kazatel

Bezmocnosť. Napriek všetkému ostatnému, čo Warriors zobrazujú, je tento film hlavne o bezmocnosti, ktorú prežívajú takzvaní peacekeepers. Muži plní ideálov, ktorí pravdepodobne snívali o tom, že budú riskovať život pre dobrú vec. Namiesto toho sú posielaní na problematické územia a bez toho, aby mohli čokoľvek urobiť, sú rozkazmi nútení prizerať sa vraždeniu, znásilňovaniu, rabovaniu, etnickým či náboženským čistkám, aby nakoniec prišli na to, že sú tam len na to, aby sa niekto niekde v Bruseli či Washingtone cítil lepšie. Reálne možnosti pomoci sú minimálne, námaha často vyjde navnivoč, keď sa človek obráti na druhú stranu. Pvt. James (McFayden) to vystihol najlepšie, keď odmietol tvrdenie, že odviedol dobrú prácu a bol hrdina: I think it was shit. Tento film ale shit rozhodne nebol a aj napriek dlhej stopáži bol neuveriteľne pútavý.

Zo začiatku som si vravel, že je to trochu divné, ale cool, no tí neustále rockujúci chalani sa mi dostali pod kožu. SPOILER ALERT: Neviem, či ma potápanie Cameronovho Titanicu dostalo viac ako klesanie Rádia Rock. Netradične vtipný film nadupaný peckovou muzikou o týpkoch, ktorí fakt verili tomu, čo robili a dali do toho všetko.

V prvom rade musím ako veľký fanúšik komixu vyjadriť spokojnosť s adaptáciou, od dokonalosti predlohy však Snyderov film delí viac než jeden krok. Vernosť v každom ohľade a bombastická vizuálna stránka sa obrovsky cenia, drobné detajly, ktoré slúžia na potešenie znalcov, taktiež plnia svoju funkciu, no nie som si istý, či sa človek nedotknutý komixom môže vymotať z tak komplikovanej zápletky zhustenej do tak krátkeho času (hoci stopáž filmu tomu nenapovedá). Množstvo retrospektívy, ktorá rozprávačský štýl komixu vymaňovala z tradičných šablón a privádzala ho k dokonalosti, je vo filme viacej na škodu. Je treba veľa vysvetľovať, čo sa podpisuje na tempe filmu a spôsobuje nedostatočnú gradáciu, takže človek, ktorému k slintaniu blahom nestačí len úsmev Comediana pripaľujúceho si cigaru plameňometom či pohybujúca sa Rorschachova "tvár", sa môže začať celkom rýchlo nudiť. Výber hudby bol viac než rozporuplný, keď v jednej scéne muzika úžasne podfarbila vizuál a inde zase pôsobila totálne od veci. Taktiež sa technická zvláštnosť/dokonalosť niektorých komixových scén nepodarila previesť na plátno úplne úspešne (scéna pohrebu/kapitola Absent Friends, Manhattanovo vnímanie času/kapitola Watchmaker), takže strácajú svoj lesk a pôsobia až príliš obyčajne. Navyše, hocako dobrá adaptácia Watchmeni sú, Snyder stále neukazuje, že by bol prvotriednym režisérom. Čo sa stalo s človek, ktorý natočil remake Dawn of the Dead? Zmenil sa na týpka, čo si nastrihá obrázky z komixu a pustí ich do premietačky. Ako som už povedal, vernosť fanúšika poteší, ale Snyder už by si mal vybrať látku, do ktorej bude môcť vložiť niečo zo seba, aby ukázal, že pri práci aj tvorí a nielen kopíruje.

V poslednom čase som videl niekoľko filmov, ktoré zachycujú obdobie Heydrichiády (Vyšší princip, Atentát), no Romeo, Julie a tma ma z nich dostal najviac. Vynikajúci Ivan Mistrík napriek svojej mladosti predvádza herecký koncert emócií. Jeho postava, ukrývajúca pekné židovské dievča v podkroví, v sebe mieša mladícku naivitu, hrdinstvo v ťažkej dobe absolútnej životnej neistoty, ale najmä zdrvujúci príval citov prvej lásky. Trojica Šejbalová - Smolík - Bohdanová nezaostáva a dokresľuje dokonalú atmosféru, ktorá stojí najmä na vykreslení emócií prirodzených pre všetky tri postavy, postupne buduje väčšiu a väčšiu úzkosť prameniacu vo faktickej bezvýchodiskovosti situácie až do takého bodu, kedy som nemohol ani vydychovať v predtuche prichádzajúceho záveru. Ten nesklamal a priniesol zdrvujúce vyvrcholenie dovtedajších konfliktov. Skvelý zážitok prinášajúci prvé znaky nastupujúcej Novej Vlny.

