Dunadan

Čo k tomu dodať? Goerge Miller, muž, ktorý ma svojim prvým Mad Maxom priviedol k post-apokalyptickému žánru, je späť! A to so všetkou parádou! Čakanie na Fury Road bolo doslova neznesiteľné, pretože propagácia snímky bola obrovská a ja som si nedokázal pripustiť, že by som vynechal čo i len jeden trailer či plagát. Do kina som sa síce vybral celý nadšený a plný očakávania, v kútiku duše som sa však nemohol zbaviť nepríjemného pocitu, ktorý určite pozná každý jeden z vás. To, že na projekcii dostaneme úplne niečo iné, než sme po zhliadnutí trailerov očakávali, sa už žiaľ stáva pomaly pravidlom. V tomto prípade však musím uznať, že moje obavy boli absolútne zbytočné a ja som sa pekelne mýlil! Režisér Miller mi na zlatom podnose naservíroval akčné šialenstvo z iného sveta, na ktoré by som sa dokázal pozerať večne. Pri sledovaní týchto audiovizuálnych orgií som takmer nedýchal, ostal som v nemom úžase a vychutnával som si ich plnými dúškami. Na plátne sa takmer vždy niečo dialo, ani sekundu som sa nenudil a výkony Charlize Theron spolu s Nicholasom Houltom boli skutočne bravúrne. Návšteva kina je v tomto prípade povinnosť, pretože ten zážitok je naozaj neopakovateľný.

Dej Insurgent pokračuje presne 5 dní po udalostiach, ktorými končila Divergencia. Four, Tris a zvyšný členovia ich malej skupinky utečencov hľadajú bezpečné útočisko pred Jeanine, ktorá ich chce dostať za každú cenu. Kate Winslet, ktorá si zopakovala úlohu Jeanine Matthews, je stále rovnako neľútostná, uveriteľná, dobre vyzerajúca a opäť potvrdzuje svoje herecké kvality. Aby mohla rozlúštiť dávne tajomstvo, potrebuje chytiť vhodného divergentného človeka, ktorý sa (nedobrovoľne) podrobí sérii krutých testov. Okrem Kate stoja určite za zmienku ešte ďalší dvaja navrátilci. Prvým je Peter Hayes (Miles Teller), ktorému sa podarilo utrúsiť niekoľko vtipných poznámok a tým druhým je postava Erica, do ktorej sa vrátil Jai Courtney. Ten sa na plátne príliš často neukazoval, ale vždy keď sa objavil, tak to stálo za to. Musím teda úprimne skonštatovať, že záporáci si pre seba jednoducho ukradli značnú časť mojej pozornosti. Keďže medzi jednotlivými frakciami vládne napätie a nepokoj, je jasné, že druhé dejstvo série Divergent disponuje množstvom akcie, ktorá sa odohráva ako v skutočnosti, tak aj v simuláciách. Dobrý dojem vo mne rozhodne zanechala aj vizuálna stránka snímky. Všetky lokácie boli totiž niečím zaujímavé, atraktívne a originálne. Z Harmónie vyžaroval neuveriteľný pokoj a divák po prvýkrát nazrie aj do základne Bezprízorných. Prečo sa však zaoberám všetkým možným, len nie hlavnou postavou? Žiaľ preto, lebo práve predstaviteľku Tris považujem za jedno z negatív filmu. Nový vzhľad jej rozhodne nesvedčí, snímka vsádza hlavne na emocionálnu stránku a divák teda musí sledovať Tris, ktorá je sužovaná následkami svojich činov. Popri tom sa snaží nájsť samú seba, všetko priveľmi prežíva a stotožniť sa z jej pocitmi je priam až nadľudský výkon. Dvojhodinová stopáž sa výrazne prejavila na hluchých miestach, ktoré sú vyplnené nezáživnými a viac-menej aj prázdnymi dialógmi. Ak by bol však film o niečo kratší, určite by mu to výraznejšie pomohlo a pôsobil by viac celistvejšie. Po minuloročnej Divergencii prebehla v zákulisí takmer kompletná zmena, ktorá sa mohla, ale aj nemusela vyplatiť. Ako sa to všetko odzrkadlilo vo výsledku? Nanešťastie vôbec nijako, čo je veľká škoda. Séria sa svojou kvalitou nikam vyššie nepohla a stále zotrváva v priemernej/mierne nadpriemernej rovine. Každý z filmov však má svoje svetlé stránky a bolo by nefér odopierať mu ich. Aj keď je konkurencia v tomto žánri silná (The Hunger Games, The Maze Runner) a cielená na určitú vekovú kategóriu, myslím si, že priaznivci knižnej predlohy nebudú sklamaní. Aby sa však bežný divák nestratil v deji a pochopil dôležité súvislosti, je nevyhnutné pred návštevou kina zhliadnuť Divergenciu (2014). Keďže sa mi druhá kniha páčila viac ako tá prvá, dúfal som, že by to tak mohlo byť aj v prípade filmového spracovania. Pán režisér Schwentke však rozhodne nenaplnil moje očakávania a ja sa začínam obávať o budúcnosť série. Ako už býva zvykom, záverečný diel bude rozdelený na časti dve a to nikdy neveští nič dobré. Kráľom young adult dystopie aj naďalej zostávajú Hry o život.

