Reklama

Reklama

Nejsledovanější žánry / typy / původy

  • Drama
  • Komedie
  • Akční
  • Dokumentární
  • Horor

Recenze (2 145)

plakát

Profesionál (1981) 

V bohatej filmografii francúzskeho hereckého velikána → Jeana-Paula Belmonda, sa síce až tak extra dobre nevyznám, (ne)orientujem sa, aspoň zatiaľ nie, lebo neskôr chcem a musím (skrátka, nevidel som toľko filmov, aby som to mohol vedieť prípadne kvalitatívne posúdiť), čiže tým pádom nemôžem úplne čestne prehlásiť, že skrz Profesionála, uzrelo svetlo sveta, hercov doposiaľ najlepší film, ale rozhodne si myslím, že sa jednoznačne jedná o jeden z jeho najlepších kinematografických zárezov, ktorý ma mimochodom mimoriadne zaujal, aj keď som na ňom súčasne ponachádzal i niekoľko viditeľných „chýb na kráse”, no i napriek tomu väčšinou prevládala veľká, až skoro by som povedal, že „maximálna spokojnosť”, možno i vďaka emotívnej, Morriconeho hudbe, teda by som sa mal najmä vrelo poďakovať → večne sa opakujúcemu, hudobnému motívu: Le vent, le cri ( Vietor, krik ), čo sa divákovi snáď automaticky vryje pod kožu, že sa dá počúvať i samostatne. Na základe toho ale nehovorím, že „Bébel” by bol v nejakom, výraznejšom ústraní, ba práve naopak, dáva zo seba maximum, a to konkrétne od začiatku až po koniec, keď sa mi už tisli slzy do očí z predchádzajúceho diania, ktoré ma normálne priklincovalo do sedačky ! Protagonistovi zvyčajne šliape na päty → vskutku nepríjemný antagonista Robert Hossein (tieto postavy to proste majú v náplní ich práce, ale tento to ešte akosi strašne obľubuje), s ktorým nebude žiadnej núdze o samé konfrontácie, kde dokonca tá naprosto zásadná, je ako vystrihnutá z „Divokého západu”, ale to už trochu predbieham nasledujúce udalosti, pretože s agentom tajnej služby, Josselinom “Jossom” Beaumontom v podaní J-P Belmonda, sa na samý úvod, najprv zoznamujem v dosť prekérnej situácii v jednej z afrických krajín, aby som pokračoval v jeho ťažení po Paríži, kedy sa veci stávajú priamo súmernými... Nie je nad to si zakaždým vychutnávať staré, či povedzme aj staršie filmy, keďže tie „nové”, v podstate, nestoja vôbec za nič !  

plakát

Milenci (1958) 

Milencom určite nechýba(la) prílišná "štylizovanosť", ktorá mi i napriek tomu tentokrát akosi ani extra neprekáža(la), lebo mi to našťastie dostatočne (vy)kompenzovalo naprosto okázalé spracovanie pod taktovkou francúzskeho režiséra Louisea Malleho, kde už úvodné titulky, sprevádzala klasická hudba od nemeckého hudobného skladateľa → Johannesa Brahmsa, čo ma snáď ihneď automaticky pozitívne navnadilo, že by som mal skrátka s nasledujúcim dianím stopercentne počítať, a keď k tomu ešte následne pridám i priam atmosferickú, čiernobielu kameru Henriho Decaëa, ktorá si práve takýto status väčšinou zachováva(la) po celý čas, tak si proste myslím, že nie je takmer čo kritizovať, keďže najmä herečka v hlavnej úlohe, udržiava(la) diváka v neustálom vypätí, pretože zväčša jej "aristokratické správanie", podtrhovalo celkovú náladu, tohto inak zaujímavého, kinematografického diela, popritom súčasne obohateného i o interesantnú atmosféru, hodnú značného obdivu... To áno, a zároveň tiež podotýkam, že konkrétne bez mimoriadne pôsobivého, hereckého výkonu Jeanne Moreauovej, by sa takýto úspešný výsledok, jednoznačne nedostavil ani z polovice, kedy už ani vonkoncom nepotrebujem ďalej a zbytočne vyzrádzať, čím sa bude vlastne tento adaptovaný scenár bližšie zaoberať, že v podstate už samotný titul, to viac-menej trochu predsa naznačuje, ale na samý záver dodávam aj to, že výrazne klame svojim telom. PS: Vskutku naozaj pozoruhodný snímok, ktorý mi jednak veľmi dlho unikal, na čo som prišiel až teraz.

