Anderton

Pochopiteľne každý bude riešiť predovšetkým obsahovú stránku a na úkor hlúpeho, či skôr oveľa trefnejšie napísané zmanipulovaného Daliborka si mnohí budú hovoriť, že akí sú oni zase chytrí a tak podobne. Mňa však Klusák zaujal formálnym riešením svojho dokumentu. No a v tom to je, že som Daliborka po určitom čase vďaka zvolenej forme prestal vnímať ako dokument a sledoval ako hraný film. Žiadne padanie štvrtej steny (škoda, že to na záver na moment príde), autokomentár, ani preslovy na kameru sa nekonajú a vnímavý divák si začne pokladať otázky, čo je inscenované, čo autentické, kto je herec, atď. A ako bol nakrúcaný záverečný akt? To by ma vážne zaujímalo. Respektíve ani nie, chcel by som, aby mi niektoré veci ostali utajené. Škoda, že Klusák dal na záver nejaké tie vysvetlenia, zaobišiel by som sa aj bez nich a film by pôsobil ešte chytrejšie. Dalibor je dobrý chlapec s blbými názormi, čo je z úst jeho pokryteckej mamy úplná pravda. Patrí totiž k tým typom, ktorí by v konečnom dôsledku ani muche neublížili, len majú husté pseudomúdre kecy a potrebujú mať okolo seba skutočné autority, pretože sajú iba to, čo im okolie ponúka.

Povedal by som, že Zvjagincev urobil dobre, že svoj príbeh pojal ako čistokrvnú rodinnú/vzťahovú drámu, ktorá by sa mohla odohrať kdekoľvek a kedykoľvek na svete. Pri konci už zasadzuje do hry aj kritiku súčasného Ruska a možno je škoda, že sa chce takýmto spôsobom zapáčiť na európskych festivaloch, pretože dráma je to dosť nosná sama o sebe. Zvjagincev si dáva načas a so zásadným zvratom prichádza takmer až v polovici snímky a distribútor nám ho zase ako psychopat vykecá v obsahu. Vážne tomu nerozumiem a neviem, prečo tu na tejto bázi nefunguje niečo ako cenzúra sprievodného textu. Herci sú dokonalí, možno aj preto, že ich nepoznáme a nedokážeme si ich tak spojiť s fotkami z bulváru alebo iných rolí.

Kedysi odvysielané na Markíze v sekcii "Skutočný príbeh". Za Ruska sa tam zrejme dosť húlilo.

Producenti, keď vymýšľajú ďalší spotrebný tovar pre určitú divácku skupinu, tak sa držia osvedčených škatuliek a klišé ako kliešť. A nakoniec možno majú aj pravdu. Možno si chcú tridsiatničky s deckom či deckami pozrieť vo vytúžený voľný večer prestrelenú komédiu o "svojich životoch" s vopred ohadnuteľnými situáciami. Ak je chlap priemer, tak samozrejme nemôže zostať s najväčšou kočkou vo filme, na tú čaká vyšportovaný megafešák s dokonalým telom a ešte dokonalejšou povahou. A nakoniec nás čaká samozrejme premúdrelý preslov pred stovkami žien. Herecky film ovládla Kathryn Hahn, Mila je fajn a zvyšok nestojí za reč.

Dalo by sa napísať, že Princezná nevesta je len jedna, ale ani ten spôsob postmoderného prístupu mi nepripadal stoprocentne vtipný. Princ a pruďas nie je ani paródiou typu Brooksovho Robina Hooda. PaP je nakoniec iba obhrublou sexistickou fantasy komédiou. Zopár nápadov sa nájde, ale pri príchode Natálie som cítil, že bez nej by tento film nestál už vôbec za nič, pretože si ho kradne celý pre seba. Takže ma nepresvedčil ani Franco a z McBrideho mi bolo skôr nevoľno. A možno najvtipnejší na celom projekte je horný slogan našom distribučnom plagáte.

Postavy sa ocitajú v situáciách, v akých by som sa nikdy ocitnúť nechcel, žijú v dobe, v ktorej by som žiť nechcel a na mieste, z ktorého by som zutekal. Priznávam, chyba je čisto na mojej strane, nedokázal som tak do filmu a jeho duše, a že ju teda má veľkú, preniknúť. Niektoré silné scény ale zostanú v mysli dlhšie.

Kto pozná zbežne Klugeho tvorbu tak ho čaká presne to, čo očakáva. Len tentokrát v o niečo menej frenetickom tempe, ako niektoré iné jeho mixy dokumentárnej a hranej tvorby. Kluge nechá diváka vydýchnuť, prežiť spoločne s postavami ich príbeh a do toho opäť dáva zdanlivo nesúvisiace dokumentárne epizódy. V konečnom dôsledku o niečo menej hutné ako napríklad Útok času alebo Stredná cesta, zato viac stráviteľné. Pre tých, ktorí tento film budú vidieť až po nich, môžu mať pocit, že Kluge sa už trochu opakuje.

Slovenský študentský experimentálny film, ktorý vyzerá ako profesionálny zahraničný experimentálny film.

Pri niektorých experimentálnych filmoch nemáte šancu prísť na to, v ktorej dobe boli nakrútené. To je aj prípad čiernobieleho Copy shopu. Chlapíkovi sa vymkne z ruky kopírovanie, asi preto, že robí v kopírke a začne sa sám množiť. Bratia/sestry Wachowskí/é by zaslúžili za "skopírovanie" nápadu uplatneného na agentovi Smithovi poriadnu žalobu. Alebo aspoň vyšticovať.

Útok súčasnosti nie je iba dvojhodinovým filozofickým komentárom k pojmu čas, ale skôr sa cez jeho definície a vnímanie dostávame k "prízemnejším" a menej abstraktným pojmom ako napríklad bežný ľudský život. A aj umenie a samotný film. Film je rozdelený do viacerých epizód, ktorých sujet je vždy o niečom úplne inom a odlišujú sa aj vizuálne, Útok napriek tomu pôsobí ucelene, čo je spôsobené najmä Klugeho snahou o maximálnu divácku pozornosť a postupné spájanie si jednotlivých motívov z rôznych častí. Ako býva uňho zvykom, výsledkom je občas komédia a takmer vždy z jeho filmov odchádzam s pocitom, že žiaden iný režisér nepozná tak dobre nemeckú náturu. V tomto prípade je ale všeobecnejší.