Anderton

Mladí ľudia chodia vo veľkomeste večer do podnikov za účelom strávenia noci s niekým na byte v posteli. Niektorí možno ale hľadajú viac a možno im bude trvať nejaký čas, kým si to vzájomne, pred okolím a aj vnútorne sami sebe priznajú. Je nesmierne ťažké nájsť spriaznenú dušu v takejto džungli a bol by v tom čert, ak by Vám ešte pred nájdením toho pravého šťastia "New York havent break your heart". Menší, ale o to úprimnejší film, kde hĺbka charakterov hlavných hrdinov je podtrhnutá plytkosťou ich predchádzajúcich partnerov a väčšiny postáv vo filme. Zase sa mi potvrdzuje vďaka kinematografii, že ľudia sú všade a v akejkoľvek dobe v podstate rovnakí. Dnes by si režisér v takomto type filmu neodpustil množstvo potenciálne kultových hlášok, Yates najviac boduje vnútornými komentármi Johna a Mary.

Pravdupovediac vymyslieť zápletku Milenca asi nebolo nič obtiažne. Je to taký príbeh určený pre hercov, ktorí sa chcú poriadne ponoriť do postavy a zaujať tak poroty na medzinárodných festivaloch. Na to treba mať ale napísaný uveriteľný scenár, akým Milenec našťastie vcelku disponuje. Ja som od prvého stretnutia oboch chlapíkov čakal, kedy už konečne otvoria prvú fľašu a prejaví sa tá naša východoeurópska a špeciálne ruská povaha. Netrvalo to dlho. Bohužiaľ mi obe postavy pripadali nesympatické, ako divák som sa s nimi tak ťažšie stotožňoval a skôr som si potom uvedomoval jednoduchosť a neoriginálnosť zápletky. Otázna je nakoniec aj tá uveriteľnosť, ale možno v tom je najväčšia sila filmu, v Dimitrijovom náhlom šoku z toho, čo bolo pred ním 15 rokov skryté a ako je možné niečo také si nevšimnúť. Rozdiely medzi mužmi a ženami sú v tomto prípade nekompromisné, my sme proste hereckí amatéri.

Niektoré veci na tomto svete by mali byť pravidlom a nie výsadou. Toto je asi najpodstatnejšia myšlienka ultrafeministického filmu, ktorý je tak príťažlivo natočený, že vzbudzuje dojem komercie aj napriek závažnosti zdelenia. Pre mňa je dôkazom, že aj film so silným posolstvom môže byť zábavný, môže byť aj trochu (niekedy aj viac) klišé a postavy nemusia byť nutne ambivalentné podľa historických reálií (chudák šovinista Henry Ford). Bál som sa, že sa začnú riešiť problémy typu "bez teba si neoperiem ani košeľu", čo reálne hrozilo, našťastie sa režisér včas spamätal a pokračoval smerom, ktorým si to všetky zúčastnené ženy zaslúžili. Za vzniknutú situáciu počas štrajku môže primárne firma Ford, avšak obyvateľstvo si zlosť búri na ženách, ktoré štrajkujú. Toto je ďalšia zaujímavá sociálna otázka, ktorú film nastoluje a Cole na ňu aj nekompromisne odpovedá. Ja mu dávam za pravdu, asi som idealista. Sme vo filmovom svete, kde je všetko dovolené a našťastie v tomto prípade aj do celkom vysokej miery v realite.

Niekomu môže pripadať spôsob vyjadrenia sa k súčasnému životnému štýlu a ku kríze stredného veku Denysa Arcanda trochu amatérsky alebo televízny, s čím by som som možno súhlasil, ak by som film sledoval na filmovom festivale a jeho sledovanie tak bolo kolektívnym zážitkom. V obývačke mi naopak snové vízie hlavného predstaviteľa prišli nápadité a prečo hľadať prešpekulovanosť vo filmovom vyjadrení režiséra, keď sa predsa pozeráme na to, čo sa odohráva v hlave nejakého priemerného kanadského úradníka (porovnajte jeho situáciu so situáciou priemerného Slováka). Ešte si neodpustím poznámku k príšernej gýčovej radovej zástavbe Montrealskeho predmestia.

O Iris Murdochovej som počul prvý a posledný krát, keď išila Iris do kín. A potom keď som tento film pozeral v tv. Jej tvorbu nepoznám a jej život ma nezaujíma. Pre jej fanúšikom môže byť toto spracovanie výletom do siedmeho neba, pre nezasiahnutých je to príbeh neortodoxnej lásky, kde Vám bude sympatickejší manžel, ako sebecká manželka, na ktorú by som sa osobne za týždeň vykašľal. Hovoriť o nejakom filme, že je o hereckých výkonoch, je nepríjemné klišé, lenže tu to platí dvojnásobne a sľubujem, že sa už tomuto spojeniu budem snažiť vyhýbať. Všetci sa do toho maximálne vložili a mne je ľúto, že ma to aj napriek tomu trochu nudilo a stále nemám v pláne si od pani spisovateľky nič prečítať. Film nás má zasiahnuť silou lásky oboch protagonistov, takže je na divákoch, ako ich vzťach od začiatku do konca budú vnímať.

