Anderton

Patriotka je dosť možno najkomplikovanejší Klugeho film a to je skutočne čo povedať. Na ploche dvoch hodín sa vystrieda toľko obrazov, hovoreného a písaného slova, až nadobudnete pocit, že sem dal režisér úplne všetko, o čom počas celej svojej kariéry premýšľal a možno tomu tak aj je. Klugeho dôležitá téma, pamäť nemeckého národa a vysporiadavanie sa s ňou tu dostáva ďalší rozmer, kedy sa stále spoločne s hlavnou hrdinkou pýtame a snažíme zistiť, čo to v skutočnosti dejiny, resp. história vo všeobecnosti sú. S použitím kosáku a kladiva na to Patriotka ale neprišla. Kluge ponúka svoj pohľad, pohľad nemeckého národa, z ktorého uhla pohľadu sa na takú WW2 príliš často nepozeráme. Ale to je iba vrchol myšlienkového ľadovca diela, ktoré to svojmu divákovi vôbec neuľahčuje a je to tak dobre.

Jakubisko sa v tom pretáčaní a dotáčaní akosi utopil a miesi tu svoju šesťdesiatkovú imagináciu s osemdesiatkovou gýčovitosťou. Postupne ma ale film celkom uhranul, asi preto, že som sa dlho bránil a bral ho desiatky minút ako nepodarok, či skôr odvar z Vtáčikov, no nie je tomu tak. Bohužiaľ mnoho potenciálne zaujímavého a nápaditého potápa dabing a postsynchrony, ktoré vôbec nesedia ani k tváram hercov, ani k pohybu ich úst. Chvíľami to až pôsobí, akoby herci dabovali postavy simultánne v priamom prenose. Možno aj preto najlepšie pôsobí scéna koncipovaná ako groteska. Film si myslím vyžaduje/zaslúži viaceré zhliadnutia.

Mnoho chlapíkov okolo štyridsiatky a po má výrazný potenciál skončiť ako Viorel. Stačí im dať iba frčku do nosa. Rumunský Falling down sa zaobišlo bez silných rečí a epizodických konfrontácií, Viorel len občas niečo prehodí, často je to buď áno, alebo nie. Dokáže sa ale aj naštvať, pričom hlas zvyšovať nikdy nebude, vystačí si s puškou, tá je hlasná dosť. Čo ho viedlo k onomu dobrovoľnému strmému pádu nadol pochopia asi vážne len chlapi pred či v kríze stredného veku a ich manželky. Dráma plná neveselých a tmavých obrázkov tých špinavších častí Bukurešti ale dokáže vďaka absurdnosti tamojšej spoločnosti aj paradoxne pobaviť. Podobným spôsobom ako pri Smrti pána Lazarescua.

Kto má rád interpretačne otvorené filmy, kde každý záber môže mať komplikovaný metaforický význam, alebo vôbec žiadny, ten si príde na svoje. Štvorec je tak akosi menej ucelenejší ako komorná hra so štyrmi postavami vo Vyššej moci, zato ide o úplne odlišný film, čo je myslím v prípade dvoch nasledujúcich filmov jedného výrazného autora minimálne chvályhodné. Ak položíme ľubovoľný predmet bez umeleckej hodnoty do vitríny v múzeu, stane sa umeleckým dielom? Ak prídeme s filmom na festival, stáva sa z neho umenie? Prvá otázka je z filmu, druhá napadla iba mňa. Povinnosť pre milovníkov konceptuálneho umenia.

Otrepaná komediálna zápletka výmeny dvoch chlapíkov na pozícii jedného z nich tu rozhodne nie je prerozprávaná prvoplánovou situačno-komickou formou. Čo ale automaticky neznamená že ide o umenie. Ando nie je Tornatore alebo Sorrentino a nakrútil niečo na rozhraní kina a televízneho filmu. Našťastie má ale k dispozícii Toniho Servilla, ktorý zahrá dokonale úplne všetko a vždy ide na plné pecky. Asi ani komentáre k tomu, ako je Taliansko skorumpované a politika špinavá hra, špeciálne Talianov šokovať nebudú a Slovákov a Čechov už vôbec nie. Na druhú stranu celkom fungujú paralely medzi umením filmu a politiky klamať a jednotlivé vzťahy oboch pánov so svojim okolím.

