classic

Nie, tentoraz sa totižto nenechám obmäkčiť ani pre vskutku dosť strhujúce finále, keďže to [celé] predchádzajúce dianie, vyslovene vnímam  predovšetkým snáď zrovna iba tak, ako priveľmi rozpačité, než aby som sa teda nakoniec nechal príliš uniesť emóciami. • Skouenov dobrodružný, fjordový titul, sa zameriaval najmä na reálne jestvujúcu postavu: Jana Baalsruda, nórskeho vojaka, ktorý sa počas II. svetovej vojny, nielenže ocitol v naprosto nezávideniahodnej situácii, ale zároveň bol tiež priamo odkázaný i na pomoc druhých; v opačnom prípade by nemal ani najmenšiu šancu na prežitie, aspoň nejako takto to prezentoval daný počin, s ktorým som sa musel poriadne popasovať, aby som ho bol vôbec schopný dopozerať až do konca! • Mimochodom, poznáte britského dobrodruha: Beara Gryllsa, človeka, ktorého v drsnej prírode asi absolútne nič neprekvapí? Tak jeho nórsky „predobraz” sa správal takmer podobne, ale s tým zásadným rozdielom, že som mu to ani za mak ne[u]veril, a tak isto, ako z pohľadu titulu ako celku, ktorý mal strašne veľa [pomerne krátkych] scén s množstvom ďalších postáv, čo už začínalo na mňa pôsobiť akosi mätúco, nakoľko som sa ani nevedel intenzívnejšie sústrediť buď na celkovú štruktúru, kde sa medzi jednotlivými scénami mimoriadne často strihávalo, alebo skrátka aspoňže na vývoj charakterov, s ktorými som nemal čas sa ani kedy zoznámiť. • Podstatné MÍNUS ešte spočívalo práve i v tom, že ústredný predstaviteľ v podaní nórskeho herca: Jacka Fjeldstada sa do titulnej úlohy absolútne nehodil, a to ani nehovoriac, že sa vonkoncom ani nepodobal na svoju predlohu, a k tomu mi bol i obzvlášť nesympatickým a protivným, že rozhodne najlepšieho, hereckého prejavu, sa jednoznačne zhostil predstaviteľ Martina: Alf Malland, ktorý z celého obsadenia podal bezprostredne najautentickejší výkon. • Občasne ma oslovila technická stránka veci v podobe kamery Ragnara Sørensena, ktorý sa zrejme počas nakrúcania maximálne vyšantil, no s tými extrémnymi výkyvmi počasia sa mohli tvorcovia už predsa o trošku viacej krotiť, vrátane i samotných vlastností „protagonistu”, ktorý bol zväčša iba naľahko oblečený, jedol len miestami, býval zasypaný snehom až po hlavu atď, čo mi v daných podmienkach prišlo jednoznačne ako NONSENS s postupnými vrstvami samých klišé. • Nejedná sa o bohvieako dobre zvládnuté, filmové remeslo, skôr je tomu presne naopak!

...Povedzme, že sa tentoraz zo strany Marcella Ma[e]stroianniho, jednalo o akúsi, maličkú predprípravu na osudový titul v podobe: Sladkého života, ku ktorému ho následne priamo nasmeroval snáď vôbec nikto iný, než zrovna tento taliansky režisér: Alessandro Blasetti, čo bolo zrejme rozhodujúcim faktorom pre to, že sa „Fefe” nakoniec rozhodol obsadiť práve tohto konkrétneho predstaviteľa s tým dodatkom, že pravdepodobne nebyť najprv akéhosi celebritného fotografa: Corradoa Bettiho, tak tým pádom by nebolo ani bulvárneho novinára Marcella Rubiniho? Skrátka; len v čisto hypotetickej rovine filozofujem, no zároveň som taktiež predsa i trochu viacej presvedčený o tom, že nestrieľam tak úplne vedľa. • Úvodná scéna tohto; vskutku pomerne dosť romantického titulu, je ako priam vystrihnutou z predchádzajúcej, hollywoodskej klasiky Franka Capru s názvom: It Happened One