classic

Pľuvajúci obraz, ako sa mimochodom tiež nazýva práve i tento mimoriadne rafinovaný, a k tomu azda i obzvláštne znepokojivý, holandský, vojnový titul z obdobia samotnej okupácie Holandska nacistickým Wehrmachtom počas II. svetovej vojny; mi vskutku v priebehu projekcie napľuval až toľko »scenáristických pľuvancov« rovno do tváre, že som tomu takmer pomaly vlastne ani poriadne nechápal, akú bohatú spotrebu «dejových slín» na mňa daný autor celkovo vychrlil, čo sa mi veru teda už hodne dlho nestalo, aby som po skončení daného titulu ostal, ako nejaký paralyzovaný pacient, ktorý tesne predtým absolvoval i poriadnu dávku elektrošokov, z čoho sa určitý časový úsek nemohol akosi vôbec spamätať... • Totižto, aby som bol predsa trocha viac konkrétnejším, tak akýsi sebavedomý trafikant, ovládajúci bojové umenie v podobe juda - Hennie Ducker; jedného večera spozoruje úplne klasickú situáciu v tom zmysle, ako sa mu neďaleko domu zrazu nadnáša nejaký výsadkár, z ktorého sa náhle vykľuje voľajaký špión menom Dorbeck, ktorý by dokonca tomuto ústrednému protagonistovi, ako by nenormálne z oka vypadol; áno, presne tak, a ak náhodou teraz narážate zrovna na to, že sa podobajú, ako dajaké »siamské dvojičky,« tak vtedy zrejme ani nie ste príliš ďaleko vzdialení od pravdy; skrátka: tentoraz ste na správnej adrese! • Inými slovami povedané: predavač z trafiky sa vari odteraz namáča až po uši do akejsi spleti špiónskych aktivít, že možno aj takí James Bond & Jason Bourne - sú popri ňom ešte celkom prikrátkymi zelenáčmi v zornom poli, ktorí sa majú čo učiť, čiže tým pádom by sa dalo hádam podotknúť i to, že protagonista sa čo najlepšie naučil, ako úspešne vyviaznuť z komplikovaných situácií, nakoľko sa čoraz intenzívnejšie zapájal do nebezpečnejších procesov, keď mu to povedzme [ne]raz kompletne prerástlo až cez hlavu, alebo dianie bolo potom dole hlavou postavené..., ale to už by som následne do spoilerov zachádzal, čo rozhodne nechcem. • Šikovné kinematografické dielo, ktorému surovú kompozíciu obrazu vzápätí vštepil i naprosto renomovaný, francúzsky kameraman - [francúzskej] novej vlny - Raoul Coutard; v podstate celé stálo a padalo - nielen na stroho strihovej, skoro až chirurgicky presnej skladbe, ale zároveň i na nadštandardnom hereckom prejave zo strany Lexa Schoorela, ktorý možnože miestami trocha viacej pritlačil na pílu, ako bolo prípustné, no našťastie ani nijako zase extra zvlášť tým nestupil ďalší priebeh môjho vypätého sledovania, ktoré sa napokon vďaka autorskému rukopisu Fonsa Rademakersa dotiahlo takmer až do dokonalosti - na báze vybrúsenia tupých hrán, s ktorými sa náramne kvalitne vyhral = kvalitná práca remeselníka. • Proste niečo i na princíp toho poznatku, že ktorýsi «filmový šmyk» zväčša očakávate iba z ľavotočivej zákruty, no dostaví sa z tej pravotočivej, čo najmenej čakáte, keď zvyknem hovorievať: „Vždy sa stane to, čo najmenej očakávaš,” čo platí nielenže vo filmovom svete, ale aj na ten skutočný sa to vzťahuje obzvlášť... Spomeňte si na to, kedy ste boli naposledy - či už milo - alebo nemilo - prekvapení?

