classic

Jednou z asociovaných tém tohto dramaticky ladeného titulu, ak nie vôbec tou najpodstatnejšou, aká sa vskutku napokon natískala, predstavovala pogrom na poľskom židovskom obyvateľstve počas II. svetovej vojny, na čo v podstate chcel tento autor v podaní Wojciecha Smarzowskiho, priamo poukázať, pričom tak následne učinil akosi až priveľmi komplikovaným spôsobom; niečo na spôsob dvoch časových rovín, v ktorých podľa mňa vystupoval i naprosto kľúčový ústredný protagonista Antoni Wilk [Mateusz Więcławek & Ryszard Ronczewski] v mladšom a v staršom vydaní, resp. v hore uvedenom období a v stále covidovom roku 2021, ktorí jednoznačne zatienili skúsených hereckých matadorov: Roberta Więckiewicza a Agatu Kuleszovú s tým dôvetkom, že tieto roviny medzi sebou akosi neustále splývali do jedného kompaktného celku, čo je určite rozhodne zaujímavé skonštatovanie danej situácie, ale pôsobilo to chaotickejším dojmom oveľa viacej, ako sa patrilo. • Predstaviteľka, známa z Wołyńe, Michalina Łabaczová, stvárnila mladuchu Kasiu Wilkovú, ktorá sa vydávala za Janeka Sczuczyńskiho [Przemysław Przestrzelski], kedy na povrch postupne vyplávali nové skutočnosti, týkajúce sa nielen jej osoby, ale zároveň aj ďalších zainteresovaných osôb, ktoré sa zúčastnili na tejto veselici, kde každou ďalšou scénou prichádzala čoraz väčšia metelica rozkokošených nálad; inými slovami povedané, atmosféra začala čím ďalej, tým viac hustnúť, až zhustla do takého štádia, z ktorého nebolo žiadneho návratu...? → to by mal posúdiť každý divák, ktorý sa pohyboval v tomto dianí, plnom nepríjemných pocitov. • Režiséra budem i naďalej veľmi pozorne sledovať, s čím ma zase [ne]ohúri, alebo poľská nová vlna na miernom vzostupe. ← toto spracovanie mi predsa trocha pripomínalo i túto matku!, kde obdobne kreatívny tvorca "napchal" viacero ideí pod jednu strechu.

„Drahí policajti! Včerajšia obeť bola prvá. Zomrie 30 žien. Jedna za každý rok poľskej ľudovej republiky. Socializmus je červený ako krv.” • Objavil som „poľského Adama Drivera,” čiže Miroslawa Haniszewskiho, tak to je azda i dnešná hlavná novina; všimol som si ho už minule v škandalóznom Kléruse, ale až konkrétne teraz "konečne" stelesnil ústrednú postavu v podobe poručíka Janusza Jasińskiho, vyšetrujúceho ohavné zločiny na začiatku 70. rokov minulého storočia [v Katowiciach] s modusom operandi, ako brutálnym spôsobom prevedené ubitie [zrejme] kovovou tyčou, čím v podstate priamo dochádzalo ku smrteľným zraneniam hlavy  → kriminálny titul bol tým pádom celý odetý do akéhosi retro hávu, s jednak nie príliš kvalitnou strihovou skladbou, ktorá napokon pre mňa predstavovala hádam ešte väčší, a k tomu zároveň i rušivejší element, ako práve tento [ne]presvedčivý vyšetrovateľ v podaní vyššie uvedeného predstaviteľa, ktorý sa podľa môjho názoru do tejto hlavnej postavy ani príliš zase extra nehodil, [a]lebo pôvodný Pieprzycov scenár na motívy skutočných udalostí, si ho neustále iba pohadzoval ako nejaký horúci zemiak, t.j.  medzi súkromným životom a dynamickou prácou + niečo medzitým, čo už rozhodne vnímam ako určitý handicap zo strany tohto autora, ktorý sa asi nevedel poriadne rozhodnúť, komu a čomu vlastne venovať väčšiu pozornosť? Možno Haniszewski mal najväčšiu smolu v tom, že mal takto zvláštne napísané repliky, inými slovami povedané: „plával v stojatých vodách, v ktorých sa necítil najistejšie, aj keď mohol byť sám o sebe dobrým plavcom.” • Hľadá sa sériový vrah, pričom podozrivých páchateľov je strašne veľa, tak aký je ďalší zvolený postup...? ← Raz to muselo predsa prísť, že tak trochu narazím s moderným poľským filmom naprieč 21. storočím oproti predchádzajúcej glorifikácii príslušnej kinematografie, sa i napriek tomu stále jedná o celkom vydarený exemplár.