plakát

Topkapi (1964) 

Vo filme Topkapi (múzeum v Turecku), strháva pozornosť, alebo má viacej možností sa predviesť, skôr postava Arthura Simona Simpsona v podaní Petra Ustinova, než práve Waltera Harpera v podaní Maxa Schella, že zostávajúci ansámbel, mi bol v podstate úplne ukradnutý, lebo ma ani očividne nemal absolútne čím osloviť a zaujať, ak teda aspoň nepočítam → mimoriadne ohybnú a pružnú, "ľudskú muchu" v podaní Gillesa Ségala, vďaka ktorej má tento snímok, miestami neuveriteľnú dynamiku, čo mi zase pripomínalo konkrétne jednu naprosto "kultovú sekvenciu" z Nemožnej misie. Možno samotné obsadenie nie je to, ako sa zvyčajne hovorí, to pravé orechové, ale samotná predloha z roku 1962 od autora Erica Amblera s názvom → The Light of Day (Svetlo dňa), je už predsa o čosi zaujímavejšia, pretože producent a scénarista Monja Danischewsky, si myslím, dokázal práve podľa nej napísať celkom solídny scenár, ktorý disponuje niekoľkými zručnými úrovňami... Proste vykresal z neho dostatok zaujímavých nápadov, ktoré sa režisérovi Julesovi Dassinovi, samozrejme za asistencií kameramana so strihačom, podarili pretaviť do výsledného celku, ktorý vám bude pravdepodobne pripomínať niečo na spôsob, trebárs takých, povedzme → Dannyho jedenástok, so všetkým, čo k tomu automaticky prislúcha. Podľa týchto ponúkaných indícií, si už nie je vôbec ťažké domyslieť, o čom vlastne táto klasická filmová podívaná pojednáva, a to je skoro to isté, ako stretnúť Ethana Hunta s Danny Oceanom na káve, a to ešte v pôvodnej podobe !

plakát

Rudé slunce (1971) 

Od režiséra prvých troch "bondovských" dobrodružstiev a vskutku nadštandardne excelentného, kriminálneho príbehu, som skrátka očakával asi oveľa viac, než čo mi v skutočnosti ponúkol, keďže sa považujú za jednoznačne tie najlepšie spracovania z tejto inak extrémne dlhočiznej série, datujúcej sa až do roku 1962. Na príčine bude zrejme zmena žánru z akčného thrilleru na dobrodružný western, čo sa mu až tak očividne ne(po)darilo skĺbiť do výsledného zovretia, ktoré mi prišlo strašne uťahané a mimoriadne "roztržité", že vďaka tomu som začal postupne znižovať, už aj tak naštrbené hodnotenie, keď tomu bohužiaľ nepomohlo ani bujné poprsie nádhernej Uršuly Andressovej, ktorým si ma chcela omotať okolo prsta ! Síce nepopieram, že je to jej "tajná zbraň", ale na druhej strane si zase myslím, že hereckého talentu na rozdávanie príliš nemá, ktorého určite skôr majú dvaja protagonisti → Charles Bronson a Toširó Mifune, kedy niekdajší, dvorný herec → režisérskeho velikána Akiru Kurosawu, v podstate stelesňuje opäť to isté, t.j. hrdinského samuraja, len samozrejme zmenil prostredie, a tak teda nič nové pod slnkom, jedine tak kvitujem najmä to, že sa spomínaní, obidvaja hereckí matadori, voľakedy objavili v legendárnych "sedmičkách" na ten istý spôsob, že zainteresovaní diváci už teraz vedia, čo mám tým na mysli... Ansámbel ešte dopĺňa i charizmatický Francúz Alain Delon, ktorý bol v role antagonistu až nadmieru "charizmatickým", čo mimochodom prinášalo so sebou i kopec (ne)predvídateľných situácií, z ktorých sa vysomáriť bol miestami dosť veľký problém. Asi vôbec najväčší "kameň úrazu", vidím doslovne v prekombinovanom scenári, kvôli čomu sa postavy správali nielen zvláštne, ale aj samotná réžia sa tomu väčšinou prispôsobovala, že do toho súčasne zamiešala i ďalšiu problematiku, automaticky sa spájajúcu s novodobými osadníkmi, čiže divák si už pomaly ani nevedel dať rady s tým, na čo sa to vlastne pozerá, keď mal popritom i reálne zdanie, že ten film netrvá "len" 2 hodiny, ale aspoň o dobrú hodinku viacej... ? Nebyť možno ozaj ukážkovej kompozície obrazu pod taktovkou Henriho Alekana a pohodovej hudby môjho obľúbencaMauricea Jarreho, tak som presvedčený, že výsledok by bol ešte horší, než je zrovna v tomto prípade, čiže dve hviezdičky nakoniec udeľujem predovšetkým za jednak technickú zložku filmu, doplnenú i o príjemný posluch tohto soundtracku.

