jedna_vrana

Na hudobnom dokumente o skupine, ktorú pozná vari každý Pozemšťan, sa mi páčilo, ako komplexne bol spracovaný. Prejdeme si všetkými obdobiami, úspechmi a pádmi. Dozvieme sa, ako sa vyvíjala skupina, profesionalizovalo sa ich vystupovanie, formovalo aranžmán. Najkrajšie bolo obdobie ich tvorby na chate na ostrove, posiatom farebnými drevenými letnými domami, ktorý leží medzi Baltským morom a švédskou metropolou. Ostrov Viggsö, známejší ako ostrov Abba.

Rozklad rodiny bol témou už toľkokrát... Zaujal ma však Stellan Skarsgård, v podstate si jeho filmové výkony pozerám retrospetívne. Nejako sa mi darí pozerať jeho filmy od najnovších späť. Jeho úloha otca v tomto filme, o ktorom sa do poslednej chvíle nedozvieme, ako sa stalo, že nie je biologickým otcom Kiasy, ani prečo je alkoholikom prvej ligy, ma napriek tomu držala celý čas v napätí, že za tým jeho „chlastaním“ bude nejaká hlboká myšlienka. Nebola. Vlastne ani nie je nádej, že s tým niekedy prestane. Dostala som „len“ príbeh bez kecov. Áno, aj takto by sa to mohlo v nejednej rodine skončiť. Skončil sa tento trip otca, dcéry a náhodného spolucestujúceho Cliva pre nás posledným záberom? Kiasa (Lena Headey) sa mi páčila v momentoch, keď bola slabá – z manažérky v 400£ kostýme sa stáva ubolené dievčatko (scéna, keď sa nedostali do lietadla kvôli otcovej opici, keď uličníci napadli jej otca alebo keď ju nechceli pustiť za mamou v nemocnici kvôli jej opitosti).

Marie: „Nepotrebujem peniaze, ale priateľa. Priateľa, ktorý mi povie, ako utiecť. Vždy som to chcela. Priateľa, ktorý by zdieľal moje radosti a bolesti.“ Robert Bresson je uznávaný režisér, ale ja som si k nemu ešte nenašla cestu. Toto je prvý film, ktorý som od neho videla. Po filme ma ani neprekvapilo, že bol inšpiráciou pre Bélu Tarra, presne mi to sadlo. Nebol to film, ktorý sa mi páčil – je to presne ten druh filmu, na ktorý sa musíte správne naladiť a čítať medzi riadkami, lebo je plný metafor. Oslík vo mne evokoval všetkých trpiteľov sveta, možno svätých, ktorí si prejdú poriadnou dávkou mučenia už tu, na Zemi. Čierno-biele zábery akoby evokovali čierno-biele polohy ľudskej duše – od nekonečnej dobroty a naivity (kde sa na začiatku nachádza aj Marie) až ku všetkým hriechom ľudstva. Na konci sa cítite podivne – otupene a sklamane z tohto sveta. Ale možno je nádej...

Western, ktorý je taký prašný, až je toho prachu priveľa. Taký pomstychtivý, až mi to bolo hlúpe. Keď sa strieľa, mŕtvi padajú ako muchy. Humor? Ak áno, tak len v niekoľkých absurdne vystavaných scénach. Veľa spaghetti, málo western. Nezachránili to ani pekné modré oči Franca Nera. Filmové posolstvo v mojich očiach neposúva k lepšiemu hodnoteniu ani hlavná myšlienka filmu – ako to bolo s otcom Burta Sullivana.

„Jak k nálezu došlo... Při velkých záplavách v roce 1997 byl zatopen i archiv ochotnického divadla v Železném Brodě. Při jeho sušení a třídění, místní učitel dějepisu Václav Kadavý, jednoho dne – ke svému velkému překvapení – objevil Afriku.“ Potom scénka na tému „házej!“. To by probudilo i vola! A pak sáhl Hrom do police... Tiež sa dozviete, že JC bol priekopníkom internetu (ako vznikla www, počítačová myš a prvý dôkaz zavírenia a dôkaz použitia – či skôr požitia zavináča). Český národ je prosíravý. (a nielen český)! Hádanka: „Co to je?“ Tásemnice se rozhlíží, jestli venku neprší.“

Hercule Poirot trpí únavou a lekár mu odporučí, aby opustil Londýn a odišiel na dovolenku. Spolu s Hastingsom odídu do Brightonu a ubytujú sa v hoteli Grand Metropolitan. A tam dôjde ku ktádeži perál, tentokrát nepôjde o vraždu. Pozitívom je, že v tejto epizóde stretneme všetkých - Poirota, Jappa, Hastingsa, aj Lemonovú. Výrazným negatívom je príbeh - príliš jednoduchý a nie je až také zložité ho vyriešiť.

Jednoduchšia dejová línia, v ktorej ide o krádež rubínu nevychovanému princovi, ktorý by si zaslúžil prefackať. Navyše, takmer od začiatku je páchateľ známy. Svetlými momentmi sú chuťové úchylky Poirota (na vianočný pobyt si nesie krabičku ručne robených čokoládových cukríkov a jeho komplimenty kuchárkam v rodinnom sídle).

Poirot na mieste činu viackrát opakuje : Tu niečo nie j ako má byť. Prípad hodný Poirotových šedých buniek. Potiaľ to bol obľúbený Poirot ako vždy - stačí sledovať, ako si chystá raňajky a sledovať neúprimné opätované úsmevy postáv. Poirota roky pozeráme v slovenskom dabingu (jeden z mála filmov, kde mi to nevadí, možno je to aj tým, koľko bolo tých sérií natočených a stali sa takým nedeľným rodinným rituálom, od nepamäti v slovenčine, nadabovaný Jánom Kožuchom). Ale ostatné postavy dnes iritovali! Hrozný dabing pokazil obsah detektívky.

Neviem, ako sa to stalo, ale toto bola najslabšia časť môjho obľúbeného Poirota. Tejto časti sa dá vyčítať všetko - obsadenie postáv, ich preafektované herectvo, naivný príbeh a zločin, kde páchateľa ani nemusíte hádať. Asi je to aj tým, že som sa spätne dostala do prvej série, kedy ešte ani David Suchet nemal Poirota pod kožou.

Poirot: "Nenájdete nič, hlavný inšpektor, lebo profesionáli nosia rukavice." Možno to nebol najbrilantnejší diel, ale zápletka so zhodou mien Robinsonová, nebola náhodná a nakoniec zaujímavá a vtipná. Agent FBI bol jedným z dôvodov na úsmev.