„Pochválený buď Pán Ježiš Kristus. Na veky vekov. Amen!” • Poliakom sa znovu podarilo naprosto presným úderom trafiť klinček po hlavičke na jedno buchnutie filmovým kladivom so vskutku pomerne dosť realistickými prvkami, keďže si tentoraz zobrali na paškál i „katolícku cirkev” so všetkým, čo už k tomu azda automaticky patrí: vydieračské spôsoby, alkoholizmus, korupciu, klientelizmus, pedofíliu a podobne → zametanie káuz pod koberec, tak v tom sú teda majstrami sveta, za to by si mali rozhodne odovzdať zlaté medaily; nehádžem hneď všetkých do jedného ["zvráteného"] vreca, ale poľské spracovanie danej látky je jasným odstrašujúcim príkladom v tom zmysle, že sa to neustále deje nielen u našich severných susedov, a vôbec nič sa s tým nikde nerobí, tak predovšetkým na to chcel poukázať tento autor v podobe Wojciecha Smarzowskiho, ktorý bol absolútne nekompromisným v tom, čo chcel vlastne svojim mimoriadne znepokojivým Klérusom zobraziť, a vedzte, že to nie je nič extra príjemné na celkový pocit, že ešte práve teraz, ako píšem tieto riadky, je mi zle od žalúdka z predchádzajúcich nepríjemných scén v nadväznosti na priam autentické repliky troch ústredných postáv, ktorých spoločným menovateľom bolo to, že predstavovali akýchsi, nazvime ich, ako "cirkevných hodnostárov," ak by som mal byť viacej konkrétnym, ktorí sledovali svoje vlastné ciele s meniacim sa pólom udalostí a vzťahov. • Hereckí predstavitelia: Braciak, Jakubik a  Więckiewicz ← ani dokonca nenaznačím, koho presne stvárňovali [kto ich pozná, tak si ich bude vedieť zaradiť], ale napoviem aspoň to, že režisér ma veľmi úspešne vodil za nos, lebo som mal o nich úplne iné predstavy, než aké sa mi nakoniec postupne zobrazili; pracovalo sa na viacero scenáristických úrovniach, čiže treba byť čo najviac pozorným, v opačnom prípade vám unikne hlavná pointa, čo nie je nič príjemné zo strany diváka. • V danej veci sa je už naďalej i zbytočne rozpisovať, pretože stačí raz vidieť, ako o tom sto krát počuť, a následne budete mať o tom dokonalý prehľad. ZBOHOM!

