Radko

Dôsledky rozhodnutí, nezvratne otáčajúcich trajektóriu života. Vždy niekam inam, ale veď "život je úžasný", ako vo filme párkrát v rôznych kontextoch odznie. Vo vzťahu k životu hlavného hrdinu pôsobí táto veta dosť sarkasticky. Zrúti sa mu osobný i profesný život. Pred konečným zúčtovaním sa pripomenie bývalá láska aj s predmetom vysnenej túžby mladosti. Vtedy chcel byť fotografom. No nestal sa ním. Citovo otupel, stal sa cynickým, hrubým a násilníckym chlapíkom. Zbabraný mužov život predurčovali politické a spoločenské okolnosti, no najmä jeho vlastné rozhodnutia v ich rámci. O tomto rozpráva retrospektívna vlaková jazda s piatimi stanicami životnej púte. Niektoré z chlapových reakcií sa stanú pochopiteľnejšie po odhalení príčin, no len málokedy ospravedlniteľnejšie. Celková nesympatickosť hlavného hrdinu spoločne s minimálnou citovou zaangažovanosťou k ostatným postavám príbehu sú príčinami, oslabujúcimi celkové vyznenie. Poznámka k prvej vete komentáru užívateľa dezorza: Film nevyhral hlavnú cenu na IFF Bratislava 2000 - tú vyhral anglicko-francúzsky Chytač krýs (Ratcatcher,, réžia: Lynne Ramsayová); Mentolky získali "len" špeciálnu cenu poroty a cenu pre najlepšieho herca.

Čím je rozsah pomsty megalomanskejší, tým - paradoxne - film stráca na zaujímavosti. Ak by sa to uťalo kdesi v dvoch tretinách, šlo by o vynikajúcu záležitosť. Takto len lepší priemer.

"Pojedeme k moři," optikou 60. rokov. Spytovanie si viny za stalinské čistky vo vlastných radoch, hľadanie odpustkov v pochopení nastupujúcou generáciou i v spätnom hľadaní náznakov odporu. Mladá generácia záujem vypočuť a porozumieť hriechy otcov nemá. Uniká. Nie z politických, ale poetických dôvodov. V prírode však nenachádza (azda vytúženú) lyriku a romantiku, ale absurditu. Stotožnenie sa s ňou vo veku hľadania podstaty života je však vlažné i ťažké. A tak ostáva návrat. Z absurdity do absurdity. Z lesa do lesa. Podivná trojica výrastkov vo filme hodlá navštíviť more. Napriek ťažko priepustným hraniciam. Takže: pôjdeme k moru uprostred "uvoľnených" šesťdesiatych. Poznámka: Napriek deklarovanému postihnutiu atmosféry doby, sondovaním po dobových knihách, literatúre a dokumentoch, mi atmosféra okolo roku 1965 pripadala omnoho viac uvoľnenejšia, zábavnejšia a odľahčenejšia, než taká zvláštna posmutnelá ťažoba prezentovaná Blouděním.

Prvá časť ruskej štvordielnej série o priateľstve človeka s rysom. Sfilmované podľa príbehov spisovateľa Vitalija Biankiho. Knižná predloha bola zjemnená v prospech rodinných hodnôt. Hlavná knižná postava zabije nožom rysa aj s mláďatami. Tretie mláďa ušetrí náhodne. Vo filme naproti tomu rysia matka zahynie v súboji s medveďom, aby zachránila potomka. Toho sa ujme postarší horár. Zábery rýsaťa pobehujúceho lesom a poznávajúcim okolie zaujmú milcov prírody. Konflikt lesníka so skupinou pytliakov v druhej polke filmu je dramatickejší. Vydarené rodinné dobrodružstvo. Má v sebe trhliny pochybností o tom, ako sa so zvieratami nakladalo počas filmu. Srdcervúce sú otrasné zábery šeliem zamrežovaných v mini celách cirkusového lágra. Výchova malého rysa spolu so psom psa, je neprijateľnou tortúrou prirodzene nekrotiteľnej šelmy. Rovnako tak bitie rysa a krik na neho, za to, že ulovil jednu zo sliepok, čím uplatnil svoj prirodzený lovecký inštinkt. Zaujímavé je záverečné upozornenie, že v čase nakrúcania nebolo zabité ani jedno zviera. Takýto oznam začiatkom 70. rokov nebol obvyklým ani v USA. CZ titulky zavádzajú, že nedošlo ani k zraneniu zvierat. Sovietski filmári ale deklarujú len nezabitie, o nezranení mlčia.

Prekombinované španielske hrátky so scenárom. Okúzlené sami sebou a ničím iným. Vierohodnosť charakterov sa môže zahrabať pod zem. Myšlienkové presahy končia pri ozaj neobyčajne geniálnom morálnom poučení: spupní, dobre zarábajúci zazobanci urobia všetko preto, aby si mohli užívať všetko aj naďalej. Bez zodpovednosti, bez trestu. Ak ak ide naozaj do úzkych: ešteže máme hordu dobre platených a ešte prominentnejších advokátov. Tí sú najmúdrejší spomedzi všetkých ľudí. Zároveň všetkého schopní. Nuž a ak ich nemáme, lebo peňazí sa na týchto finančne nenásytných paragrafových žralokov nedostáva, tak čo potom? Potom sa dá na nich aspoň zahrať..