Priznám sa, že nepoznám Stephena Hawkinga tak dobre, ako by som možno chcel, takže nemôžem posúdiť, nakoľko sa film drží skutočných udalostí. Čo sa však týka hercov v hlavných úlohách, musím uznať, že Eddie Redmayne zahral Hawkinga skvostne a už chápem, prečo si sošku za najlepšieho herca v hlavnej úlohe neodniesol Keaton (bol však tiež úžasný). Krásna a verná Felicity Jones, ktorú neodradili ani rôzne choroby jej partnera, si ma dokonale získala. Som si istý, že iba veľmi málo ľudí dokáže skutočne pochopiť, čoho všetkého sa musela Jane (Jones) vo svojom živote vzdať. Chémiu medzi ústrednými postavami je cítiť na kilometre ďaleko a funguje ako perfektne namazaný stroj. The Theory of Everything disponuje krásnym farebným vizuálom a dvojhodinová stopáž ubehne až nechutne rýchlo. Hudba od Jóhanna Jóhannssona (až doteraz vo mne žiadna z jeho tvorieb nezanechala taký dojem ako teraz) krásne dotvára celkové dianie a priam až kúzelnú atmosféru snímky. Aj keď životopisné drámy veľmi nevyhľadávam, tak som nesmierne rád, že som sa k tomuto kúsku dostal. Každopádne, tento inšpiratívny príbeh by si mali pozrieť všetci fanúšikovia žánru, ale rovnako aj ľudia, ktorí chcú iba zabiť čas kvalitným filmom, pretože tento ním naozaj je.

Dôraz na detail spolu s prehľadnou kamerou, za ktorú sa postavil Roger Deakins, elegantne dotvorili úvodnú scénu a celá bojová pasáž bola technicky zvládnutá veľmi dobre. Po výborne rozbehnutom úvode sa však nastolené tempo vytráca a človek je odkázaný na sledovanie neustáleho utrpenia hlavného hrdinu, ktoré trvá až do samotného konca. Na tom však nemusí byť nič zlé. Lenže film sa až príliš často snaží dostať divákovi pod kožu a hrať na jeho city. Postupom času ten emočný atak už vôbec nepôsobí prirodzene a dosiahne úrovne, kedy začína vyslovene vadiť. Jediná postava, ktorá stojí za zmienku, bol Watanabe. Stvárnil ho Takamasa Ishihara a predstavoval tyrana, ktorý v zajateckom tábore často znepríjemňoval Zamperinimu život. Vyzeral síce ako mladé ucho, ale občas som ho naozaj nenávidel a aspoň za to málo som rád. Unbroken taktiež disponuje oku lahodiacim vizuálom a vyzdvihnúť treba aj hudbu, o ktorú sa postaral skladateľ Alexandre Desplat. Záverečné sekundy filmu mi paradoxne pripadali emotívnejšie, ako tie dve hodiny pred tým. Angelina Jolie si skutočne vybrala veľmi ťažký oriešok, ktorý toho však ponúkal oveľa viac. Pod scenár sa podpísali bratia Coenovci a to len dokazuje fakt, že nie vždy je jednoduché preniesť víziu z papiera na plátno. A námet pritom môže byť silný ako chce. Po technickej a audio-vizuálnej stránke nemám absolútne žiadne výhrady, ale to je žiaľ málo a nestačí to. Hlavným nepriateľom tejto životopisnej drámy je nekompromisný tlak na emócie, nevyužitá stopáž a slabšie herecké výkony. 2,5/5

Už po zhliadnutí prvých trailerov mi vnútorný hlas oznamoval, že asi nebude všetko v úplnom poriadku. Na jednej strane som rád, že moja intuícia funguje, no na strane druhej, je veľká škoda, že zdanie tentokrát neklamalo. Takmer trojhodinová stopáž mi obyčajne nezvykne prekážať, ale pri tejto snímke som sa po hodinke a pol začal modliť za skorý koniec, ktorý stále neprichádzal. S tým, že Bay vykráda sám seba, som sa už ako-tak zmieril, no naviac ma zarazil prínos Jablonskeho, ktorý podľa mňa neprispel ničím novým a uchu lahodiacim. Z celej plejády nových transformerov ma zaujala iba malá hŕstka a pevne dúfam, že dinobotov už nikdy neuvidím. Ostáva mi už iba napraviť si chuť maratónom o poznanie lepšej prvej trilógie.

