Anderton

Tak hneď na úvod zopár malých výtok, aby som to mal rýchlo za sebou. Je už miernym klišé, že pri podobných typoch filmov sú ľudia, ktorí sa ocitnú v nepráve a sú potlačované ich práva, zobrazovaní v podstate ako anonymná masa, ktorej chýba nejaká výraznejšia postava, ktorá by napríklad v tomto prípade spolupracovala s vyšetrovateľmi. Takto je to najma film o bielych pre bielych. Na druhej strane by už možno tých dôležitých postáv bolo na jeden film príliš. Čiernobielosť charakterov nemám zapotreby kritizovať, pretože podobne tupých ľudí je na svete bohužiaľ dosť a nejednoznačnosť charakterov by asi výsledný dojem z filmu kazila. Takže ku kladom. Parker nás dokáže od začiatku do konca prikovať na dve hodiny do sedadiel. Páčilo sa mi reálne zobrazenie vyšetrovania, keď sa miestna polícia nezdráha robiť problémy ani samotným predstaviteľom FBI, ktorí potom jednoducho nevedia, kam z konopy a musia si vypomôcť sami, pretože ako hovorí jedna z postáv, ako môže ochrániť nejaká inštitúcia civilistu, keď nedokáže ochrániť ani prezidenta. No a casting je v tomto prípade priam geniálny, taký ksicht Brada "Gríma Červivcu" Dourifa si zapamatáte do konca života a nezaostávajú ani ostatní členovia policajného zboru. Je paradoxné, že Dafoeho výrazná tvár, tak predurčená pre úlohy zlosynov, bola v tomto prípade (ako aj napríklad v Čate) použitá práve pre ich oponenta. Výslednému hodnoteniu dopomohla sekvencia Hackmana a Dafoea, ktorá končí pištolou pri Hackmanovej hlave. Táto pasáž (ale aj iné) robí z filmu omnoho viac, ako iba protirasistickú agitku.

Mike Nichols je možno najvačší expert na medziľudské vzťahy, čo sa týka úprimnosti a "bezprikrášlenosti" ich podania, aký kedy v Hollywode nakrúcal. Možno spoločne s Kubrickom, lenže ten bol žánrovo všestrannejší. Film vystihuje nielen odcudzenosť doby, ktorú odvtedy môžeme nazývať modernú, jej typických predstaviteľov, mladých úspešných mužov a ich vzťahy, ale myslím, že vystihol aj moment, keď sa z človeka stáva osobnosť, ktorá ho poznamená viac, ako si možno pripustí a jeho bojujúcu prirodzenosť "preklopí" tým nesprávnejším smerom. To sa tu odohralo v prípade Nicholsonovej postavy. Tá Garfunkelova síce žije sporiadanejším životom, ale je stále pod silným vplyvom psychicky silnejšieho kamaráta a tak sú Telesné vzťahy výbornou psychologickou drámou a ukážkou života moderného človeka v modernej dobe zároveň. Rozplývať sa po neviem koľký krát nad trefnými dialógmi v Nicholsovom filme nemá zmysel.

Zaujíma ma podrobný pôdorys celej scény, na ktorej bola Ruská archa nakrútená, zaujíma ma, akým spôsobom bola natočená, či teda reálne v jednom zábere a hlavný herec sa musel naučiť celý text naspamať, ak áno, koľkokrát sa muselo začínať od začiatku. Prečo boli vybrané práve tie osobnosti a udalosti s nimi spaté a ukázané v tomto filmovom experimente. Prečo niektoré dôležité udalosti dejín sú opomenuté (to je skôr plusom). Dokument o vzniku tohoto experimentu by ma zaujímal viac, ako samotný film Ruská archa. Na druhej strane úplne chápem, pokiaľ nejaký rus pri záverečnom plese roní slzy a po premietaní niekde v Petrohrade vstalo celé kino a desať minút tlieskalo. Ak by bolo natočené niečo podobné o slovenských dejinách, asi by sme sa tiež na to pozerali subjektívnejšie. Ale som napríklad rád, že mi niekto polopaticky vysvetlil symboliku maľovania starých obrazov.

Ľakačky, hrôza a atmosféra strašidelného domu a dávno zabudnutého zločinu by neboli tak účinné, pokiaľ by nebol správne objasnený motív vrážd. Podobne, ako pri Vtákovi s kryštálovým perím má aj v tomto prípade vrah nejaký ten svoj dôvod, ktorý súvisí v tomto prípade s postavením žien v spoločnosti, nie je polopaticky vysvetlený a divák má aspoň nad čím po filme popremýšlať. Bál som sa, že dve hodiny budú príliš, ale Argento správne stupňuje napatie a myslím, že vo filme je tých krvavých scén dosť. Bohužiaľ sme v 70tych rokov plných prapodivnej talianskej filmovej hudby, ktorá neraz napatie preruší v tom najlepšom, ale to je daň pre dnešného diváka, na toho vtedajšieho to fungovalo možno opačne. Najstrašidelnejšie mi pripadali napriek solídnym vraždám obrazy u prvej obeti pri napínavom finále. Z trojice filmov, ktoré som od Argenta zatiaľ videl, to najlepšie.