...Ako sa totižto kedysi nažívalo v jednom z varšavských panelákov, resp. v priam exkluzívnom bytovom interiéri rodiny Beksińskich, tak to sa vskutku dozviete iba v tomto skvostnom, a v curriculum vītae ladenom debute pod režisérskou taktovkou Jana P. Matuszyńskiho, [mladého chalaniska], autora nasledujúceho titulu podľa skutočných znakov v podobe Żeby nie było śladów; Ateliér Zdzisława Beksińskiho, bude doslova praskať vo švíkoch, rovnako ako bude "prskať" aj ich psychicky labilný syn Tomasz so samovražednými sklonmi; skrátka, kde sa obzrieš, tak tam na teba zároveň dychčala i smrť; presne tak, Posledná rodina bola aj o umieraní... • Naprosto neuveriteľný herecký koncert zo strán troch ústredných protagonistov: a.) Andrzeja Seweryna, ako umeleckým spôsobom založeného človeka; b.) Aleksandry Koniecznej, ako Umelcovej príťažlivej manželky → obidvaja právom obdržali poľské filmové ocenenia za najlepšie výkony v hlavných úlohách; c.) a Dawid Ogrodnik, tak ten pre mňa predstavoval úplne špeciálnu kapitolu - geniálne stvárnenie, ktoré som si náležite užíval, aj keď sa povedzme vyznačovalo negatívnymi vlastnosťami s miestami svetlejšími zajtrajškami. • Áno, ocitol som sa v „nemom úžase,” čo mi to vlastne ten režisér naservíroval rovno pod nos v zmysle toho, že som si dopredu vôbec nič nezisťoval, čo sa konkrétne týkalo tohto reálneho predobrazu, pričom každou ďalšou scénou sa moje výsledné pocity iba neustále umocňovali, a to ani nehovoriac o šokujúcom finále, ktoré ma napokon totálne uzemnilo! + archívne zábery + emotívna baladická pieseň počas záverečných titulkov = MAJSTROVSKÉ [ARCI]DIELO, ktoré síce obsahovalo i niekoľko hluchších miest, no i napriek tomu si pevne stojím za plným hodnotením, lebo táto látka bola nadštandardne kvalitne ušitá s pevnými niťami, z ktorých vzišiel až takto súrodý tvar. • Kto mi niekedy aspoň jediný raz vysvetlí, prečo tí Poliaci nakrúcajú tak mimoriadne filmy...? → či to bolo už predtým, alebo až potom, stále ide o nadčasové veci, ktoré sa v rámci 21. storočia, zvyčajne štylizujú aj tým spôsobom, že sa pracuje podľa skutočných udalostí; ahá, tak to preto majú takú dynamickú razanciu.

Poľská priama reakcia na Skúšku orchestra, alebo Kino morálneho nepokoja vo svojej najlepšej kondícii, v ktorom priam excelovali až rovní traja Andrzejovia: jeden pred kamerou, ako ústredný predstaviteľ Adam Pietrzyk - riaditeľ Mazowieckej filharmónie [podnetný herecký prejav zo strany Seweryna], zatiaľ čo povedzme zase za kamerou koordinoval nadchádzajúce dianie zručný rutinér [Wajda], pričom kdesi uprostred sa nachádzal i práve tento navrátilec Jan "Maestro" Lasocki [shakespearovský predstaviteľ John Gielgud], Poliak, ktorý sa presadil za "Veľkou mlákou," konkrétne teraz sa zdržiaval v New Yorku, ktorého panoráma ma sprevádzala počas úvodných titulkov, resp. záberov; hneď prvý záber vľavo, asi prvé 3 sekundy + rovnako aj neskoršie, zachytával i niekdajšiu dominantu Spojených štátov amerických v podobe: Svetového obchodného centra, alias "Dvojičiek," ktoré sa presne pred 23. rokmi → zosypali ako domček z karát, čiže sa dostavil akýsi nostalgický pocit, ktorý priamo korešpondoval s hudobným podkresom ♫ Beethovenovej 5. symfónie ♫; začína poctivá, osemdesiatková atmosféra, ktorá sa pomaličky presunie do Poľskej ľudovej republiky. • A tretiu postavu napokon predstavovala Marta Pietrzyková [pozoruhodné stvárnenie Krystynou Jandovou], ktorá nielenže mala určitý vzťah k obidvom mužom, ale zároveň bola i skutočnou manželkou Andrzeja Seweryna, preto ich vzájomné súžitie na plátne pôsobilo tak autentickým dojmom so všetkým, čo k tomu už azda patrí: lepšie dni sa striedali s tými horšími, až celkom najhoršími - finále. • Klasik poľskej kinematografie sa blysol atypickým spracovaním [odklonil sa od zabehnutého systému] hudobnej látky, zmiešanej s dramatickou líniou udalostí. • A ako vôbec prvý/posledný vstupoval na scénu i autor poviedkovej predlohy [Kijowski], ktorý postavy obdaril vskutku naprosto výstižnými replikami, že treba vydržať až do konca, keď prichádza to najlepšie rozuzlenie, aké sa ponúka.