Edge of Tomorrow sa môže medzi tohtoročnými sci-fi bez obáv zaradiť na tie najvyššie priečky, pretože tento film ukázal, ako to má po všetkých stránkach vyzerať, resp. fungovať. Necelé dve hodiny ubehli až hrozitánsky rýchlo, a to hlavne vďaka dynamickej akcii bez nudných medzier, štipke vyváženého humoru a vizuálu, ktorý ma absolútne pohltil (mimozemšťania konečne vyzerajú fakt super). Z hľadiska vývoja hlavného hrdinu mi podplukovník Bill Cage veľmi pripomínal Tomovu postavu v snímke Posledný samuraj (Nathan Algren). Týmto výkonom ma Cruise utvrdil v názore, že je to veľmi komplexný herec a keď má po boku ešte výbornú Emily Blunt, tak to stojí naozaj za to! Čo si o závere myslím ja, si nechám pre seba (hoci by som vedel o tom hodiny polemizovať) a vypichnem iba hudbu, ktorá mohla byť výraznejšia.

Keď som sa dozvedel, že sa réžie nových X-menov opäť chopí Singer, bol som nesmierne nadšený. Nakoľko X1 a X2 som považoval za najlepšie mutantské kúsky, nedočkavosť z blížiacej sa premiéry nemala konca-kraja. Po dvoch zhliadnutiach môžem naozaj skonštatovať, že film je perfektne prepracovaný až do najmenších detailov. Singer mi naservíroval tak krásne temnú a vizuálne dokonalú budúcnosť, že by som sa na ňu dokázal dívať ešte doteraz. Kostýmy ešte nikdy neboli krajšie a súboje znamenitejšie, až mi prišlo trochu ľúto, že sa tam toho nezmestilo viac (snáď bude director's cut). Budúca minulosť disponuje skvele vyváženým humorom (Quicksilver, Wolverine), silnými emocionálnymi scénami (pre mňa sú to hlavne McKellen/Stewart), vynikajúcim hudobným podkladom Johna Ottmana, spojením starej partie s novou a vôbec, každý aspekt je mimoriadne vybalansovaný. Som šťastný, že film priniesol všetko to dobré, čo som mal na starých filmoch rád a ešte to celé vyšperkoval o level vyššie. Neviem sa už dočkať pokračovania, ale jedno viem istotne, že doposiaľ niet lepšej tímovky ako Days of Future Past.

Neočakávaná cesta vytvorila pevný základ, od ktorého sa mohla Smaugova pustatina smelo odraziť. A na moju radosť sa presne tak aj stalo! Do 161 minút toho Jackson napumpoval toľko, že dej je neustále v pohybe, graduje a prakticky tu niet žiadneho hluchého miesta. Opäť som si mohol vychutnávať krásy Stredozeme plnými dúškami za úžasného hudobného doprovodu, ktorý vo mne ale zanechal len o malinký kúštik menší dojem ako v jednotke. Ľuďom by mohla vadiť prehnaná digitalizácia, no ja môžem s čistým svedomím povedať, že mi to po vizuálnej stránke ani trochu nevadilo, ba naopak, bol som nadšený. Počas necelých troch hodín sa moje oči zastavili na nespočetnom množstve úžasných kostýmov ale hlavne na nádhernej Evangeline Lilly, ktorá sa do role Tauriel priam narodila. Jedno véééélikánske plus si zaslúži charizmatický Benedict Cumberbatch, ktorý prepožičal svoj hlas ako Necromancerovi, tak aj Smaugovi a ja som padal do kolien vždy, keď jeden z nich prehovoril. Scény so sudmi, Gandalfom v Dol Guldur a Smaugom v plnej paráde boli pre mňa dychberúce a mne nezostáva nič iné, ako si počkať na predĺženú verziu a túžobne očakávaný záverečný diel.

Ako verný fanúšik a čitateľ knižnej predlohy som išiel do kina bez nejakých veľkých očakávaní. Ostal som však veľmi milo prekvapený, nakoľko, až na zopár malých drobností mi absolútne nič nevadilo. Zmena režiséra filmu neuveriteľne prospela a dostavil sa aj adekvátny výsledok. Pri niektorých scénach som mal dojem, že Lawrence ich jednoducho vytrhol z knihy a hodil na plátno. Takýchto zimomriavkových momentov tu bolo pre mňa len zopár, ale som mu za ne naozaj vďačný a užíval som si ich plnými dúškami. Rovnako ma potešil aj fakt, že James Newton Howard vytvoril ešte o niečo viac uchu lahodiaci soundtrack ako v jednotke. Catching Fire je po všetkých stránkach zaslúžene lepšie dielo ako jeho predchodca a ja môžem len dúfať, že ďalšie dve pokračovania sa budú niesť minimálne v takomto duchu.