plakát

Gervaisa (1956) 

GERVAISA Macquartová Coupeauová, je mimochodom presne tou dobrosrdečnou, pracovitou a sympatickou ženou, ktorú by som chcel určite niekedy (po)stretnúť, no bohužiaľ už ma dávnejšie predbehli, najprv Lantier, sukničkár a milenec, s ktorým má dvoch synov (Claudea a Étiennea), a potom zasa snáď budúci veľký opilec Coupeau, s ktorým bude mať čoskoro dcéru Nanu, aby nakoniec možno ešte trochu karty premiešal i dobrácky Goujet, svojou profesiou kováč, ktorý protagonistke poskytol istý finančný obnos, vďaka čomu mohla toto šľachetné gesto pretaviť do otvorenia si svojej vlastnej práčovne, ktorá ju tak strašne »napĺňa«. Zo začiatku som bol svedkom i neopísateľne surovej šarvátky, a to konkrétne medzi ňou a Virgíniou Poissonovou, ktorá je doslova tým „jedom”, ako to symbolizuje aj jej zvučné priezvisko, a ako to už zrejme zachytil i samotný román z roku 1877 s názvom L'Assommoir (Zabijak), od nikoho iného, ako od významného francúzskeho spisovateľa Émila Zolu, že zároveň iný režisérsky velikán európskej kinematografie, sa zase postaral o nadštandardne precízne spracovanie, ktoré ma normálne priklincovalo do sedačky, a to ani nehovorím, ako ma extrémne zasiahol záver filmu. Vôbec, autor nielenže napísal zaujímavé životné príbehy s poriadnými dávkami naturalizmu, ale predovšetkým sa im tiež dostalo aj mimoriadne kvalitných prevedení na „strieborné plátna”, námatkovo vyberám La Bête humaine alebo trebárs Human Desire, čiže tým pádom je tento »čarbák« vskutku vďačným námetom pre najrôznejších filmárov, kedy sa zvyčajne nakrúcajú veľmi podnetné kinematografické diela, s poctivými zápismi do dejín filmu, a toto je určite jeden z nich ! Vo filme priam strhujúcim a neodolateľne autentickým spôsobom → pôsobí najmä predstaviteľka Gervaisy, t.j. rakúska herečka Mária Schellová, ináč sa jedná o sestru Maximiliána Schella, ktorý sa napríklad zaskvel v oceňovanom Norimberskom procese, ale ani jej hereckí kolegovia, absolútne v ničom nezaostávajú, no podotýkam, že celá ťarcha filmového deja spočíva výhradne iba na jej pleciach, a preto má možnosť sa plne realizovať, čoho aj patrične využíva ! Ak by som mohol na koniec zo scenára čosi prospešné »prezradiť«, tak maximálne (na)poviem len to: že sa osudy všetkých spomínaných postáv pretnú, čo so sebou prinesie kopec nepredvídateľných udalostí, aké som si dopredu ani netrúfol vonkoncom odhadnúť, kvôli čomu som bol neskoršie v totálnom pomykove, čo sa to na mňa vlastne všetko chystá, i keď niektoré situácie som v predstihu vedel správne vydedukovať...

plakát

Bitva o koleje (1946) 