Film skôr pre 50 ročných citlivých intelektuálov, ktorí si prežili približne toľko, čo Hogerova postava. Takže keď budem mať 50, budem ešte žiť, bude fungovať stále csfd a film si ešte raz pozriem, asi ho docením viac a napíšem niečo obšírnejšie. Dúfam ale, že nebudem alkoholik, respektíve vyliečený alkoholik. Film ponúka prostredníctvom psychologickej štúdie postavy a pohľadov do jej minulosti a osobného života aj obrázok a atmosféru doby, v ktorej žil a v ktorej vyrastal. Takže z tohoto hľadiska je univerzálnejší. Napriek náročnosti filmu, absencii deja a faktu, že išiel trochu mimo mňa, mi nepripadala tá hodina a pol nudná. Rozmýšlať je nad čím a nie je to zrovna nič potešujúce. Asi zato môže viac Hoger, ako Vávra.

Možno je škoda, že sa adaptácie Verneovho románu nestihol chopiť Karel Zeman, možno je ale aj šťastie, že dopadla v rukách Ludvíka Rážu aspoň tak, ako dopadla. A pokiaľ sa jedná teda o televízny film, tak v tom prípade klobúk dole. Chýbali mi nejaké tie panoramatické zábery na Oceľové mesto a vôbec sa napríklad nedozvieme, ako vyzerá Fortuna, ale Rážovi sa napriek tomu podarilo vytvoriť tú správnu verneovskú atmosféru a nakoniec je príťažlivejšie sa premávať v útrobách pod zemou a sledovať diabolské vynálezy a snáď všetkých známych hercov, pre ktorých bola účasť na tomto projekte asi prestížnou záležitosťou, ako čakať na nejaký monumentálny záber industriálneho mesta.

Spike Lee presne vie, ako to chodí v domácnosti bežnej afroamerickej rodiny v americkom veľkomeste. Pokiaľ vás to zaujíma, film vás bude baviť, pokiaľ nie, tak omnoho viac po obsahovej stránke Crooklyn neponúka. Ja jeho osobnému filmu nemám čo vyčítať a oceňujem "vervu", s akou sa svojich rolí zhostili všetci herci a hlavne Leeovu prácu s deťmi. Všetko pôsobí prirodzene a uveriteľne a chcel by som vidieť podobný film nejakého slovenského režiséra rómskeho pôvodu, ktorý by niečo podobné dokázal nakrútiť o svojej komunite. To sa mi ale asi už v mojom živote nesplní. Objektívne by malo byť moje hodnotenie vyššie, ale napriek svojim kvalitám ma film až tak neupútal a predsa len mám radšej od Leeho hranie na trochu drsnejšiu nôtu. 70%.

Chlapovi stačí k tomu, aby sa dostal na dno, urobiť iba jednu chybu. Totiž zapliesť sa s nesprávnou ženskou. To Bart urobil a divák čoskoro vytuší nevyhnutný koniec. Dej vychádza z rovnakej historky, z ktorej vychádzali aj tvorcovia aj tu tak často spomínaných Bonnie a Clydea, zaujímavejšie ale pre mňa je, a pri sledovaní Dallovej postavy som si toho viackrát všimol, že film bol hlavným inšpiračným zdrojom pre Godarda a jeho Bez dychu. Nová vlna a film noir občas vizuálne splývajú. Kameramansky veľmi vynaliezavé, napríklad pri jednom prepade sledujeme iba záber zo zadného sedadla na Annie, ktorá sa začne rozprávať s policajtom, pričom celé prepadnutie ostane na divákovej fantázii a o detailoch sa dozvedáme iba z rozhovorov medzi nimi.

Divil som sa, prečo som o tomto filme v živote nepočul a dozvedel som sa o ňom náhodou a divím sa ešte viac po jeho zhliadnutí. Klasický napínavý komerčný triler a ešte možno omnoho viac na sobotné neskoré večery do komerčných staníc, kde by oslovil určite množstvo divákov. V priebehu filmu som rozmýšľal, akože chcú tvorcovia všetky tie nejasné motívy na konci všetky uspokojivo vysvetliť a ono sa im to nakoniec šikovnou fintou podarilo. Našťastie mi šokujúca pointa vopred nedošla, dostal som navyše mylnú informáciu o konci, takže o to viac som bol prekvapený. Možno viac psychologický film o jednej blúdiacej duši, ako krimi, ale nato musí prísť divák sám a na tento hustou atmosférou prešpikovaný film niekde natrafiť. Možno jedno pozretie nestačí.

Spočiatku som mal z Lona pocit, že takto by sa asi nemali točiť európske artové filmy. Potom som si myslel, že to bude akási špeciálna variácia na 50kové americké paranoidné scifíčka, lenže od toho Fliegauf nakoniec upustil a ukotvil príbeh v dráme. Lono som nakoniec prestal vnímať ako art, pretože si myslím, že ním nie je. Na to je dosť symbolicky jednoduchý (dinosaury asi pochopí každý), priamočiary, má občas ťažkopádne dialógy v angličtine, vopred vieme, čo nám chce režisér povedať, ale pre mňa bolo najdôležitejšie, že som nakoniec uveril postavám ich pocity a dilemy a tak zapôsobil na mňa aj logický záver, kde som sa obával naopak nejakej lacnej symboliky. Ďalšia vec, ktorou Benedek zabodoval je, že sa síce jedná o drámu, ale sci-fi prvok je natoľko dôležitý, že z neho úplne všetko vyplýva a úspešne načrtáva problémy, ktoré môže klonovanie ľudí v budúcnosti do spoločenského myslenia priniesť. Niekedy stačí, keď je film zaujímavý, nemusí byť priamo úchvatne inteligentný, alebo výborný, aby som mu dal vyššie hodnotenie, ako by si objektívne zaslúžil. Možno by nezaškodil vačší nadhľad a menšia sebestrednosť, totiž niekedy v priebehu natáčania si uvedomiť, že netočím ťažký art a prispôsobiť tomu viac tón rozprávania.