„Poliaci na východe boli zavraždení dvakrát, najprv údermi sekier a potom mlčaním. Táto druhá smrť je horšia ako prvá.” - Jan Zaleski. • Pred koncom druhej svetovej vojny boli volyňské a haličské vojvodstvo súčasťou Poľska. Obyvateľstvo Volyne tvorilo 70 % Ukrajincov, 16 % Poliakov a 10 % Židov → Dr. Bandera: alebo Ako som sa naučil nerobiť si starosti a mať rád masakre. • Predstaviteľ - „poľskej novej vlny,” Wojciech Smarzowski, zrejme musel vidieť i mimoriadne naturalistický titul v podobe Idi i smotri, pretože to, čo práve vtedy zažíval len 14-ročný Fljora [Alexej Kravčenko], sa znovu opakovalo v podaní Zosie Głowackej [priam excelentné podanie skrz Michalinou Łabaczovou], prostredníctvom ktorej som následne nazeral na priamo sprostredkované ULTRA - násilie, ktoré vo mne miestami dokonca vyvolávalo v pocitovej forme aj akési záchvevy „epileptických záchvatov,” tak bolo príslušné zobrazenie týchto obrazov naprosto šokujúcimi, i keď zároveň podotýkam aj to, že spracovanie v rámci celku, sa zvyčajne vyznačovalo tým, že čo sa teda konkrétne týkalo práce strihovej skladby, tak tá predsa predstavovala určitý, rušivý element, kvôli ktorému sa výsledne hodnotenie pohybovalo iba v priemernej rovine, čo sa napokon zmenilo až zhruba posledných 30-45 minút, kedy vzrástla celková hĺbka dynamického obrazu so samotnou nadväznosťou na frenetickú montáž, až som pomaly ani nedýchal, ako by som ostal paralyzovaným; autor bol nekompromisným v tom, čo chcel postupne zobraziť - vskutku čistý horor. P.S.: Naprieč 21. storočím nejestvuje lepšia kinematografia, akou je poľská, s úplnou vážnosťou nemá žiadnu konkurenciu; preto jej treba venovať pozornosť!

V podstate som doposiaľ ani netušil o nejakom Nickovi Vujicicovi, či vôbec jestvuje, no odteraz na neho asi už len tak rýchlo nezabudnem... totižto tento „Muž bez končatín,” pripomína práve niečo, ako "ľudské torzo," ak by som chcel byť teraz škaredo cynickým, no i napriek svojmu značnému handicapu, vskutku vôbec nerezignoval na svojej životnej púti, to sú holé fakty; Motýlí cirkus je krátkometrážnym titulom, naladeným v motivačnom charaktere z cirkusového prostredia, odohrávajúceho sa počas Veľkej hospodárskej krízy v USA niekedy v 30. rokoch 20. storočia. Čo sa teda ešte týkalo i príslušného obsadenia, tak mi bol najviac známym najmä „Hadí muž” v podaní Douga Jonesa. • Taká kombinácia Slonieho muža & pozitívneho myslenia, s pridanou hodnotou v podobe vhodne zvoleného hudobného doprovodu, ktorý dokresľoval atmosféru. → ak máte povedzme predsa trocha pochmúrnejšiu náladu, tak vďaka tejto sympatickej záležitosti, by mohla čochvíľa pominúť, vrátane i toho, aby sa človek v živote nikdy nevzdával.