Dobrý romanťák sa dotýka prirodzenej ľudskej túžby milovať a byť milovaný a zanecháva pocit, že chceme niečo podobné prežiť v reálnom živote. Odhliadnuc od toho, že asi nikto nechce, aby mu zomrel životný partner/partnerka, P. S., I Love You to nerobí, dokonca ani v scénach, ktoré by sa dali označiť za no. 1 romantické. Film začína neuveriteľne presladenou scénou hádky s ešte neuveriteľnejším uzmierením. Z predstavy, že by som mal byť súčasťou niečoho podobného sa mi robí nevoľno. Ani neviem, čo je horšie, či preexponovaná cukrovatosť, ktorá po úvodných titulkoch sem - tam vyskočí a snaží sa dohnať človeka k slzám či úsmevu nad niečim, čo by v reálnom živote vyznelo úplne pateticky, alebo jej absencia, ktorá zanecháva v dialógoch len trápnosť a silenosť. Som od prírody romantik, dobrý romanťák vždy ocením, ale toto je nekonečná kŕč, ktorej cieľovou skupinou sú len hlúpe pätnástky a možno ešte osamotené staré panny. Keď porovnám so srdce hladiacou prirodzenosťou Once alebo atmosférou Lost in Translation či Before Sunrise, nie je o čom. Ale to už je úplne iná liga, to je už úplne iný šport. Áno, P. S., I Love You je o niečom inom, chýba tu však esencia, ktorá je súčasťou každého dobrého romantického filmu. Takéto mučenie som nevydržal, asi po roku a pol som vypol film skorej a rýchlo som uvoľnil niečo cez 700 MB na disku. Túto hodinu života mi už nikto nikdy nevráti.

Studio 60 pre mňa znamenalo jedno veľké nadšenie. Už dlho som nepozrel celú 22 dielov x 42 min dlhú sériu za dva dni. Je to rýchle, je to vtipné, má to grády, sympaťákov, správnu porciu love story a drámy namiešanú presne tak, aby nič z toho nenudilo. Je zbytočné pýtať sa, koho si človek okrem vynikajúceho Perryho zaľúbi viacej, pretože je ťažké si vybrať z rozbehanej a nikdy neoddychujúcej skupiny komikov, ktorí nestrácajú raz obdiv, inokedy sympatie pri riešení profesionálnych či osobných problémov. Radšej nebudem rozvádzať, aká je to škoda, že už neuvidíme viac. Amíci, hanbite sa!

Last Kiss na mňa udrel veľmi silno a nečakane. Hoci som bol vopred upozornený na to, že ma nečaká len nejaká jednoduchá komédia so Zachom Braffom alebo trochu predĺžený diel Scrubs, presne to som čakal. No Paul Haggis na mňa zaútočil niekoľkými pármi postáv, ktoré sa práve dostali do bodu, v ktorom je treba veľmi premýšľať o tom, čo urobiť ďalej, pretože to bude mať vplyv na celý ďalší život. Michaelova situácia nie je práve ružová a to, ako ju vníma a snaží sa ju riešiť, je jednou z najprirodzenejších vecí, aké som vo filme videl. V dome pekná tehotná skoromanželka, akási istota, ktorá už v sebe nemá žiadne čaro a tam kdesi vonku nádherná vysokoškoláčka plná života pripomínajúca mu kapitolu života, ktorú sa chystá uzavrieť. Priznajme si to, kto by odolal? Pointa však nie je v tom, že je treba si užiť, kým sa dá, ale že za všetky chyby sa musí pykať a že raz človek musí skutočne dozrieť a správať sa zodpovedne. What you feel only matters to you. It's what you do to the people you say you love, that's what matters. It's the only thing that counts. A ešte nezabudnuteľný Zach Braff.

V Timeline je toľko nelogičnosti, že by to bolo vhodné spomínať, len keby celý film nebola taká kravina. Jediné, čo stojí za reč, je celkom slušná výprava, aj keď mám pocit, že s 80 miliónmi by sa dalo urobiť podstatne viac. Nepovedzte mi, že tie kostýmy a 5 krát bum bum z trebuchetu boli také drahé. Každopádne, na takú odpadovú zápletku je výprava až príliš dobrá. Dialógy medzi Paulom Walkerom a Frances O'Connor nestoja za nič a slovo chémia je od nich na míle ďaleko. Dalo sa pozerať jedine na Gerarda Butlera, ale možno len preto, že som v jeho postave stále hľadal podobnosť s ukričaným polonaháčom z 300. Celkový dojem z filmu bol však viac než chabý.