Anderton

Jakubisko sa v tom pretáčaní a dotáčaní akosi utopil a miesi tu svoju šesťdesiatkovú imagináciu s osemdesiatkovou gýčovitosťou. Postupne ma ale film celkom uhranul, asi preto, že som sa dlho bránil a bral ho desiatky minút ako nepodarok, či skôr odvar z Vtáčikov, no nie je tomu tak. Bohužiaľ mnoho potenciálne zaujímavého a nápaditého potápa dabing a postsynchrony, ktoré vôbec nesedia ani k tváram hercov, ani k pohybu ich úst. Chvíľami to až pôsobí, akoby herci dabovali postavy simultánne v priamom prenose. Možno aj preto najlepšie pôsobí scéna koncipovaná ako groteska. Film si myslím vyžaduje/zaslúži viaceré zhliadnutia.

Otrepaná komediálna zápletka výmeny dvoch chlapíkov na pozícii jedného z nich tu rozhodne nie je prerozprávaná prvoplánovou situačno-komickou formou. Čo ale automaticky neznamená že ide o umenie. Ando nie je Tornatore alebo Sorrentino a nakrútil niečo na rozhraní kina a televízneho filmu. Našťastie má ale k dispozícii Toniho Servilla, ktorý zahrá dokonale úplne všetko a vždy ide na plné pecky. Asi ani komentáre k tomu, ako je Taliansko skorumpované a politika špinavá hra, špeciálne Talianov šokovať nebudú a Slovákov a Čechov už vôbec nie. Na druhú stranu celkom fungujú paralely medzi umením filmu a politiky klamať a jednotlivé vzťahy oboch pánov so svojim okolím.

Prvý krát v živote som videl film o zemetrasení v Arménsku. Samotný priebeh udalosti je nakrútený veľmi profesionálne, uveriteľne s dostatočne kvalitnými trikmi. Pri námete a technickom spracovaní ale výraznejšie klady končia. Scenár ponúka očakávané klišé v každej z viacerých dejových línií. Záchrany na poslednú chvíľu, prehnane sentimentálne scény úmrtí a opätovných stretnutí v troskách , nálezy ľudí pod zrútenými budovami v relatívne pohodovom stave bez pitia vody v priebehu štyroch dní atp. Záverečné titulky však objasňujú, že scenár sa snažil vychádzať zrejme z osudov skutočných ľudí a spätne aj tie klišé až tak nevadia. Každopádne viac dokumentárnosti na úkor sentimentality by určite sympatickému dielku iba pomohlo. Inými slovami klasický komerčný, remeselne zvládnutý film internacionálneho štýlu a nie príliš určený pre festivaly.

Divák motiváciám postáv vďaka precíznej réžii a hereckým výkonom porozumie, ale postavy navzájom samé seba pochopiteľne už chápu menej. Je to v odlišnosti pohlaví a v generačných rozdieloch. Ale najmä v tom, že život nemá logiku a nedá sa naplánovať. Mimochodom ide o značne odvážny film o päťdesiatnikovi, ktorý sa zaľúbi do dievčaťa vo veku svojej dcéri a pri sexuálnych scénach sa nikto, teda skôr herečky, nehanbia vyzliecť. Na mnohých divákov bude takéto spracovanie pôsobiť úchylne, nerealisticky, gýčovo a neprekusnú sentimentálnu Morriconeho hudbu. Čiastočne sa s nimi stotožňujem, ale filmu vnútorná logika nechýba.

Hodnotená a komentovaná skrátená kinoverzia. No a tento fakt je pre hodnotenie novej a ďalšej Anny Kareniny dosť podstatný. Seriál to môže byť skutočne skvele napísaný, nakrútený aj zahratý, ale v jeho osekanej verzii niektoré veci, motivácie a chovanie postáv nedávajú dostatočný zmysel. Možno Šachnazarov za konečný strih filmu ani nemôže. Na druhú stranu treba pochválť skvelú výpravu, vydarený casting a celkovú atmosféru. Ak ale očakávate od tohto nekonformného režiséra ďalšie artové festivalové dielo, tak tento projekt je proste "iba" televízny seriál a adaptácia menovanej knihy. Žiadne experimenty ani náhodou nečakajte. Ak samozrejme nepovažujete za inováciu rozprávanie v retrospektíve.

