Anderton

V niektorých vyčerpávajúcich komentároch už bolo napísané úplne všetko, takže ja len doplním zopár mojich pocitov. Hirošima je aj film plný kontrastov a niekoľkých paradoxov. Je tu kontrast lásky a utrpenia, osudy jednotlivcov a národa, v závere umocnené pomenovaním hlavných hrdinov názvami svojich miest, zábery prázdnych mestských priestorov a hromadné scény, minulosť a prítomnosť, kontrast mladých tiel milencov a spálených a zohavených tiel obetí bombového útoku, v osudný deň pre Hirošimu bolo vo Francúzsku krásne, najdôležitejším je ale kontrast života a smrti. Postavy paradoxne nachádzajú lásku vďaka vojne, herečka miluje iba nepriateľov, Nemca a Japonca. Japonec stratil v Hirošime celú svoju rodinu, ale nachádzal sa na bojisku, takže prežil. Podľa dialógu vo filme tak mal šťastie. Hirošima, moja láska je podobne, ako niektoré filmy novej vlny značne ukecaný, ale ani zďaleka nie doslovný. Skôr naopak.

Tajomný mních mi pripadal výpravnejší a rýchlejšie ubiehajúci, ako nedávno videné Mŕtve oči Londýna, pretože sa do Londýna aj pozrieme a užijeme si viac exteriérových scén. Stále je to ale pre mňa také malé guilty pleasure, ktoré nedokážem brať vážne a užívam si ho ako nostalgickú záležitosť. Mne na Wallaceovkách nemeckí herci a nemčina skôr prekážajú, ťažko sa mi vžíva do anglickej atmosféry, ktoré musia mať ich predlohy. Ono to občas vyvolávalo vo mne pocit, že sledujem nejaký klasický nemecký erotický retro film. Je potešujúce, že záverečné odhalenie vraha je pomerne nečakané, tipnúť si, kto to z mnohých podozrivých je a prečo vraždí, nie je tak jednoduché, ako by som od podobného typu filmu čakal.

Ja by som nesúhlasil s niektorými užívateľmi a tému osamelosti teenagera v modernom svete nepovažoval za obohranú. Problémy filmu vidím úplne niekde inde. Totiž vo fungovaní mystického sveta, ktorý ECHJ vytvoril. Niektoré veci fungujú v rozpore s tými ostatnými a myslím, že keď ste scenáristom vlastného, pomerne krátkeho filmu, tak by divákovi malo byť na konci všetko jasné a nezrovnalosti by nemuseli byť zakrývané pátosom. Ale pátos k teen veku patrí, takže ho beriem, ale za najvačšie klady filmu považujem niektoré hravé vizuálne nápady a dôveryhodnosť a sympatickosť hlavnej predstaviteľky. Ak by to bolo lepšie dotiahnuté, vynechala by sa animovaná pasáž a otravný španielsky hip hop, asi by mal film menej kontroverzné reakcie a mohol sa stať takým malým kultom pre odrastenejšie deti, ktoré sa cítia podobne ako Sara. A takých sa nájde kvantum.

Moja prvá skúsenosť s Wallaceovkami a musím skonštatovať, že ma nijako neohúrila. Ja som si nemohol pomôcť a stále som nedokázal precítiť tú vychvalovanú atmosféru, zrejme preto, že som neuveril nemeckým exteriérom, že sa vydávajú za londýnske (tie okná sa prezrádzajú). S tou hmlou to tiež nebolo až tak žhavé, vačšina scén sa odohráva totiž v interiéroch. Príbeh je fajn, ale asi aj slepému dôjde včas, kto za všetkým stojí. Najviac tak poteší Klaus Kinski a jeho ultracool slnečné okuliare. Lacnosť a pásovitosť celého projektu je dosť zreteľná.

Po Ikarovom páde som si hovoril, že všetko bolo povedané a pokračovanie asi bude o niečo slabšie. Opak je pravdou, je ešte lepšie. V podstate platí to, čo v prvom komentári, len Vtáci ma chytili hneď od začiatku a nepustili do konca. Je to ale zásluha faktu, že som bol zvedavý, ako bude príbeh ďalej pokračovať, čiže za to môže predovšetkým kvalita Ikarovho pádu. Je na zamyslenie, prečo 30 rokov starý televízny film je psychologicky lepšie zvládnutý, ako súčasná česká komerčná kino produkcia, ktorá sa na artovú drámu prevažne iba tvári. Prečo potom opúšťať domov s televíziou a chodiť do kina si za menej kvalitné české produkty platiť. To je ale na veľmi dlhú úvahu. Žeby nedostatok kvalitných scenáristov a hercov a vačší apel na finančný zisk? Keď ale vtedy ľudia radi sledovali napríklad Ťažných vtákov, prečo dnes dávajú prednosť ľahšie stráviteľným dielam?