Všetky okolnosti okolo atentátu na v poradí už konkrétne 35. prezidenta Spojených štátov - Johna Fitzgeralda Kennedyho zo dňa 22. 11. 1963 v Dallase, ma do značnej miery naprosto a vždy i mimoriadne zaujímali s tým dôvetkom, že jediným atentátnikom určite nebol iba komunistický sympatizant v podobe Lee Harveyho Oswalda [avšak, ak ním vôbec niekedy i bol?], ktorého následne po tomto "skutku," o 2 dni neskôr chladnokrvne zavraždil istý majiteľ nočného klubu - Jack Ruby, mimochodom sám napojený na organizovaný zločin... • Tento mimoriadnym spôsobom spracovaný, ďalej v írskej produkcii uvedený, a k tomu vskutku i investigatívne ladený DOKUMENT - par excellence, ktorý si v podstate zase ani nijako extra zvlášť nekládol servítku pred ústa [to iba kvitujem!], resp. pred objektív kamery, na ktorú sa postupne vyjadrovali "hovoriace hlavy" v náležitých podaniach rôznych autorov a novinárov, ktorí mi teda konečne objasnili i to, ako sa vlastne tieto veci v skutočnosti majú → spojené s touto udalosťou; síce som mal v zálohe aj nejaké informácie tesne predtým a pomerne dosť, no až práve teraz som si pospájal jednotlivé články dohromady, aby mi z nich vzišiel jeden c-e-l-o-k, ktorý predsa dáva význam! • Nebudem zbytočne spoilerovať, ale azda napoviem aspoň i to, že "Jackovi" do Bieleho domu, totižto nedopomohol nikto iný, ako ten slávny spevák & herec v jednom a tom istom ponímaní: FRANK SINATRA, ktorý sa kamarátil so všelijakými typmi mafiánov, medzi ktorými asi naviac vyčnieval najmä chicagský boss podsvetia → Sam Giancana, obávané monštrum + kartami neskoršie zamiešali Bobby Kennedy a J. Edgar Hoover = a bolo vymaľované. • Na danú tému sa jedná o vari tú najlepšiu dokumentárnu prácičku, aká sa napokon i ponúka. ← rozhodne odporúčam podobne zameraným jedincom, ktorí sa o príslušnú vec akosi tiež neustále zaujímajú, a chcú mať v nej absolútny prehľad, tak presne toto je tá pravá vstupenka do najvyššej investigatívnej ligy.

„Pápež vypadá ako babička.” • Začína naprosto pohlcujúca vianočná atmoška, alebo návrat márnotratného syna Adama [Dawid Ogrodnik] do rodinného osídlia, a to teda i najmä kvôli tomu, lebo proste mal klasické, „zajačie úmysly," ale konkrétne o tom, až niekedy potom, keď to napokon daná situácia konečne i povolí. V podstate toto chalanisko podľa všetkého najskôr pracovalo kdesi v "krajine tulipánov," čiže v Holandsku, aby si následne tesne pred príchodom domov založilo aj akýsi, nazvime to teraz, ako »digitálny denník« v zmysle digitálnej kamery, vďaka ktorej bude nielen on zaznamenávať nasledujúce udalosti, vzťahujúce sa na konkrétne dni, pričom vari tie úplne najvyhrotenejšie situácie budú prezentované najmä už iba prostredníctvom majstrovskej kompozície obrazu v podaní Piotra Sobocińskiho ml., ktorý nie vždy na to používal statív, t.j. koľkokrát vzal svoju kameru rovno do ruky, aby autentickou formou podal tieto realistické zábery, čím sa priblížil priamo k postavám asi až na rovný "centimeter," taký som mal z toho reálny pocit; dokonca by som normálne podotkol, že táto Štedrovečerná večera → trvala takmer v reálnom čase + s niekoľkými odbočkami do príslušného exteriéru, kde sa vskutku rozhodne diali i hodne zaujímavé veci! • Ďalší debutant na poli modernej poľskej kinematografie - Piotr Domalewski, náramným spôsobom ukočíroval špičkový poľský ansámbel, že títo poľskí predstavitelia: vyššie uvedený ústredný protagonista a Tomasz Ziętek [nedávno mojou osobou videný vo vynikajúcom dobovom titule v podobe Żeby nie było śladów], kedy tentoraz stelesnil postavu Pawła, brata hlavnej postavy, že akonáhle si ich dvoch pozornejšie všimnete, tak vyzerajú, ako naozajstní "bratia," čo kvitujem, ako kvalitnú voľbu castingového oddelenia, ale dramatický titul v rámci celku, sa miestami, akoby máličko zasekával, čo som rovnako pozoroval i u jeho začínajúceho kolegu Holoubeka, no napriek tomu si zväčša udržiaval[i] nadštandardne vysokú úroveň. • Na úplný záver by som predsa trocha odľahčil dusnejšiu atmosféru, ktorá prevládala nad príbytkom citovanej rodiny, zaspievajme si najklasickejšiu vianočnú koledu: ♫ Tichá noc, svätá noc! Všetko spí, všetko sní, sám len svätý bdie dôverný pár, stráži Dieťatko, nebeský dar. Sladký Ježiško spí, sní, nebeský tíško spí, sní. ♫ P.S.: Ako to len tí Poliaci neustále robia, že ma zakaždým tak silno ohúria; aby som to náhodou ešte nezakríkol!