Night, keď Claudete Colbertová raz stopovala auto: [https://www.youtube.com/watch?v=Ar-hnj5Zsk4], pričom tentokrát je tomu celkom naopak, i keď podstata veci [krásna nôžka], ostáva naprosto zachovaná. Totižto, ako by som to trošku viacej priblížil? Budúca protagonistka Antonietta Fallariová v podaní očarujúcej Sophie Lorenovej, ma nielenže koľkokrát mimoriadne dráždila, teda najmä v úvodných záberoch, ale súčasne sa rovnako tiež pomaličky dostávam i k jadru celej myšlienky, že postava sa zrazu ocitla v takmer podobnej situácii, no s tým podstatným rozdielom, že ale bez jej vedomia; fotograf zachytil určitú »momentku« na ulici Via Appia, ktorá sa vzápätí objavila na obálke časopisu Le Ore, čo bolo v podstate: ústrednou ideou nasledujúcej línie udalostí i vzťahov. • Ďalej to malo už nejednoznačný charakter, keď nie všetko bolo presne tak, ako to na prvý pohľad [možno] vyzeralo, a tým nemám na mysli vonkoncom nič iného, ako raketový vzostup titulnej postavy do sveta rímskej smotánky, keď jej «objaviteľ», bol tým pádom odsunutým na vedľajšiu koľaj? • Je vari napokon možné, že moje tvrdenie teraz vyznie akosi príkro, no mám takého reálneho zdania, že sa titul stihol vyčerpať už počas úvodných 15-20 minút, kedy takpovediac išiel totálne na maximum, že si toho len ozaj málo nechal i na neskôr, čo ho vystihovalo hneď zo začiatku, no i napriek určitej rozpačitosti z mojej strany; minimálne ešte samý záver ma predsa mal čím našťastie [príjemne] prekvapiť, keďže o konkrétnej postave som mal úplne inú predstavu.

Krásna mlynárka, hojdajúca sa na [historickej] hojdačke, tak to bol snáď naprosto božský pohľad nielen pre guvernéra Teofiloa; mimochodom, pozorujúci túto konkrétnu "udalosť" až predsa z trochu väčšej vzdialenosti ["z balkóna kvartýru"] skrz okulár ďalekohľadu, kedy dostával neuveriteľný hlad po tejto nádhernej bytosti? • Presne tak, predstaviteľka dony Carmely, čiže talianska D*I*V*A* : SOPHIA LORENOVÁ, si bola maximálne vedomá všetkých svojich predných „predností”, ktoré boli v podstate ústredným motívom: Cameriniho, dobového titulu. Už podľa samotného názvu tohto počinu je vari úplne zrejmé, čo vlastne zohrávalo zásadnú úlohu v tomto prípade... • Širokouhlý formát [CINEMASCOPE] za doprovodu vskutku pestrofarebných, farebných tónov [TECHNICOLORU?], to zrovna tomuto sympatickému obsadeniu, podľa môjho vecného názoru: mimoriadne vhodne svedčalo, čo k tomu ešte podtrhovala i výtvarná stránka titulu, vrátane kostýmov a výpravy, bez ktorých sa daná látka skrátka nemôže vonkoncom zaobísť, keďže to automaticky zapadalo do jej štruktúry. • Už keď sme teda pri tom chválení, tak tandemu: Lorenová/Mastroianni; znovu svedčala ďalšia, v poradí 2. spolupráca, tentoraz v rozprávkovejšej polohe, pričom sa mohli znova oprieť i o Vittoria De Sicu, ktorý zase rovno exceloval pred kamerou [no koľkokrát vedel ukočírovať vytvorenú situáciu aj z pozície hneď za ňou]. • Zároveň titul zabrnkal i na sociálnejšie poňatú strunu, čo vytváralo ešte i o čosi zaujímavejšiu kombináciu [atmosféru] z pohľadu ako celku. Proste; z mojej strany sa neustále [aby som to teda náhodou nezakríkol] jedná len o nefalšovanú radosť zo spôsobov, ako sa pristupuje k týmto daným veciam, ktoré sa mi čoraz intenzívnejšie dostávajú hlboko pod kožu!