Dva dni po sebe som náhodou narazil na dva komerčné trilery s dobrým nápadom, kde je ale v hlavnej úlohe nejaký zoznam s menami podplatených policajtov. Fakt neviem, čo si mám o tom myslieť. Názov Edison si môže každý američan zameniť za NY, LA, Detroit, Chicago atď. a ešte sa to navyše točilo v kanadskom Vancoucveri. To mi pripadalo ako fajn nápad, táto anonymita, keď vieme, že nejako podobne to môže fungovať a asi aj funguje v každom veľkomeste. Európa nech sa necíti mimo. Lenže spracovanie je tuctové, nápady alternuje zbytočná tupá akcia a herecká elita ide na pol plynu. Ja sa potom tiež nebudem namáhať s obšírnejším komentárom.

James Cagney je tak nesympatický v úlohe gagstra Toma Powersa, že to hraničí s realitou. Presne toto od gangsterky očakávam. Antihrdina, ktorý vzbudzuje antipatie preto, lebo je arogantný, násilnícky a je nám z neho zle už na pohľad. Žiaden sympoš Johnny Depp v remaku, ktorého nám malo byť lúto. Ďalej ma film odzbrojil svojou neplánovanou nadčasovosťou. Pre maminky bude syn vrah stále milovaný baby boy, pre ženy bude stále príťažlivejší prachatý hajzel, ako tvrdo zarábajúci poctivec alebo vojnový veterán. Ako bolo v Amerike tridsiatych rokov, tak je všade na svete aj dnes. A potom mi ani nevadí dnes už trochu afektované herectvo, statická kamera, vyhýbanie sa detailnému vraždeniu a štúdiovosť exteriérov. Rozoberať, prečo je Wellmanov film z počiatku zlatej doby Hollywoodu nekompromisnejší, ako Mannov remake zo súčasnosti, si netrúfam.

Belmondo má svoju nostalgickú rozlúčku s divákmi v podobe Muža a jeho psa a podobne sa javí aj Môj učiteľ Ibrahim ako jedno z posledných pripomenutí sa svojim fanúšikom Omara Sharifa. Preto nie je fér vyčítať filmu gýčovitosť, nostalgiu a zjednodušovanie kríženia kultúr. Treba to brať ako výhodu a nechať sa uniesť dobovou atmosférou a byť rád, že na staré kolená sa Sharif podpísal pod takto osobný projekt a nie pod nejaký oscarový akademický kalkul. Náboženské obkecy ma síce nebavili, priateľstvo medzi moslimom a židom sa predsa zaobíde aj bez čítania Koránu, ale je to iná kultúra a chlapi nakoniec určite pochopili, že toto puto bolo ešte dôležitejšie ako ich viera. Idem sa pozrieť von, v akom stave sú smeťáky na našej ulici. Dovetok zo súčasnosti rozhodol o vyššom hodnotení.

Taký ten typ zaujímavého trileru s myšlienkou, ktorému by viac prospel menej predvídateľný scenár, dlhšia stopáž, lepšie pohrávanie si s divákom a viac emócií. Nehovoriac o finále, ktoré príde tak znenazdajky, že sa snáď jedná o nejakú scenáristickú inováciu (bohužial asi skôr došiel rozpočet). Chápem, že sa takáto herecká elita nechala do podobného projektu naverbovať, možno to znelo sľubne na papieri, ale keďže na Harlina sa už dlho nedá spolahnúť, buďme radi, že je z toho aspoň priemer. Chcem tým povedať, že Čistič je dosť smutný film o ľudských stratách a zametaní po mŕtvolách nielen po fyzickej stránke a ústrednej štvorke postáv nie je vôbec čo závidieť. Vzhľadom na rádoby cool krimi trilerový kabát si to možno ani neuvedomíte a bola by to škoda. Herci totiž majú čo hrať.

Asi by bolo chybou očakávať od Pani Campbellovej nejakú bláznivú taliansko americkú komédiu, kde všetko kúzlo pramení zo zámien osobností, hádok, míňania sa u dverí a naháňačiek áut pred zadnou projekciou. Ono je to skôr film o tom, že za druhej svetovej vojny bola situácia taká, aká bola a jej následky sa s nami budú vliecť až do konca života a keď nám chcú naše chyby vyčítať naši najbližší, no tak nech sa dajú vypchať. Takéto veci treba brať najlepšie s humorom, občas ale aj vážnejšie, hlavne sa ale netreba z toho zblázniť. Celý film stojí na šarme Giny, ktorej všetci okolo zdarne sekundujú, ale nikto ju nechce zatieniť. Viac príjemná záležitosť svojou letnou atmosférou a príjemným prostredím, ako bláznivým humorom, ktorý bude fungovať skôr na skoršie ročníky, ktoré si film budú pamätať z kina, tie mladšie ale môže navnadiť na spoznávanie kariéry ďalšej veľkej hereckej legendy.