Prostredná časť akejsi „kokerskej trilógie”, ma postupom času zaviedla na známe miesta v podobách iránskych obcí Koker a Poshteh, ktoré v predchádzajúcej časti zohrali tak mimoriadne geograficky kľúčovú úlohu - s istým zošitom, ktorý chcel spolužiak vrátiť spolužiakovi - no tentoraz bola už situácia ale celkom opačná [katastrofálna!], nakoľko po domčekoch z hlinených tehál - niet takmer ani žiadnej hmatateľnej stopy, keďže sa po vplyve silného zemetrasenia o sile magnitúdy 7,4 - zosypali, ako nejaké domčeky z kariet; skrátka, konkrétna oblasť sa vskutku azda vzápätí premenila i na množstvo bolesti a utrpenia s ruinami a sutinami, pod ktorými ostali ležať mnohí mŕtvi ľudia, čo je naprosto nevídaná katastrofa až pomaly biblických rozmerov na územiach, kde sa stretáva niekoľko veľkých tektonických platní a preto zažíva častú seizmickú aktivitu = v júni, v roku 1990, pripravilo o život viac ako 40 000 ľudí, zranenia utrpelo ďalších 300 000 osôb a o domov prišlo pol milióna obyvateľov... • Iránsky autor - Abbás Kjárostamí - znovu vytvára akýsi »hraný dokument« o tom, čo už predtým voľakedy zažil, keď prechádzal daným, zdecimovaným územím spoločne so synom Bahmanom [určite dokumentoval autentické udalosti, z ktorých potom následne vychádzal, keď pripravoval práve tento titul], kedy v podstate zisťoval, čo sa vlastne stalo s ústredným predstaviteľom z úvodnej časti -  s Babekom Ahmedom Poorom a s niektorými ďalšími aktérmi daného titulu - Kde je dom môjho priateľa? • Atmosféra bola tentoraz rovnako vťahujúcou, ako tomu bolo zrejme i pred dvomi, aktuálnymi rokmi, pretože jeho nasledovník/predobraz v podaní Farhada Kheradmanda s Pouyaom Payvarom boli podobne interesantnými, ako aj ich o-r-i-g-i-n-á-l-n-e vzory; s kladeným dôrazom na herecké prejavy, ktoré na mňa napokon zapôsobili civilnejším poňatím. • No i napriek tomu mi čosi podstatného chýbalo, čo mi zabránilo ísť až do maximálneho hodnotenia; povedzme - možno predsa menšie prehrávanie sa ústredných protagonistov? → za to ale štruktúra príbehu, vyrozprávaného prostredníctvom žltého, osobného automobilu, z ktorého som tiež pozoroval príslušné prostredie, ako aj realistické zábery z exteriérov - boli pocitovo neuveriteľne fascinujúcimi, kedy som si zase spomenul na nemeckého autora - Wima Wendersa, ktorého klasické road movies, sú už určite kdesi zapísané vo filmových učebniciach; ó áno, a asi väčšia polovica titulu sa odohrávala optikou tohto dopravného prostriedku, ktorého gumy museli byť totálne zodratými z extrémneho terénu s rôznymi kľukatými cestičkami, a to ďalej ani nehovoriac o tom zlomovom kopčisku... ← Jednoznačne, odporúčam najmä tomu divákovi, ktorý chce poctivo absolvovať celú „kokerskú trilógiu.”

„Moje hniezdočko je horúce a nikde žiadny vtáčik...” • Vskutku som sa predsa trocha viac obával práve toho, že akurát v tomto prípade už akosi teda i obzvlášť naskakujem do »idúceho vlaku« s tým azda naprosto automatickým upozornením, že som zatiaľ vôbec nenastúpil ani v úvodnej stanici v podobe Krvavej svadby; ba dokonca ani hneď na tom nasledujúcom nádraží v podobe Carmen, a tak tým pádom som sa ani nijako extra zvlášť nestihol poriadne zoznámiť i s ústrednými dvomi cestujúcimi/predstaviteľmi v danom kupé - elektrizujúcim Antoniom Gadesom a temperamentnou Cristinou Hoyosovou; zatiaľ ale čo trebárs povedzme takého rušňovodiča - Carlosa Sauru; jednako trošku poznám, pričom táto špecifická, «muzikálna-tanečná-spevácka» trať, mi bola napokon máličko nezrozumiteľnou, v čom podstate zároveň spočíval i jeden z rozporuplných pocitov, prečo vlastne ma táto »pomalá železnica,« až tak príliš e-x-t-r-a neoslovila, resp. trošku „naivný príbeh s neustále sa opakujúcimi motívmi.” • Normálne by som ešte aj podotkol, že ústrední protagonisti boli mierne odsunutými na vedľajšej koľaji, kedy zrovna zase vtedy - mašinista znovu prehodil výhybku smerom na opačnú koľaj, ktorej smer následne smeroval do akéhosi formového cieľu namiesto toho obsahového - inými slovami chcem teraz naznačiť najmä i to, že obidva cieľové prvky [obsah + forma], sa postupným časom prestali držať v jednej línii či harmónii; áno, presne tak - rozdelili sa každý oddelene; kedy tentoraz si už hádam i konečne prichádzam na svoje v tom ponímaní, nakoľko - pomaly švenkujúca, až by som dôkladne zdôraznil, že fetišistická kompozícia obrazu + miestami i úplne nadštandardne prevedená choreografia z pohľadu účinkujúcich aktérov, vrátane aj samotnej umelohmotnej výpravy zo štúdiového, španielskeho ateliéru, ktorý sa mi mimochodom celkom na začiatku náramným spôsobom pred mojim zrakom prekrásne doširoka rozprestrel, aby proste začínajúci divák aspoň na malú chvíľu nazrel do hlavných kulís, kde sa bude vzápätí inkriminovaný dej pomaličky odohrávať, ktorý takpovediac zúplna zatienila technická stránka veci; citovaná o pár riadkov vyššie. • V takejto celej podobe by som tento španielsky, muzikálový, tanečný a spevácky titul - viackrát absolvovať už nechcel, za to ale niektoré špecifické čísla/výstupy - rozhodne áno; napríklad ihneď s tými tancujúcimi, sympatickými dievčatami, ktoré vešali mokrú bielizeň..., alebo možno i podaktoré ďalšie. PS: Ak by dajme tomu dostala viacej hereckého priestoru - predstaviteľka Lucie - charizmatická španielska tanečníčka - Laura del Solová, ktorá mi pripomínala svoju budúcu, hereckú kolegyňu -  Natáliu Portmanovú, tak pevne verím, že konečný výsledok by bol minimálne aspoňže i o rovný stupeň priaznivejším, pretože na hlavnú protagonistku Candelu v podaní Cristiny Hoyosovej - som si nemohol ani za svet zvyknúť, keďže mi z jej strany chýbala pravá ženskosť.