Il mattatore[ho]: jednoznačne POZITÍVNE vnímam, ako naprosto zásadný titul z pohľadu ústredného protagonistu v podaní Vittoria Gassmana, ktorý svojej ústrednej postave: Gerardovi Latinimu, vskutku vštiepil neuveriteľný punc geniálneho, hereckého prejavu, nad ktorým koľkokrát normálne ostával rozum stáť; skrátka, on Šoumena vôbec nehral, on ním po celý čas bol! • Pritom ani nič nemám proti Marcellovi [rovnako tiež patrí medzi mojich obľúbených hereckých Velikánov], no pochybujem, že by sa až zrovna takýmto mimoriadne nadštandardným, elegantným a plne prirodzeným spôsobom, dokázal zhostiť tejto úlohy v podobe: „sebavedomého podvodníka” so snáď rovnou tisíckou rôznych tvárí. • Mimochodom, už keď som teda vlastne predsa trochu načrtol toho Ma[e]stroianniho, tak mi to proste nedá nespomenúť; jeden úplne [ne]podstatný detail, spočívajúci v podobnom znaku medzi týmto recenzovaným titulom a titulom v podobe: La dolce vita; obidva odpremiérované v roku 1960. Taliansky herec: Walter Santesso, vám zrejme asi nič nehovorí, však? Pamätáte sa avšak už na postavičku Paparazzoa, kamaráta Marcella Rubiniho? Myslím si, že rozhodne áno, pričom sa taktiež objavil [no oproti titulu: Sladký život; je ho tu tentoraz v podstate už oveľa menej] i v tomto prípade pod režisérskou taktovkou Dina Risiho; s identickým povolaním [ak to tak mám definovať?], kedy divák musí byť obzvlášť sústredeným, aby si ho vôbec všimol. Som rád, že sa mi to podarilo. • Podotýkam ale, že všelijakých »podvodníkov« bolo v tomto komediálne ladenom počine o máličko viac, než teda len medzitým spomínaný, hlavný aktér; s ktorým následne spolupracovali podobne zameraní jedinci, povedzme i taký Gennarino De Rosa, známy ako "Chinotto" v podaní Peppina De Filippa, alebo dokonca sa tu objavilo i nežné pohlavie v podobe hriešne sexy krásnej postavy: Eleny v podaní Dorian Grayovej, vystupujúcej pod pseudonymom Maria Luisa Manginiová. • Ich špecialitami boli väčšinou podvody & krádeže & zmeny identít, z čoho sa vari automaticky vytváral kolotoč neuveriteľných, komických situácií, čím ma toto obsadenie totálne priklincovalo do sedačky! • Maximálna pasia v rámci talianskej [komediálnej] kinematografie, ktorú si stále asi neviem [nedokážem?] poriadne vynachváliť?! GENIÁLNE a NEZABUDNUTEĽNÉ.

V krajine vzniku tohto mimoriadne [sympatického], komediálno-dramatického titulu, sa snáď vskutku úplne bezprostredne jedná o naprosto kultovú záležitosť. • Totižto by som v samom úvode najskôr len podotkol, že zrovna ústrednou myšlienkou tohto počinu bola konkrétna »ZMLUVA« v podobe protagonistu [policajta] Abraháma Azoulaya, ktorá sa mu buď mala predĺžiť, alebo skrátka ku 18. marcu vypršať, čo je v podstate akýmsi «hnacím motorom» nasledovnej línie udalostí... • ...JE hádam ešte čestnejším, než bol voľakedy i sám Frank Serpico, či povedzme rovnako dobre tancuje [v tomto prípade iba pomerne krátko oproti Zorbovi] i taký tanec: syrtaki, ako aj renomovaná postava Alexisa Zorbu v podaní Anthonyho Quinna, a to ani nehovoriac, ako priam neuveriteľne sršal vedomosťami; hovoriaca encyklopédia, by sa presne hodila na toto pomenovanie; no asi najväčší kameň úrazu [ak to tak mám vôbec nazvať], spočíval predovšetkým v tom, že nakoľko sa jednalo o maximálneho „dobráka od kosti, ktorý by dal i tú poslednú košeľu”, z čoho vari automaticky vyplývalo, že sa na toto [kariérne?] povolanie príliš extra nehodil, kedy nielenže ležal v žalúdku svojim nadriadeným, no najmä sa koľkokrát ocital v dosť prekérnych situáciách, kde by už teda najradšej zavesil túto 20-ročnú kariéru rovno na klinec? • Ale zase, ak by sa v nich neocital, tak potom by to vlastne o čom bolo, však? • O predstaviteľovi hlavnej postavy: izraelskom hercovi Shaikeovi Ophirovi, som sa mimochodom tiež dozvedel, že bol i oceňovaným »mímom«, čoho podľa mňa patrične využíval i [pôvodom maďarský], vtedy už ale izraelský režisér: Ephraim Kishon, keď ústredná postava, hrala iba pomocou mimiky a gestikulačných pohybov; v niekoľkých náležitých scénach, ktoré sa mi medzitým stihli vryť do pamäti. • Z mojej strany išlo o veľmi príjemne strávených 87-minút, pri ktorých som držal hlavnému aktérovi všetky palce, aby uspel vo svojom poslaní. Jednoznačne, odporúčam!