Predstavte si nasledovnú vec: Pod brutálnym nátlakom sa priznáte k niečomu, čo ste vôbec ani nespáchali, a k tomu vás následne pôvodne odsúdia AŽ na 25 rokov vo väzení s vari tým najvyšším možným stupňom stráženia, z čoho si odsedíte dobrých 18 rokov medzi najväčšími kriminálnikmi, ktorí vás ustavične terorizujú, kde ste v podstate viacej bitý, ako sýty, kedy sa máte asi najväčšiu chuť ísť pomaličky obesiť, tak to sa vážení a milí, v skutočnosti udialo práve i tomuto Poliakovi - TOMASZOVI KOMENDOVI, ktorý sa zapísal do povedomia, ako ďalšia OBEŤ JUSTIČNÉHO OMYLU → čiže teraz už prejdem rovno k samotnej podstate danej veci z pohľadu filmového spracovania, ktoré pracovalo na základe skutočných udalostí, keď Małgorzatu Kwiatkowskú v titule "reprezentovala" postava v podobe Marysii Malczewskej [tvorcovia iba zamenili mená dotknutej osoby]; na pomníku mala uvedené tieto údaje: * 06.09.1981 -  † 01.01. 1997, ktorá bola zo Silvestra na Nový rok v obci Miłoszyce, brutálnym spôsobom znesená z tohto mimoriadne skazeného sveta [znásilnená + zavraždená], pričom po troch rokoch nečinnosti zo strany vyšetrovateľov, prišli v apríli roku 2000, zatknúť vyššie uvedeného protagonistu, ktorý sa v tento inkriminovaný okamih, dokonca ani nenachádzal na mieste činu, keďže oslavoval vo svojom rodnom meste Wrocław, ktorého vzdialenosť predstavuje okolo 24 km! • Znovu som sa presvedčil o tom, že Poliaci sú poriadne ku*wy, nakoľko si zase spytovali svoje svedomie z nadhľadu debutujúceho autora v podaní Jana Holoubeka [ročník: ’78] ← takmer rovnako starý i s reálnym aktérom Komendom, r. ’77, inými slovami povedané, v reálnom čase mohol kľudne sledovať príslušnú líniu udalostí, ktorá sa teda hodne dlho držala len v jednom uhle [fiktívneho] o-b-r-a-z-u, a pritom o tom pravdivom, sa nikto nechcel baviť, až jedného pekného dňa vstúpil na scénu i konečne normálny policajt - Remigiusz Korejwo. • Predstaviteľ osudom extrémne skúšaného človeka - Piotr Trojan [môj ročník!], nádejný poľský herec, sa naplno ponoril do svojho reálneho predobrazu, ktorému vtisol pečať maximálnej sugestivity, ktorá doslova sálala z takmer každého jedného záberu, v ktorom sa objavil; zabudnite na trestanca Andyho Dufresneho z legendárnej väznice Shawshank; to bola ešte totiž iba prechádzka ružovou záhradou, pretože Andy by sa rozhodne nechcel ocitnúť v priamej koži Tomasza Komendu, takúto bohatú nádielku fyzických a psychických atakov, by v žiadnom prípade určite nevydržal, to bol chlapec šťasteny. • Vidno, že režisér je debutantom na poli hraného, celovečerného filmu, lebo sa trocha zmätočne pohyboval po časovej osi, no i napriek tomu očividne opečiatkoval prehnitý poľský systém na jednotku s hviezdičkou. • "Synátorovi" zručne sekundovala i jeho "matka" Teresa Klemańska [Agata Kulesza], a to vskutku ďalej ani nehovoriac o spoluväzňovi v stvárnení Janom Fryczom; všetko vynikajúce herecké prejavy, kam sa my vlastne na nich neustále hrabeme, to sú len akýsi [PSEUDO]herci, nič viac a nič menej → zamiloval som sa do súčasnej poľskej kinematografie, ktorá sa vyznačuje sebareflexívnym cítením, z ktorého si uvedomelý divák odnáša fascinujúce filmové pôžitky, i keď hlavné témy bývajú až hororovo zafarbené, a presne preto má význam sa im i naďalej venovať.