To, že je tento klasický film až príliš „vlasteneckým”, tak to na ňom bádať je vari možné od samého začiatku až po samý koniec, ale zase na druhej strane, mu určite nemožno uprieť, ba ani absolútne poprieť, že je nadštandardne kvalitne spracovaný, keď som dokonca istý čas rozmýšľal i nad maximálnym hodnotením, keďže z neho srší tá neuveriteľná autenticita, čo môžem zrejme pripísať najmä dobe vzniku (tesne po skončení II. svetovej vojny), pretože tvorcovia mali očividne to známe „hnutie odporu”, ešte snáď v naprosto čerstvej pamäti, že sa na ňom možno i niektorí sami podieľali, teda minimálne o bravúrnom francúzskom kameramanovi Henriovi Alekanovi, by som ani vonkoncom ne(za)pochyboval, že je to reálne a dosť pravdepodobné, lebo priam majstrovsky a šikovne pracuje so svojou famóznou kompozíciou obrazu, ako by priam vystrihnutou z obdobia „la Résistance”, a to konkrétne na strane Slobodného Francúzska, proti ktorému stálo Vichystické Francúzsko → na čele so zradcovským maršalom Pétainom. Totižto, ako som už o pár riadkov vyššie naznačil, Clémentov pozoruhodný snímok, sa predovšetkým sústredí na prácu všelijakých sabotérov, ktorí veľmi často organizujú najrôznejšie sabotážne aktivity naprieč železničnými traťami po tejto krajine, aby kompletne spomalili, a zároveň i ochromili svojho úhlavného nepriateľa, alias nacistické Nemecko, čo sa im väčšinou značne dobre aj darí... V podstate, je to iba o tejto citovanej záležitosti, že je na toto celé dianie i absolútne veľká a  nefalšovaná radosť sa pozerať, pretože sa divák pri tom skrátka nikdy nenudí, keďže je neustále niečím ďalším zamestnávaný, čiže automaticky pohltený nasledujúcimi udalosťami, kedy práve sekvencia s „opancierovaným vlakom”, je tou povestnou čerešničkou na torte, na ktorej si potešené publikum nadmieru pochutí.

plakát

Dravec (1968) 

V meste Veracruz, ktoré mimochodom leží v Mexiku, sa v roku 1938, schyľuje k akejsi menšej (kontra)revolúcii, no skôr by som to nazval tak, že sa pripravuje očividný „puč” , ktorý je priamo koordinovaný z tých najvyšších sfér, pretože odstránenie bývalého prezidenta republiky, tak jednoznačne pociťujem a vnímam, keďže namiesto obete, má zasadnúť do úradu jeho, povedzme tak trochu naivný vnuk Miguel "Chico" Juarez, že by sa následne mal stať „národným hrdinom”. Samozrejme, že sa „chlapec” na túto akciu nepodujme úplne sám, vlastne je to ešte len taký (ne)obyčajný „zelenáč”, no zároveň by som ho určite nepodceňoval, a ani vonkoncom nezatracoval, o čom sa v podstate neskoršie presvedčí i sám protagonista, čiže profesionálny a chladnokrvný vrah, menom Rital, ktorý sa musí najprv nejako na to konkrétne „miesto činu” aj dopraviť, čo mám možnosť hneď vidieť vo vkusne zostrihanej, úvodnej pasáži, čím som sa rovnako sám presvedčil, že v žiadnom prípade nebude hroziť časté zívanie, či poprípade ešte častejšie sa pozeranie na hodinky, kedy už konečne „dorazia” tie záverečné titulky. Síce sa nasledujúce udalosti sakramentskym spôsobom pohnú dopredu, aj so zopár zvratmi na konte, že ma to vôbec ani neprekvapilo, a to už len z toho prostého hľadiska, keďže nálady niektorých zainteresovaných postáv, ktoré majú zvyčajne „zajačie úmysly”, sú mi okamžite známe, čo si práve uvedomujem, s akými kartami sa väčšinou hrá, čo vie najmä divák, že hlavná postava to tiež extrémne tuší (asi má 6. zmysel ?), a tak takáto kombinácia je pre mňa veľmi mätúcou, lebo už pomaly sám dobre viem, kto za najbližším rohom striehne s kvérom v ruke, čo je ináč veľké mínus ! Film je bezpochyby nadpriemerným vo svojom koncepte, no súčasne aj predvídatelným v celkovom spracovaní, a tak sa opäť uchyľujem k priemernému hodnoteniu, a to i napriek tomu, že som videl absolútne nekompromisného Lina Venturu, ktorého čoraz viac obľubujem, ale svedomie mi to skrátka nedovolí, aby som udelil viac, ako tri hviezdičky, i keď svoje nespochybniteľné kvality snímok jednoznačne má.

