denulik

Celkom slušný námet, ktorý by som si s väčším nadšením pozrela, ak by sa ho chopili zruční filmári. A to sa nestalo. Herci sú hrozne nesympatickí (úplne všetci, a to je už čo povedať) a príbeh sa plazí odnikiaľ nikam. Ten film sa tak veľmi snaží vyzerať moderne, a tak veľmi mu to nevychádza. Vidieť to 20 rokov dozadu na VHS, nebolo by to také sklamanie.

Pochmúrna a tajomná atmosféra tohto nenápadného filmu ma absolútne dostala. Vychutnávala som si ju a aj keď mi možný záver párkrát prebleskol hlavou, predsa len to bolo strhujúce finále. Takto má vyzerať noir.

11.22.63 alebo ako som sa vykašľal na Kennedyho a staral sa o svoje veci. Od seriálu som čakala niečo iné- politický, konšpiračnoteoretický thriller o motívoch vraždy JFK, o možných útočníkoch, o alternatívnych scenároch atentátu, o pátraní po najväčšej záhade amerických dejín- kto a prečo. Prípadne aspoň mindgame o možných následkoch zmeny minulosti- o efekte motýlích krídel (o ňom sa síce čo to hovorí, ale realita je riadne odfláknutá). Namiesto toho sledujeme dvojicu divných týpkov, ktorí riešia svoje súkromné problémy, neustále odbehujú od témy a správajú sa dosť amatérsky. Keď sa už pozornosť konečne zameria na atentát, chovanie postáv nedáva zmysel- teda aspoň mne sa zdá, že sa Oswald rozhodol akosi na poslednú chvíľu a bez vnútornej, logickej motivácie.Akoby si práve tvorcovia uvedomili, že sú v poslednej epizóde a musia za 20 minúť stihnúť to, na čo zvysoka dlabali zvyšok seriálu. asi by som bola spokojnejšia, ak by to nazvali Trampoty pána angličtinára, lebo tento názov zavádza.

Šachovým partiám nie je čo vytknúť, seriál z toho vytrieskal toľko napätia koľko to len šlo, ale škoda toho farbičkového konca, ktorý je jednoznačne z ríše fantázie. Ten tomu celému dosť podtrhol nohy.

Pekne natočená dráma, nad ktorou by som možno ešte pred dvoma rokmi slintala blahom, ale dnes to už na mňa akosi nefunguje. Tak ako ma na druhý pokus vôbec nedojali Obyčajní ľudia, aj tu mi prišiel výborný námet pomerne nedotiahnutý. Ak má ísť o odhaľovanie vnútra rodiny a psychologickú analýzu smútku a vyrovnávania sa so smrťou, čakám väčšie emócie a takú tú pocitovú facku na záver, ktorá ma pripúta ku kreslu a prevráti vnútornosti naruby. Nedočkala som sa, ale aspoň Carey potešila tak ako vždy.

Politika je pánske huncútstvo a vyžaduje si silný žalúdok a hrošiu kožu. Kto v nej chce prežiť a voľačo dosiahnuť, musí si zašpiniť ruky. A to platí pre všetkých. Od naoko dokonalého, empatického a inteligentného kandidáta na prezidenta až po ambiciózneho a zapáleného člena volebnej kampane. Účel svätí prostriedky a Niccolo Machiavelli sa zhora pozerá a mädlí si ruky. Nie je to prvý ani posledný film o zákulisných intrigách vysokej politiky, ale je natočený pekne, napísaný inteligentne, zahraný výborne a zrežírovaný skúseným Georgom Clooneym.

Dodnes si pamätám tie nočné mory a panický strach zo smrti, ktorý som po tejto "rozprávke" musela ako dieťa predýchať. Dnes, o dobrých 20 rokov neskôr, je to stále zaujímavý hororový príbeh pre deti a mládež s výbornou atmosférou a dokonale škúliacim Kukurom s neodolateľnou prehadzovačkou. Netvrdím, že by to nešlo lepšie alebo sa nedalo pritvrdiť, ale stále ma to berie viac ako filmy Tima Burtona.

Disturbia ma zaujala a "chytila" viac ako Okno do dvora. Možno to bude tým, že nemám rada Jamesa Stewarta a pôvodný scenár mi prišiel viac prichytený za vlasy. A možno jednoducho preto, lebo Disturbia je robená pre deti 21. stroročia má ku mne vekovo aj dynamicky bližšie.

Nádherná metafora zmyslu života a podstaty ľudskosti ako takej na pozadí veľmi extrémnej situácie. Výborné herecké výkony, originálny príbeh a dokonalá hudba Maxa Richtera.

Nezáživný, nízkorozpočtový, citovo sterilný a úplne zbytočný kríženec Marťana a Interstellaru, ktorý od svojich vzorov prebral všetko zlé, čo sa dalo a okorenil to príbehom-nepríbehom, v ktorom sa absolútne nič nedeje. Williamova cesta odnikiaľ nikam je zaujímavá asi ako sfilmovanie telefónneho zoznamu a mentálne pochody Williama Stanafortha sú také polopatistické, že mu neveríte ani jedno otočenie skrutkovačom v jeho perpetuum mobile. Snaha o filozofický presah vyznieva detinsky a nútene, a tak aj pri krátkej stopáži sa cesta k Marsu stáva utrpením pre diváka.