Síce nie som (ú)plne stotožnený zrovna s tým, že by toto naprosto číročíre britské, katastrofické science-fiction s apokalyptickým nádychom, malo najskôr spadať do akýchsi, „béčkových vôd”, no je v ňom zahrnutých až toľko všelijakých vlastností, že som teda ani poriadne nevedel, komu alebo čomu, mám vlastne venovať náležitejšiu pozornosť? • Na tento britský titul: Deň, keď Zem vzplanula; nazerám predovšetkým skrz optikou ústredného protagonistu: Petra Stenninga; novinára z londýnskeho novinového denníku: DAILY EXPRESS, ktorý sa na začiatku nachádza vo vskutku ozaj nezávideniahodnej situácii; mimochodom ako aj mnohí ďalší obyvatelia nielen celého Londýna, aby sa tým pádom znovu vrátil o rovných 90 dní naspäť, keď nám v retrospektíve následne vyrozpráva, čo tomuto stavu totižto priamo predchádzalo, a čo už v tej dobe i pomaly signalizovalo, že skrátka asi nie je niečo v naprostom poriadku... • Áno, tentoraz vari na mysli teda nemám vôbec nič iné, ako testy: jadrových zbraní, ktoré sa konkrétne dvom svetovým mocnostiam [Sovietskemu zväzu & USA], vymkli až natoľko spod kontroly, že ich súčasne vykonané skúšky, jednak [1] spôsobili totálnu anomáliu v počasí, čo dokonca neskoršie prerastie až k samotnému odchýleniu obežnej dráhy Zeme, vďaka čomu sa ľudia ocitnú ešte vo väčších sračkách, ako pôvodne dúfali, čo môže napokon zvrátiť iba jeden možný AKT, ktorý buď rozhodne o záchrane pre civilizáciu ako takú, alebo jednoducho ju nasmeruje k totálnemu zániku? • A jednak [2] sa na túto problematiku pozerám i prostredníctvom optiky vyššie spomínaných novín, kde sa zainteresovaní novinári, mimoriadne angažujú v tejto danej veci, keď zapochodu tohto diania; zároveň vypäto pozorujem i bežný, a k tomu nadštandardným spôsobom prevedený: rušný chod novinovej redakcie, čo samo o sebe nie je málo, pretože rovnako nazerám i do exkluzívneho zákulisia: periodicky vychádzajúcej tlačoviny v podobe väčších listov s informáciami o politických, hospodárskych, kultúrnych, športových a pod. udalostiach, no tentokrát väčšinu z týchto odvetví, vytlačili na poslednú koľaj: prichádzajúce katastrofy, ktoré čoraz intenzívnejšie naberajú na sile. • A beztak [3] sa mi ešte črtala i romantická línia medzi Petrom a operátorkou telefónnej ústredne: Jeannie Craigovou v podaní britskej herečky Janet Munroovej = Instantný počin 3v1, ktorý asi nevedel, čím chcel byť viac? • Ako som už medzitým trochu na úvod naznačil, nie som presvedčený o tom, že by na mňa neustále dýchala akási: béčkovosť zo strany titulu ako celku, no miestami ju tam určite bolo strašne cítiť.