Prvá polovica je brazílska sociálna dráma, tá druhá je extrémne skratkovito podaný vzostup jednej hudobnej bratskej dvojice spoločne so všetkými rodinnými problémami všetkých členov rodiny v priebehu niekoľkých rokov, až desaťročia a možno ešte viac. Polovica prvá je lepšia, konzistentnejšia, ale v rámci dramaturgie celku by osudy malých bráchov vystačili na 20 minút, aby bolo viac času sa venovať dospelému Mirosmarovi. Skutočný problém som v tom ale nevidel a ohodnotil by som aj vyššie, ak by mi tá folková hudba nepripadala ako extrémny gýč a tým pádom som ani (okrem finančného zabezpečenia mnohočlennej rodiny) nijak zvlášť hlavným hrdinom nedržal palce. No a či je naivné telenovelové ladenie niektorých scén autorským zámerom, alebo len nevyhnutnosťou trhu, to skutočne netuším.

Lino Ventura nerozdáva a hlavne nedostáva rany v Paríži alebo v iných francúzskych mestách, ale musí odcestovať za oceán do aspoň rovnako frankofónneho Montrealu. A tam rozbieha paralelne s políciou a mafiou a súčasne proti nim pátranie po synovi. A to prebieha klasicky, od jedného zatĺkajúceho svedka k ďalšiemu. Film je to ale skôr o rozpadnutej rodine, postihnutej tragédiou a zúfalej snahe po jej aspoň čiastočnej reinkarnácii a hľadaní nového zmyslu života. Očakával som trochu precíznejšie prekreslenie tamojšieho prostredia, ale keďže je v popredí najmä osobná dráma, tak sa na výpravu nikto príliš nesústredil.

Kluge v tomto netradičnom sci-fi s tradičným sci-fi námetom dokazuje, že až doslova zúfalé finančné prostriedky vás privedú k tým najoriginálnejším nápadom. Z Williho Toblera a jeho formy by sa zatočila hlava aj Godardovi a možno by ho ani nepredýchal. Či bol pre Klugeho aj inšpiračným zdrojom, netuším ale tipujem, že áno. Kto tu za koho bojuje a prečo, tak v tom stratíte prehľad pomerne skoro, ale v tom nemali prehľad ani postavy, takže je to úplne v poriadku. Kluge sa zbesilo hrá so zvukom, písaným slovom, rôznymi serepetičkami a vám sa z toho bude točiť hlava ešte pár dní. 70%

Ninjago oveľa viac funguje v jednotlivostiach ako celku. Ale to sa dalo samozrejme čakať. Scenár je až únavne doslovný a predvídateľný. Takže k tým maličkostiam. Tie pozostávajú s príjemných prekvapení, ako zapojenie reálneho sveta do toho fikčného, pričom by bola škoda sa o nich zmieňovať, keďže sú tým najlepším, čo vás v kine čaká. Určite vás na začiatku nenapadne, kto bude ústredným monštrom filmu a je to veľmi vtipné. Jackie Chan už tak moc vtipný nie je, ale kto ho zbožňuje, bude nadšený. No a ešte k publiku. Vždy, keď navštívim nejakú prodkuciu pre dospelé publikum, niekto sa nahlas rozpráva alebo telefonuje. Na premiére Ninjago a všetkých Lego movies boli rodičia s deckami a tie boli okrem momentov, na ktorých sa smiali, úplne kľudné. Človek asi vekom prichádza o rozum. Inak z trojice Lego Movie, Batman a NF je novinka najslabšia, asi práve kvôli stokrát prevarenej zápletke.

Sú filmy, ktoré patria do zlatého fondu kiematografie svojou inovatívnou formálnou štruktúrou a sú považované za umelecké, ale o našom svete niekedy nič dôležité nevypovedajú a sú filmy absolútne priemerné a zabudnuté, ktorých posolstvo je ale nesmierne dôležité. K druhému typu patrí aj Bordertown. Obsahuje občas takmer až nechcene parodické scény, množstvo scenáristického klišé, ale jeho odkaz je nespochybniteľný. O tejto problematike som nemal ani páru a tým pádom som nesmierne rád, že som film videl. A jeho nedostatky na tom nič nezmenia a preto sa mi ich ani nechce rozoberať. Mali by ho videť všetci, vrátane Trumpa a jeho administratívy.