Úspech skvelej psycho - krimi knihy vykúpený sériou vrážd a litrami krvi. V sugestívne vyvedenom obrazovom stvárnení. Dej je v tomto prípade druhoradý.

Na začiatku sa malý vidiecky chlapček pýta mamičky, že ktože sú to tí anarchisti. Mamička odpovie, že to sú tí, čo zabíjajú kráľov a hádžu bomby, pričom potom sú za to odsúdení na smrť alebo končia v base. Koniec je zase v znamení citátu Errica Malatestu, talianskeho anarchistu (1853-1932), ktorý vždy obhajoval násilný boj proti vládnej moci. V rámci týchto dvoch poznámok o anarchii sa odohráva príbeh chudobného roľníka, ktorý hnaný túžbou pomstiť kamarátovu smrť sa vydá do Ríma zastreliť Benita Mussoliniho. Nepatrí k nejako extra presvedčeným ideologickým bojovníkom, jeho ozbrojená rebélia skôr vyviera z pocitu neustáleho ponižovania a utrpenia najbiednejších. V rímskom nevestinci sa spojí s jednou z kurtizán - spojkou. Jeho politické poslanie narazí na zamilovanie sa do ďalšej prostitútky. Trampoty medzi zamilovanosťou a disciplínou atentátnika vyústia do tragického konca, no úplne iného, aký anarchistický atentátnik predpokladal. Napriek politickej téme sa obsah samotný venuje do značnej miery životu v bordeli, vzťahom a konfliktom jeho osadenstva, spoznávaniu veľkomesta roľníkom, ktorý prvý raz opustí hranice rodnej obce a láske. Nevyhýba sa groteskným momentom, romantike ani tragike. Komplexné a odporúčaniahodné dielo. Z pochopiteľných (ideologických) dôvodov v našich končinách pomerne neznáme. Pretože anarchisti nevyhovovali a nevyhovujú nikdy ani boľševikom ani kapitalistom.

Ak nestačí, že rodinu všakovako ponižuje a dotiera na ňu okolie, tak sa členovia rodiny navzájom ešte dodrbú a pokoria sami medzi sebou. Skvelá adaptácia divadelnej predlohy skúseného Tennessee Williamsa pod scenáristickou taktovkou neskôr úspešného režiséra Francisa Forda Coppolu.

Analýza vmiešavania sa záujmov veľmoci do vnútorných pomerov iného štátu. Amerika má s podporou diktátorských režimov v Latinskej Amerike dlhoročné plodné skúsenosti. Chile, Argentína, Uruguaj (polovojenská diktatúra 1967-1985). Vôbec nešlo o šírenie hodnôt demokracie a liberalizmu. Cieľom bola podpora uchovania vplyvu amerického kapitálu (a tým pádom i politickej podpory vlád) v juhoamerických štátoch. Na príklade Uruguaja politický thriller "Stav obliehania" trefne a priamočiaro zaznamenáva priebeh únosu amerického občana a brazílskeho veľvyslanca ľavicovou gerilovou skupinou. Zdanlivo nezúčastnený americký občan, zástupca akéhosi poradného think-thanku sa ukáže byť v skutočnosti riadiacim orgánom uruguajskej polície a tajnej služby. Pod pláštikom ekonomickej poradnej organizácie koordinuje represívne aktivity voči akémukoľvek náznaku ľavicovej opozície a organizuje vojensko eštebácke školenia agentov v spojených štátoch. Premyslený systém amerických agentov cez rôzne nadácie, charitatívne organizácie, banky a firmy len dotvára krycí štáb udržiavania poriadku v nesvojprávnej kolónii zo strany veľmoci. Samozrejme, oficiálne médiá v USA všetko vysvetľovali ako nezmyselný násilný útok teroristickej ľavice voči ctihodnému nevinnému občanovi. Pozn.: Slovenskí liberálni konzervatívci na tento komentár budú hľadieť s odporom. Ideologická zaslepenosť im nedovolí vidieť škvrny na ich svetonázore. Tak sa to má s každým, kto má zatienené oči ideológiou. Ale aby som sa aspoň trochu očistil: Veľmi dobre si uvedomujem, že ideologicky iné režimy (Rusko, Čína) si vlastné záujmy v štátoch, ktoré považujú za strategické z hľadiska udržania si vplyvu na ne, udržujú podobne násilnými, bytostne odpornými a zároveň sofistikovanými metódami. Relativizujúcimi pojmy ako sloboda a demokracia na bezobsažné, tupé, orwellovské newspeakové frázy.

Dekoratívne, nie meditatívne. Utravážne, až srandovne hypervážne Úsmevy sa stratili kdesi v krásnej prírode. Zabijakom vychutnania si plnohodnotného zážitku nie je choreograficky dokonalá akcia. Zabijakom plnosti filmového umenia je v tomto prípade urputná snaha o dokonalosť kompozície obrazu, náznakovosť a extrémna precíznosť každého detailu. V tom sa stráca všetko ostatné. To, čo robí film filmom. Uchopiteľný príbeh, stotožnenie sa s konaním a motiváciami postáv, nie povievanie záclon a hmlisté meditovanie taoistických fráz. Múzeá a galérie vyskladané šikovným kurátorom do dokonalého zladenia priestoru so zobrazovanými dielami milujem, no snahu v tomto štýle urobiť film až tak nemusím. Navyše, snaha o filozoficko-premýšľavý presah sa o formálne dokonalý výsledok obtrela len vlažne.