Videl som iba prvé 4 poviedky, ale urobím výnimku a ohodnotím prvý krát aj film, ktorý som nevidel celý. Pokiaľ sa mi najviac páčila zrovna Schormova poviedka, tak je to znamená, že to nie je ako celok pre mňa to pravé. Každá poviedka má svoj zmysel, ale žiadna nie je natoľko vypointovaná, aby ma chytila za srdce. Nálepka česká nová vlna automaticky neznamená hlboký art, v tomto prípade sa jedná skôr o taký sympatický pokus urobiť niečo originálne a nebyť klasicky "čechíčkarský", ako sme zvyknutí z mnohých ďalších filmov. Nuž, niektoré dná sú tak hlboko, že perličky, ktoré tam ležia, iba vidím matne sa lesknúť, ale vybrať ich nedokážem.

Mne okrem Felliniho diel a klasík talianskeho neorealizmu Mamma Roma pripomenula Bunuelovych geniálnych Zabudnutých. Hlavný hrdina je mladík, ktorý hľadá navzdory ťažkej sociálnej situácii (ale nie až tak a určite nie neriešiteľnej) samého seba a svoje miesto v spoločnosti do budúcnosti. Príbeh je pomerne jednoduchý a fádny, ničím obzvlášť neprekvapí, preto som sa mohol sústrediť aj na zaujímavú kameru, ktorá je prevažne v pohybe spolu s postavami, ktoré vedú dialóg. Príjemná zmena oproti strihu typu záber a protizáber. Postavy občas vyvolávajú dojem, že sa pozerajú do kamery, avšak sú mierne odchýlené. Pasolini ukazuje Rím ako rozvíjajúce sa mesto, vidíme moderné vysoké bytovky a na druhej strane osudy "sociek", ktorí by chceli byť jeho právoplatnou súčasťou. 70%. No a Pasolini si skutočne vedel vybrať (v tomto prípade vo vedľajších úlohách) poriadne nesympatické ksichty. To bol jeho najvačší trademark.

Snáď jediný problém, ktorý som s týmto filmom mal, bol fakt, že pán Kára je síce alkoholik, ale je v rámci rodiny pomerne nekonfliktný a so ženou sa neháda, o nejakom domácom násilí tu nemôže byť potom ani reč. Inak je všetko psychologicky veľmi dôveryhodné a to vďaka kombinácii precízneho scenára a vynikajúcich hereckých výkonov. Alkoholizmus môže byť v kinematografii zobrazený všelijako, Filip dal prednosť vzťahovej dráme a ako hlavnú postavu si vybral syna, preto sme ušetrení ťaživých alkoholických delírií, ako napríklad v Stratenom víkende Billyho Wildera. Ukážka toho, že pokiaľ podľahnete alkoholu, preberie naplno nad vami kontrolu a (z)ničí chtiac nechtiac životy všetkých vašich blízkych. Na televízny film veľmi pedantne spracované.

Padajú tu mená ako Lynch, Von Trier a Coenovci, ja by som ale Ukrutne šťastných videl ako taký moderný western, kde je pôvodný pôdorys klasických westernov trochu pozmenený, ale podstatné je prostredie a postavičky. Ospalé mestečko, osamelý antihrdina, krčma ako v štýle starých saloonov, žena, ktorá potrebuje pomoc. A samozrejme dlhé, všehovoriace pohľady medzi postavami a kovbojský klobúk. Z tohoto uhlu pohľadu vám ani nebude vadiť nepravdepodobnosť deja a dementné chovanie hlavnej postavy pri zásadnom zvrate filmu. Dánska krajina je rovnako žánrovo príťažlivá, ako tá španielska v špagetti westernoch a je kľúčovou postavou filmu. Prečo nevznikajú aj u nás a našich západných susedov takéto zaujímavé žánrové kúsky, kde je navyše nad čím premýšlať? Kto je tu vlastne skutočným vrahom?

Podľa mňa originálnejšie, ako Begniniho priamočiarejšia "bláznivá" komédia, Vlak života je skôr úsmevná záležitosť, kde sa budete skôr usmievať, ako sa vyložene smiať. Pre Bregovičovcov z princípu povinnosť a automaticky geniálny film, ostatní, ako napríklad ja, ocenia fakt, že do témy holocaustu sú konečne (!!!) zapasovaní aj cigáni a Židia nie sú zobrazení ako anonymná trpiaca masa, ale scenár postavám dodáva charakter. Sme ušetrní krvavých scén, citového vydierania a zobrazovania Nemcov, ako tupých vrahov. Najvtipnejšie momenty sú zároveň aj tými najnapínavejšími, čo sa stáva málokedy a diváka čakajú dva prekvapivé zvraty. Jeden pred rozuzlením, ten je geniálny, ten druhý je dovetok a mnohých môže sklamať. Respektíve zanechá z filmu iný pocit, aký predpokladáte. A na to stačí jeden záber.