0verseer

“Now, how soon did you know that I was not dead?” “You wrote me a letter, Alfie.” Židia sú zmŕtvychvstaním preslavení a moja najobľúbenejšia postava v seriáli tejto povesti neostala nič dlžná. Veľmi príjemné cameo. Potešil aj záver, kedy Tommymu netradične prakticky nič nevyšlo podľa plánu a aspoň pre tentokrát ťahal za kratší koniec. 10 minút naviac, v ktorých by sa porátali Peaky s krysou vo svojom revíre (záber na Billyho a telefón bol pri odchode Finna z miestnosti veľavravný), by možno lepšie zacelil záver piatej série, napriek tomu otvorený koniec u mňa pozitívny dojem z finálnej časti nepokazil…

"I had more complicated strategies in mind for Mr. Mosley. Then he spoke badly to my wife." V tomto bode je Mosley jednoznačne najlepší záporák seriálu doteraz. Sam Claflin si piatu sezónu kradne postupne každou časťou viac a viac pre seba. Na rozdiel od predchádzajúcej sezóny zatiaľ umierajú len vedľajšie postavy, ktoré na dej nemali až tak zásadný dopad. Predfinálna časť tak pripravila pôdu na plánovaný frontálny útok na Mosleyho, sama o sebe však neponúkla nič, z čoho by divákovi padla sánka...

“There is God, and there are the Peaky Blinders. This is Sparkhill, we're in Small Heath. We're much, much closer at hand than God.” Prvú polovicu série uzatvára vcelku premierná epizóda. Pár štipľavých dialógov sa samozrejme našlo, ale dej sa príliš neposunul. Ústredné postavy navyše postavené mimo, ak neberieme do úvahy scénu, kde sa z Arthura opäť stal psychoš…

“…sometimes death is a kindness.” Tentokrát pozvoľný štart série. Audiovizuálne  tradične sugestívne a atmosferické, tak ako sme zvyknutí. Tommy sa presunul do parlamentu, ale ako ukázal záver, starého psa novým kúskom nenaučíš. Takže furt je to stále náš dobre známy gangster z Birminghamu, ktorý akurát teraz ešte do toho všétkého dáva plamenné prejavy v parlamente… “The grand casino in Monte Carlo is a small and timid affair when compared to the wild games of chance being played in London and New York by gamblers in silk gloves and beaver hats, who, when they lose their bets, turn around and ask the shoe-shine to pay for it. Well, on behalf of the shoe-shines and can carriers of South Birmingham and all across Great Britain, I would suggest that those who so recklessly lost their fortunes on the capitalist lottery learn to shine their own shoes... ...carry their own can and pay their own bills.”

Po technickej stránke dokonalé. Po emočnej žiaľ ploché dielo, a to napriek zjavnej snahe autora o vykreslenie morálnych dilém a úskalí, ktorým bola vystavená titulná postava diela. Všetky totiž pôsobia v kontraste s úskaliami, ktorým čelili obyvatelia Hirošimy a Nagasaki v 45. vyslovene banálne. To len na pripomienku, aby sa nezabudlo, kto je tu skutočná obeť. Ale späť k filmu. Pri odpočítavaní do výbuchu počas testovania celá sála ani nedýchala. Počas záverečného vypočúvania pozerali viacerí na telefóny, aby zistili, ako dlho to ešte bude trvať. Možno (s prihliadnutím na názov filmu) naivné očakávanie, ale predsalen som čakal, že to bude o niečo menej sústredené na Oppenheimera, ale o niečo viac na jeho dielo...

"And I've come to believe it's not so much about what you believe, it's how hard you believe it." Labutia pieseň Harrisona Forda a rozlúčka s jeho najikonickejšou úlohou. Teda aspoň pre mňa, ktorý som ako decko na Indym vyrastal. A aj keď to bola rozlúčka dôstojná, neponúkla však žiaľ nič viac a nič menej ako nostalgickú bodku na záver jedinečnej ságy. Deň po návšteve kina si napriek 2 a pol hodinovej dĺžke nevybavím viac ako dve naozaj pamätihodné scény. Zbesilý útek New-Yorkom v konskom sedle a záverečný výlet do Syrakúz. Trocha škoda, že sa s omnoho zaujímavejším konceptom (ktorý zámerne nechcem spoilerovať) ako boli mimozemšťania v štvorke nevyhrali tvorcovia o niečo viac. Obzvlášť s prihliadnutím na zbytočne repetitívne naháňačky, ktoré zabrali drvivú väčšinu filmu. Možno to vyznie paradoxne, ale dominujúcim pocitom z piateho Indianu je u mňa premrhaný potenciál. Napriek tomu rozhodne nejde sklamanie. 3,444*

Toľko kvalitných hercov sa zišlo v najnovšom Andersonovom jednom filme. "Přitom taková blbost, co?"

”I'm not a traitor to my class... I'm just an extreme example of what a working man can achieve.”

"I faked a little Chopin, you faked a big response."  Z filmu cítiť závan kerouckovskej bítnickej nostalgie - život v pohybe, neustále utekanie hlavnej postavy pred sebou samým. Nominácia na Oscara pre Jacka Nicholsona zrovna v tomto prípade pôsobí v porovnaní s jeho omnoho výraznejšími úlohami prestrelene, i keď bezpochýb je on tým, na kom celý film stojí. Napriek častému emočnému oplošteniu táto starostná jazda stála minimálne za jedno pozretie...

“But only one is a wanderer. Two together are always going somewhere.” Najlepší mysteriózny (milostný) thriller všetkých čias?