denulik

Mám z toho v hlave poriadny bordel. Nebudem sa tváriť, že mi je všetko jasné, keď nie je, na druhej strane nemôžem ten film dostať z hlavy. Netuším, či je to totálny pseudoartový brak alebo geniálna metafora. Netuším.

Nezničiteľný teflónový Jason Bourne je späť. A s ním akčné scény, automobilové závody, konšpiračné teórie, namakaní zlosynovia, technológie z budúceho tisícročia, srdcervúce flashbacky a úporná snaha zaplniť dynamickým dejom dve hodiny. A ja som sa celý čas nemohla zbaviť pocitu, že pozerám reprízu starého dobrého Bourna, ktorá síce nesklame, ale už je trochu okukaná a nič nové neprináša.

Určite väčšia spokojnosť ako s prepáleným Jamesom Bondom. Ten mi nikdy úplne nesadol. Akčné scény mi vôbec nechýbali, nahradila ich skvostná atmosféra napätia, výborné herecké výkony a pomalšie tempo, ktoré sa mi k hre mačky s myšou hodí určite viac. Nevravím, že sa tvorcovia (hlavne scenárista) vyhli všetkým chybám a stvorili dokonalosť samu, ale ... pravdupovediac bola som taká našponovaná, že mi to bolo jedno.

Nezáživný, nízkorozpočtový, citovo sterilný a úplne zbytočný kríženec Marťana a Interstellaru, ktorý od svojich vzorov prebral všetko zlé, čo sa dalo a okorenil to príbehom-nepríbehom, v ktorom sa absolútne nič nedeje. Williamova cesta odnikiaľ nikam je zaujímavá asi ako sfilmovanie telefónneho zoznamu a mentálne pochody Williama Stanafortha sú také polopatistické, že mu neveríte ani jedno otočenie skrutkovačom v jeho perpetuum mobile. Snaha o filozofický presah vyznieva detinsky a nútene, a tak aj pri krátkej stopáži sa cesta k Marsu stáva utrpením pre diváka.

S takou chuťou natočenú, uvoľnenú a miestami sebeironickú blbinu nevidieť tak často. A keďže od začiatku je jasné, že sa film neberie smrteľne vážne, je to prekvapujúco výborná zábava, v ktorej je zbytočné hľadať dobovú presnosť a reálnosť.

Kto seje vietor, búrku žne.

Tá rozprávka je tak strašná až je úžasná!

Škoda len, že väčšina filmov s Fredom a Ginger je vlastne len hlúpučkou báchorkou, ktorej jediným cieľom je uviesť famózne tanečné číslo, ktoré je skutočným vrcholom diela. A tak postavy šaškujú, vystrájajú, pitvoria sa a konajú maximálne nelogicky, len aby konečne mohli vybehnúť na parket. A to, bohužiaľ, pôsobí veľmi umelo. Čo na tom, že tanec je jednoducho neprekonateľný. Keď nemá v príbehu žiadne opodstatnenie, zamrzí to.

Nuda, nuda, nuda. Nepríjemné postavy vrátane samotného Richarda, ktorý mi neskutočne liezol na nervy a jeho oddanej polovičky. Boj biely versus čierny. Ja uprednostňujem tú sivú medzitým.

Poslušne priznávam, že som nepochopila. Poslušne dodávam, že je to hlavne moja chyba. To ale nič nemení na fakte, že som si tých 80 minút odtrpela asi viac ako šialený Sydowov maliar.