plakát

Cestující v dešti (1970) 

René Clément, nakrútil vskutku → mimoriadne zvláštny, až by som normálne povedal, že podivuhodný snímok, za čo zrejme nesie najviac zodpovednosť už samotná predloha, spisovateľa Sébastiena Japrisota, ktorý sa zároveň tiež podpísal i pod práve tento popretkávaný scenár. Totižto, správanie sa dvoch kľúčových postáv → Melanchólie "Love Love" Mauovej a plukovníka Harryho "Orecha" Dobbsa, je už samo o sebe strašne divné, čo konkrétne u mňa, vzbudzovalo značné rozpaky, ktorých som sa bohužiaľ nikdy poriadne nezbavil, pretože ústredné výkony týchto hereckých predstaviteľov → Marlène Jobertovej a Charlesa Bronsona, tomu väčšinou priamo napomáhali, čo je mimochodom pre film ako celok, zreteľné mínus. A síce postupne do seba všetko podstatné, aj nepodstatné, celkom dobre zapadá, ale i napriek tomu, si nie som úplne istý v tom, či mám na základe toho → teraz zvyšovať celkové hodnotenie, ktoré sa momentálne pohybuje na pevne stanovenom priemernom, "zlatom" strede, ktoré by som v žiadnom prípade nerád (z)menil, aj keď by som sa trebárs mohol nechať obmäkčiť v tom, že ma mohli zaujať aspoň dva výrazné články filmu, a to miestami kvalitne prevedené režisérske spracovanie s niekoľkými zaujímavými flashbackmi, doplnené o zaujímavú hudbu, ktorá napríklad oslovila i legendárnu rockovú skupinu → The Doors, čiže frontmana Jima Morrisona, pri skladaní istej piesne z roku 1971... Podľa predchádzajúceho skonštatovania, by som predsa mohol všetkým odporučiť ("maximálne") iba to, že úplne a bohato stačí si len vypočuť "soundtrack" k danému filmu, ktorý trvá okolo 40 minút, než sa povedzme venovať celému filmu, ktorého stopáž je až 120 minút, čo je medziiným 3 krát viac, a tak je teda na zvážení každého diváka, čomu by dal skoršie prednosť, či zrovna takémuto, ako to promtne povedať, "extravagantnému dielku", alebo si proste trochu ušetriť čas tým, že sa mu celkovo vyhnúť, a ďalej a v naprostom relaxe a kľude, sa započúvať do "fascinujúceho albumu" od Francisa Laia, ináč sa jedná o skladateľa, ktorý skomponoval oscarové Love Story, čo sa napokon viacej oplatí... ? Ešte dokonca jestvuje i posledná eventualita, a to skombinovať obidve alternatívy... ?

plakát

Poslední adresa (1970) 