Villeneuve mal pred sebou ešte ťažšiu úlohu, akoby sa na prvý pohľad mohlo zdať. Už totiž neadaptoval knihu, ale novým filmom akoby vytváral aj jej logické pokračovanie. No a diváci si v roku 1982 mohli stále myslieť, že to na zemi o takmer 40 rokov neskôr môže vyzerať ako v Scottovej temnej vízii. Villeneuve však musel príbeh koncipovať ako čisto fikčný svet, k tomu našemu alternatívny. Nakoniec je ale podstatné, že BR 2049 funguje vynikajúco na poli vizuálu, psychológie postáv, logiky deja, motivácií a prepojenosti na udalosti pôvodného filmu. Ak sa tak zamyslíme, rozvíjaná zápletka je vlastne asi tá jediná logická, kam sa dalo vydať. Villeneuve ohromí aj svojou filmovou rečou na všetkých úrovniach, či už prepracovaným dizajnom až po premyslené metafory. Niektoré zdanlivo bezvýznamné repliky dodajú zmysel scénam zobrazeným hodinu vopred a z týchto kombinácií zase vyplývajú dôležité myšlienkové roviny filmu. Dosť možno najodvážnejší experiment na poli vysokorozpočtového trikového veľkofilmu tohto tisícročia. Takýto pomalo rozprávaný film tak ľahko nenájdete ani na filmových festivaloch, takže očakávam veľkú kontroverziu a množstvo unudených divákov, (nielen) ktorí nie sú v tejto tematike až tak in. Začína sa ukazovať, že kto sa stále viac a viac vkusom odkláňa od novšej Villeneuvovej tvorby, podobne ako to sledujeme aj u Nolana, toho tento film sklame.

Vo svojej podstate bláznivá situačná komédia, kde je ale humor rovnako podstatný ako Klugeho metaforické komentáre ku všetkému možnému. Pod komediálnou veľmi hrubou šupkou sa totiž skrýva veľmi vážny film. Každopádne asi jediný jeho film, pri ktorom sa zabaví aj menej náročný divák, ale to iba tipujem. Hlavná postava sa volá Rieche, začne mu strašiť na maják pri vedení bezpečnostnej službe v podniku a mení to tam na svoju Reiche. Podobných drobných narážok tu je zase toľko, že by to chcelo všetko podrobnejšie zapisovať. Reicheho heslo je mimochodom učiť sa, učiť sa, učiť sa...

Do istej miery pocitový film, do istej miery zase film s celkom rozvinutým dejom. Na ploche 20 minút tu Buchelová strieda pomerne často prostredie, čo dodáva Magic moments slušný rytmus a pôsobí tak film celkom pestro. Inak taký feel good indie malý filmík s nejakými tými temnejšími, menej magickými momentami.

Scenáristka Linda Aronsonová hovorí o krátkych filmoch ako o vhodných prostriedkoch pre prezentáciu prvého dejstva. A takto vnímam aj Blaškov film. Ten končí v istom zaujímavom momente. Vlastne hneď v dvoch, pre každého protagonistu absolútne odlišných a otvára sa tu množstvo fabulácií, ako by ich osudy mohli ďalej pokračovať. Ak by sa Blaško rozhodol z Atlantídy urobiť nakoniec celovečerák o tom, čo bolo ďalej, nebol by som vôbec proti.

Disconnect je z roku 2012 a pravdu povediac po piatich rokoch už nie je tak žhavý. Dôvodom je fakt, že problémy v zaujímavých, rytmicky zostrihaných a dobre zahraných príbehoch sú už dnes tak samozrejmé, že som mal pocit, akoby film poukazoval na to, čo je každému jasné. A aj pred tými piatimi rokmi už nebol najaktuálnejší. Taktiež mozaikovitým spracovaním by sa najlepšie hodil do módnej vlny týchto filmov v prvej polovici nultých rokov. Svedčí mu ale paradoxne menšia odozva v kritických a diváckych kruhoch a tak mu držíte viac palce, ako vysoko oceňovaným slávnejším bračekom. 70%