvá manželka sa za nejasných okolností utopila. Zora, druhá Válkova manželka, dva roky po rozvode psychicky na dne skočila z okna. Ako normalizačný minister slovenskej kultúry pomohol desiatkam perzekvovaných umelcov, nad niektorými mladými rebelmi držal ochrannú ruku (Marián Varga). Jeho podiel účasti na potlačení sviečkovej manifestácie ostáva nevyjasnený, napriek snahe dokumentu urobiť z neho odporcu, nesúhlasiaceho so zákrokom polície a použitím vodných diel proti pokojne demonštrujúcim. Kontroverzná osobnosť, po ktorej ostalo výnimočne kvalitné básnické dielo. A odkaz, že aj keď pracujete pre totalitnú vládu, dá sa pôsobiť v rámci istých limitov, minimálne na osobnej úrovni aj výrazne protirežimne. Jeho vnuk je dnes (2021) bratislavským primátorom.

Herec, milujúci hranie. Bez masky, s maskou. S prekvapením. Raz pochybujúci, inokedy presvedčený o talente, ktorý by mal rozdávať na podstatne vyššej úrovni, než v provinčnom divadle prístavného Hamburgu. Už tu začína prejavovať svoj nestabilný charakter. Typickým je preň túžba po lepšom živote a všeobecnom uznaní. Spaľujúca vášeň znamenať čosi vo svete umenia dokáže prelomiť to lepšie v jeho vzťahovom živote. Napriek výrazne ľavicovému mysleniu, prejavuje znaky nezdravej ambicióznosti. V zhode s tým, napriek vášnivej a slovne kruto úprimnej láske s černošskou učiteľkou gymnastiky a tanca, neváha odrazu uzavrieť manželstvo s finančne dobre zabezpečenou paničkou. S postupným ovládaním politiky nacistami, postupuje aj rozklad hercových dovtedajších politických a hereckých ideálov v prospech vládnucej ideológie. Výmenou za názorový obrat je ponuka možnosti riadiť procesy v divadle. Nejde o jednorozmernú postavu, na to je film zrobený príliš chytro. Až tak, že napriek urputnému herectvu vyznieva celý koncept trochu hóch akademicky, a tým aj neživotne. Len v znamení téz o úlohe umelca v súkolí doby, ktorú ovplyvňuje a do značnej miery určuje politická situácia.

Výborný špinavý príbeh z prostredia obytných maringotiek chudákov z predmestia. Takých, ktorým vykypí polievka vždy, aj keď je hrniec poloprázdny a je v ňom skoro len samá voda. Nie že by nemali nápady, ako vyliezť z nepríjemného bahna. Lenže vždy skĺznu. Navyše, film sa nebojí nahoty a scén na hrane s pornom. Svoj k svojmu. Okraj k okraju. A medzi okrajovo úchylných plnohodnotne patrí aj titulný zabijak Joe, s maniermi gentemana, no správaním zvrhlého sadistu. No aj v takom marazme sa nájde čerešnička na torte v podobe nejednoznačného záveru. Ja viem, Exorcista, no Killer Joa som si užil momentálne lepšejšie a radím ho k Friedkinovým top režisérskym zárezom.

Odľahlé anglické vidiecke sídlo. Elegantne vybavené, stranou od ľudí (jediným blízkym je sused -lekár), no ponuro tmavé. V priľahlej stajni dva kone. Spisovateľke slúži ako ideálne zázemie pre tvorbu detektívnych románov. Ide o ženu sebavedomú a hrdú. Navyknutú vziať si, čo potrebuje, a to od koho chce. Nerobí jej problém ani románik so snúbencom vlastnej sekretárky. Takpovediac priamo pred jej očami. Problémy však spôsobí náhly a nečakaný príchod jej viac menej utajovaného manžela. Vražedný trojuholník začína. Svižná komorná dráma, ktorá, napriek tomu že ide o adaptáciu divadelnej hry, sa vôbec neuzatvára na jednom mieste. Naopak, pozve diváka na konský výlet pomedzi slatiny, v pozadí s horami, aj na šialenú nočnú jazdu autom so zlyhávajúcimi brzdami uprostred búrky. Neviem či je to spoiler, asi nie, ale nedá mi, aby som nenapísal, že film končí búrlivým smiechom Bette Davisovej. Svojrázne vysporiadanie so zločinom, v ktorom každý z priestupcov zákona dostane riadne tvrdý trest.

Rýchlo rozpustný (instantný) western à la Leone.