Kantor postupne zasväcuje učeníka do pokro(ko)vých sfér, pričom dokonca jestvuje i potenciálna možnosť, že napokon učeník predsa predčí svojho kantora? • Totižto, Veľký Šu, je až takou absolútnou „legendou” medzi pokro(ko)vými hráčmi, že jeho učňovi Jurekovi; mimochodom sa jedná o mladého taxikára; sa mu skrátka asi začína pomaličky plniť jeho celoživotný sen, spočívajúci v tom, že zdieľa naprosto rovnakú vášeň pre hazard, ako aj jeho »hlavný mentor« , len štandardný háčik pozostáva najmä v tom, že mladé ucho ešte ani zďaleka neovláda toto «remeslo» presne tak , ako snáď si večne koledujúci protagonista v podaní poľského herca Jana Nowickiho. • Poľský režisér Sylwester Chęciński, nakrútil mimoriadne strhujúci titul, datujúci sa do roku 1982, ktorému zároveň na miestnej databáze svieti krásnych a červených 82%; so sexy úvodnou scénou, na základe ktorej sa to nieslo i naďalej v podobnom duchu, kedy postavy už ale pociťovali úplne rozdielny druh vzrušenia, pomaly hraničiacim s posadnutosťou, či povedzme i s určitou neistotou, kto všetko ma môže nepozorovane pozorovať z opačného kúta ulice, na čo dopredu vôbec nemyslím; proste vždy sa stane to, čo najmenej očakávaš?! • Veľkú pochvalu si taktiež zaslúži i predstaviteľ Jureka, t.j. poľský herec Andrzej Pieczyński, ktorý vskutku pozoruhodným spôsobom zručne sekundoval vyššie spomínanému cynickému protagonistovi, čo je napokon v spoločnej kombinácii, nevídaným zážitkom zo strany priamo zainteresovaného diváka. Tak som sa extrémne ponoril do tohto diania, že som ani nevnímal čas, čo nemôže byť ani lepším vysvedčením pre tento obzvlášť dramaticky poňatý počin, ktorý sa musel stať u našich severných susedov: SKUTOČNOU LEGENDOU. 

...A síce zrovna na tento koprodukčný titul, divák absolútne nepotreboval čítať žiadne (medzi)titulky; čo bolo na jednej strane asi sympatické konštatovanie súčasnej (rozumej: filmovej) situácie, nakoľko sa tým pádom začal vari intenzívnejšie sústrediť len na určité obrazy, no zároveň to, že samotný titul pôsobil snáď ešte oveľa „nemejším dojmom”, než je vôbec práve »Nemý film« sám, tak to už akosi ďalej nepovažujem za najšťastnejšie ["experimentálne"] riešenie zo strany režiséra E. Scolu. • V podstate by sa dalo celkom podotknúť, alebo dokonca i pochváliť, že titulom ma pomerne často sprevádzal i môj najobľúbenejší herec: "Jean Gabin", teda lepšie povedané; v tomto prípade jeho mimoriadne autentický dvojník, ktorý prichádza na scénu oblečený, ako protagonista z titulu: Pépé le Moko, pričom sa ešte zopárkrát následne vyskytol i v ďalších etapových dekádach; začínajúcich od tohto konkrétneho momentu, a končiac až v roku 1983; čiže počas zhruba asi 5.-desaťročí, sa režisér pokúsil zachytiť obdobia rôznych spoločenských nálad; [povedzme napríklad: obdobie II. svetovej vojny]; na čo mimochodom poslúžila len jedna tanečná sál, keď z môjho uhla pohľadu som to najskôr vnímal, ako akési, «divadelné javisko», na ktorom sa vskutku tentoraz vystriedalo asi neúrekom tanečníkov/divadelníkov, ku ktorým som si nielenže nevybudoval žiadny, bližší, citový vzťah či celkové sympatie, ak aspoň nepočítam "Jeana Gabina", ktorého ale nemožno považovať za jednu z ústredných postáv, i keď ho zase rovno môžem považovať za akéhosi sprievodcu naprieč dlhočizným dianím... • Ani častejšie prítomná „Živá hudba” v podaní tu prítomných energických hudobníkov, sa tým celkový môj postoj k danej veci nakoniec nezmení, keďže už podľa konečného (z)hodnotenia tohto titulu, je vari nad slnko úplne jasné, že som pri ňom skrátka pocitovo: pociťoval veľkú únavu, aj keď bol neustále v pohybe. • Už asi nemám ďalšiu potrebu sa viac vyjadrovať k tomuto rozpačitému počinu, v ktorom som i napriek tomu postrehol šikovnejšie poňatú formu spracovania, t.j. počas trvania titulu, totižto nezaznel ani jeden súvislý DIALÓG medzi postavami, a tak namiesto toho sa účinkujúci teda spoliehali iba na svoju "reč tela", ktorou sa ale takmer nikam neposunuli; čo by som na úplný záver prirovnal ku statickému charakteru: dezinfekčného prostriedku, typu DOMESTOS : Let's Dance, à la taliansky spôsob J. Ďurovčíka!