Degradovaného inšpektora Marcela Léonettiho následne presunú do oveľa kľudnejšieho okrsku, kde sa už momentálne venuje takým náležitostiam, aké si v podstate ani vonkoncom nezaslúži, keďže pátranie po ukradnutých holuboch, či povedzme aj chytanie všelijakých nadržaných úchylákoch v kinosálach, nie je predsa nič v porovnaní s tým, čo snáď „hlavný kontrolór” vykonával predtým, keď to mám mimochodom možnosť vidieť hneď v samom úvode, a to konkrétne v dobre vyzerajúcich, dynamických záberoch s pomaleným obrazom, kedy jeho špecifické vyšetrovacie metódy, trochu hraničia s policajnou brutalitou, ale zároveň k tomu ešte i podotýkam predovšetkým to, že určite nie sú samoúčelnými, ako sa na prvý pohľad môže celkom zdať. Na základe istého „INCIDENTU” sa presunie do menšieho obvodu, kde sa k nemu o chvíľu pripojí i dobre vyzerajúca, ryšavá asistentka Jana Dumasová , že sú čoskoro vyslaní do »veľkého mraveniska« , ktoré sa apropo nazýva Parížom, aby sa pokúsili vypátrať záhadného svedka, ktorý sa ukrýva na neznámom mieste, a tak sa púšťajú do ozaj mravenčej práce... Do pohybu sa onedlho začnú dávať i ďalšie súvislosti s tým vari automaticky spojené, čo znamená v laickom jazyku asi tak to, že našim ústredným postavám, budú postupne stúpať na päty aj nejaké, nové, antagonistické postavy, keď najmä jedna z nich, tá so zvláštnym uchom, vskutku naháňa nefalšovanú hrôzu, ako sa to s ňou vlastne ďalej vyvinie, pričom, máme sa teda na čo tešiť, čo všetko si prichystala pre nás potenciálnych divákov. / Nielenže ma zaujalo naprosto vynikajúce a presvedčivé stvárnenie daného filmového charakteru ➡️ Linom Venturom, ktorého som miestami poriadne ani nespoznával, zrejme nemám až tak dostatočné skúsenosti s protagonistovými filmovými rolami, ktorých očividne má dosť na rozdávanie, ale súčasne ma takmer maximálne okúzlila i jeho krásne pehavá, francúzska kolegyňa ➡️ Marlène Jobertová, ktorej dcéra "Eva Zelená", je rovnako zaujímavou herečkou, aspoň konečne viem, po kom zdedila svoj nespochybniteľný šarm a pôvab, ó áno, a jablko opäť nespadlo ďaleko od stromu ! Progresívny tvorca ➡️ "Jozef Ján", znovu trafil klinček po hlavičke, no ani tentokrát neudelím → úplne plný počet hviezdičiek, pretože mám zdania, že k plnému počtu, proste ešte niečo 'podstatné' chýba, no i napriek tomuto "handicapu", panuje všeobecne veľká spokojnosť, až by som takmer povedal, že určitá nadšenosť. Pochválim tiež i ľubozvučnú hudbu ➡️ od skladateľa Françoisa de Roubaixa.

plakát

V plném slunci (1960) 

Prefíkaný Tomáš Ripley, dostáva naozaj jednoduchú „domácu úlohu”, spočívajúcu skrátka v tom, aby priviedol domov do San Francisca márnotratného syna Filipa  Zelenéholista, ktorý sa akurát zdržiava na talianskej Riviére, za čo by mal následne zinkasovať tučnú odmenu vo výške 5000 dolárov... Na tom by ani nebolo vskutku absolútne nič zaujímavé, snáď okrem toho, že sa ani jednému z nich nechce odísť do „Zlatého štátu”, nebyť zlomového momentu, akejsi dlhoočakávanej situácie, odkedy nastane nielen výmena stráží, ale zároveň aj privlastnenie si cudzej identity, a všetko čo s ňou potom súvisí, vrátane toho, že zlomyselný protagonista začne používať naraz obidva „občianske preukazy” , čo so sebou automaticky prináša kopec pozoruhodných konštelácií, ktoré ma až do samotného záveru nenechávali na pochybách, ako sa vlastne celý tento príbeh vykryštalizuje... ? Ozaj, ešte sa skúsim opýtať: „Nepripomínajú vám náhodou tieto predchádzajúce vetyfilm Talentovaný pán Ripley, ktorý si odbil svoju premiéru v roku 1999, pod režisérskou taktovkou Anthonyho Minghellu ?” Pretože Tony sa práveže inšpiroval týmto Originálom, ktorý bol naprosto kľúčovým pre nasledujúci vývoj kariéry → charizmatického Francúza Alaina Delona. Teraz ani nemienim kvalitatívne porovnávať oba zmieňované tituly, keďže určite každý jeden z nich, má svoje nespochybniteľné kvality, a predsa doplním, že na frekventovaných „Zhnitých paradajkách”, jasne svieti vyššie hodnotenie pre zrovna komentovanú pôvodinu, čo ma ale neoprávňuje nikoho odhovárať od sledovania kópie, lebo v obidvoch prípadoch si môže prísť divák na svoje, záleží len od jeho vkusu !

Ovládací panel
82. nej uživatel Slovensko
57 bodů

Reklama

Reklama