Anderton

Réžia: Vanda Raýmanová. Nie každý študentský animák má na pohľad tak príjemnú animáciu plus sa tu celkom popracovalo aj na scenári.

Mozaika s predvídateľnými dejovými líniami a vopred odhadnuteľnými stretávacími bodmi. Na druhú stranu Nellis celkom prekvapila relatívne odvážnou formou akejsi intímnej telesnosti, ktorá k tejto téme patrí a jednotlivé osudy tak pôsobia celkom uveriteľne a postavy ako skutoční ľudia. Jeden chce mať decko a nemôže, ďalší nechce a je v tom, iný je zas už v rokoch a tak ďalej, a tak podobne. Ale veď o takýchto životných paradoxoch mozaiky občas sú a vždy budú a sem tam ma celkom poteší, keď na ne narazím aj v "našej" kinematografii. Všeobecný hate ide s odstupom času tentokrát mimo mňa.

Malá Razieh by svojimi tak trochu rozmaznanými požiadavkami niektorých ľudí priviedla do šialenstva, lenže malá herečka je tak roztomilé dievčatko, že by ste kvôli nej aj predali celý barák, len aby ste jej kúpili napríklad koňa. A ona chce len zlatú rybku, čo na tom, že rybičky majú aj u seba v rybníčku. Film tým, že sa odohráva v reálnom čase a malej a jej bráchovi stavia do cesty prekážky, dokáže byť aj celkom slušne napínavý. A pod týmto povrchom máme aj nejakú tu zbierku iránskych charakterov, ktoré môžeme vnímať aj ako postavy iných generácií, akou je malá Razieh, pričom tieto konfrontácie vnímame očami decka, aj keď sme buď vo veku vojaka alebo krajčíra.

Svoje roky mladosti, plné relatívnej bezstarostnosti si značne idealizujeme a chceli by sme sa do nich vrátiť. Ak tak činíme formou nakrútenia filmu, ten potom môže vyzerať ako rozprávka z Tisíc a jednej noci. Azadiho svet tak vyzerá akoby sa nachádzal mimo času. Môžeme porovnávať aj so spomínaným Amarcordom, vzhľadom na exotické prostredie a v podstate aj téme a rozprávania v retrospektíve a priznanej naivite aj s nedávnym Kuraťom na slivkách a vďaka láske k miestnemu kinu aj k Biu Raj. Len je škoda, že sem vyberá tie najotrepanejšie filmové klasiky a herecké výkony nepatria medzi tie najprofesionálnejšie, čo ale zase zapadá do tej nostalgickej naivity.

Podľa môjho názoru jeden z vôbec najlepších experimentálnych filmov všetkých čias. Zrkadlový obraz (podobný ako u Vertova) obmieňajúcej sa mizanscény vám narobí poriadny zmätok v priestorovej orientácii a možno vám ani nedôjde, že ide o zábery prepustenia Ala Caponeho na slobodu. Preto ten názov, ale ten tu má viacero významov. Pozor na dĺžku, po piatich minútach sa vám už bude riadne točiť hlava.

Tscherkassky použil zábery z romantickej kostýmovej drámy Mayerling s Omarom Sharifom a cez jej príchod vlaku a priznanie filmového materiálu odkazuje na úplné počiatky kinematografie. Je to možno trochu prvoplánové, ale i doba Mayerlingu odkazuje na toto obdobie a navyše tu máme happy end, neoddeliteľnú to súčasť celej histórie kinematografie.

Koláž z filmových záberov zameraných na techniku.

Nakoniec celkom príjemné prekvapenie, nie každý deň vidím takto rýchlo odsýpajúci slovenský dokument. Je ale škoda, že Nvotová nedokázala lepšie prepojiť dokumentárnu, časovo chronologickú časť s rozhovormi s politikom v jeho legendárnej vile, v podstate sa z jeho úst nič extra nové nedozvieme a myslím, že množstvo divákov bude očakávať práve nové pohľady na vec. Pamätníci sa vlastne nič nové nedozvedia ale budú sa baviť, mladí budú pozerať s otvorenou hubou a to je dobre.

Ritchie prichádza v jednotlivostiach s fajn až výbornými nápadmi, aby nakoniec v celku sklamal. Samozrejme ako koho, Krycie meno Strýko ale nedokáže poriadne chytiť za gule vo finále, čo ho v mojich očiach nakoniec strháva k priemeru. Nakoľko autor verne odkazuje na pôvodný seriál bude zaujímať asi dva a pol diváka na svete. Škoda aj prevareného príbehu a očakávateľného a zároveń nezmyselného zauzlovania deja, v podstate by to bolo rovnako funkčné a možno aj funkčnejšie aj bez tých podrazov na druhú.

Na rumunskej novej vlne ma príjemne prekvapuje jej nenápadný humor, založený na neuveriteľnej absurdnosti postkomunistickej éry krajiny a nakoniec aj celého východného bloku. Škoda, že naši tvorcovia tento prvok do svojich diel zakomponovať nedokážu. Ion dostane od štátu ocenenie za zásluhy v druhej svetovej vojne a verte, že keď vám nejde doma kúrenie, synak múdro utiekol do Kanady a príliš sa o vás nezaujíma a sused robí brajgel, tak sa na toto "osvieženie" vo vašom živote až patologicky upnete. Lenže veci sa vyvinú trochu inak a k tomu budú patriť aj tie spomínané absurdno-tragicko-vtipné momenty.