Titulná „Izbietka”, je podľa môjho vecného názoru, čo sa týka spracovania; niečo zrovna na tieto pragmatické štyri spôsoby: Jednak som si takmer ihneď uvedomil, že mi japonský režisér Šion Sono, častejšie sprostredkovával akýsi 1). »cestopisný dokument«, keďže som spoznával Tokio prostredníctvom cestovania vlakom, ďalej by som k tomu tiež rovnako pripočítal i akési stopy po 2). «nemom filme», nakoľko samotné obrazy boli koľkokrát oveľa silnejšie ako slovné dialógy, a to konkrétne za nasledovných asistencií jazzovej hudby a zvukových ruchov, pričom ešte ma napadá doplniť i akúsi, 3). »náučnú reláciu« o bývaní, pretože naprosto zádumčivý protagonista, vyhľadával čo najideálnejší『POKOJ』v celkovo poňatej; dvoj-významovej, ústrednej myšlienky za doprovodu realitnej maklérky, keď napokon by som predsa podotkol, že titul bol obalený i v akomsi 4). «gangsterskom kabáte», najmä z pohľadu flashbackových vsuviek, ak to mám teda správne definovať...? • Skrátka; naozaj pestrá zmes „všehochuti”, čo mi vskutku akosi veľmi zachutilo, až som z toho mimoriadne prekvapený, že mi to až takto dobre (s)trávilo; proste japonskú kinematografiu doslova žeriem na rôzne stolovania; dokonca tentoraz pomerne i na taký obzvlášť atypický, (na)servírovaný spôsob: so zväčša statickou, čiernobielou kompozíciou obrazu s abnormálne dlhými zábermi, z ktorých by nejeden ("neskúsený") divák mohol kľudne dostať zránika. • Jedná sa o počin, ktorý sa absolútne nikam neponáhľa(l), a so šokujúcou, záverečnou pointou, ktorú som síce vôbec nedokázal dopredu bohovsky odhadnúť, čo totižto iba kvitujem, lebo som snáď očakával niečo úplne iné, čo by malo charakterizovať hlavnú postavu...

Európska aristokratická smotánka cestuje v roku 1791 vo vskutku dosť nadrozmernom dostavníku, pričom ich celkovým „Kočišom” sa stáva snáď nikto iný, než zrovna Ettore Scola...? • Zo všetkých cestujúcich ma mimochodom asi najviac zaujal len exkluzívny „lámač ženských srdcí,” alias Giacomo Casanova v podaní charizmatického, talianskeho herca Marcella Mastroianniho. Počas tejto dlhej cesty, postavy jednak veľmi často diskutovali na „intelektuálnu notu” s niekoľkými patričnými odkazmi do kultúrneho sveta, kedy sa to medzi nimi len tak neustále hemžilo samými, intenzívnymi dialógmi, to jest vtedy som mal mimoriadne nastražené uši, aby mi tým pádom ani vôbec nič neuniklo; ale zároveň sa do toho zamiesila i samotná politická situácia, nakoľko takmer v rovnakom čase, z Paríža zdrhol i kráľ Ľudovít XVI., a to konkrétne spoločne so svojou manželkou Máriou Antoinettou, čiže je asi reálne dosť možné, že sa obidva »tábory« napokon predsa stretnú vo Varennes, v medzičasom už vo veľmi vybičovanej atmosfére? • Scenár bol doslova ukecaným na plné obrátky, až sa dokonca miestami rovnako čudujem, že som sa pri tomto titule; skrátka neunudil až rovno k smrti, čo podľa konečného (z)hodnotenia ani nie je zvlášť poznať. Zrejme až vďaka zvučnému, medzinárodnému obsadeniu som si napokon celkom prišiel na svoje, keď povedzme, že práve Marcellovi zručne sekundovali: Jean-Louis Barrault & Harvey Keitel & Hanna Schygullaová, pritom by som ešte doplnil i sympatické: kostýmy a výpravu a kameru, a tak som zaokrúhlil na pekné 3* so záverečným dodatkom, že už asi nikdy viac...? POZNÁMKA: Ak by si dajme tomu tieto dva "mančafty" úlohy medzi sebou vymenili, tak pevne verím, že by som mal oveľa lepšie dojmy, ako totižto v tomto pomerne zdĺhavom prípade.