GTS_PUNK

Komorné nazeranie režiséra Mitsuhira Fukuia na fenomén hikikomori - úplného odlúčenia sa od spoločnosti. Skrz prepletené životné príbehy Ichiko Sanotaky (Kaho) a Rya (Hio Miyazawa), ktorí spolu komunikujú prostredníctvom chatu, sa film snaží odpovedať na to (alebo aspoň priblížiť dôvody), prečo sa z niekoho vôbec môže stať hikikomori, ako aj to, čo títo ľudia vnútorne prežívajú. Ako na to upozorňuje samotná snímka, ľudia, ktorí sú hikikomori, nie sú "uväznení" iba vo svojich izbách, bytoch či domoch, ale sú predovšetkým väzňami vlastnej hlavy, ktorá im neumožňuje, aby fungovali ako "bežná" spoločnosť. Existenciálne obavy, ktorým čelia, navyše prežívajú oveľa horšie, pretože sa s nimi často nedokážu sami vysporiadať. Režisér Fukui dokáže na túto problematiku veľmi dobre upriamiť pozornosť a zároveň citlivo pracovať s emóciami. Kaho v hlavnej úlohe je vynikajúca a o nič horší nie je ani Hio Miyazawa. Hoshi to Lemon no Heya zo seba dokáže vydolovať maximum. Adekvátne takisto dokáže pracovať s rovinami minulosti a prítomnosti, ako aj s prepojením postáv, ktoré sa vo filme objavujú. Mínusmi snímky sú citeľne televízna štylizácia jednotlivých scén a svojím spôsobom aj minutáž. V každom prípade by totiž bolo zaujímavé vidieť, ako by dielo vyznelo v dĺžke celovečerného filmu.

Ao Haru Ride, dvanásťdielne anime štúdia Production I.G z roku 2014, je na prvý pohľad typickým slice of life počinom z prostredia strednej školy s prímesou romantiky. A aj keď je toto zdanie nakoniec v mnohom pravdivé, nepredstavuje seriál, vychádzajúci z manga predlohy Io Sakisaky, úplne stereotypný počin, aký by niekto mohol očakávať. Anime v tomto prípade kladie dôraz predovšetkým na prácu s jednotlivými postavami (dominantne si všíma hlavných predstaviteľov Futabu Yoshioku a Koua Mabuchiho) a rozvíjanie vzťahov medzi nimi. A to nielen vzťahov medziľudských ako takých, ale aj tých romantických. Práve rozvíjanie romantického vzťahu (aj keď skôr jednostranného) sa ťahá naprieč celým anime, pričom sa naň postupne nabaľujú ďalšie dejové skutočnosti, ktoré rozvíjajú príbeh. Romantický aspekt diela je v tomto prípade zaujímavý aj preto, že nesmeruje k možno úplne očakávanému záveru. Ale práve to je jednou z vecí, vďaka ktorej je príbeh celého seriálu v konečnom dôsledku osviežujúci, vymykajúci sa zaužívaným romantickým slice of life normám. Plusom anime sú aj postavy. O tých možno povedať, že sú obyčajné (v dobrom slova zmysle) - obyčajní stredoškoláci prežívajúci svoje každodenné problémy. V jednoduchosti je krása. A také je v podstate aj celé anime Ao Haru Ride. Zbytočne nič nekomplikuje, ale divákovi ponúka príjemný príbeh, ktorý v sebe šikovne kombinuje drámu s romantikou a komédiou. Vyváženie jednotlivých prvkov v rámci príbehu je veľmi dobré a nič z toho, čo sa v rámci neho objavuje, nepôsobí rušivo, prípadne pretláčané nasilu. Pozitívami sú tiež dobrá animácia a príjemná hudba.

Američan Matt Reynolds pracoval na Slovensku ako spravodajca agentúry Reuters. Potom sa rozhodol vrátiť späť do USA, aby v štáte New York, odkiaľ pochádza, našiel najlepšie kuracie krídelká. A režisérka Zuzana Piussi zvečnila dvojtýždňové putovanie Matta a ďalších krídelkových nadšencov v dokumentárnom filme. Snímka v skutočnosti nezachytáva iba hľadanie najlepšieho kuracieho krídelka v štáte New York, ale predovšetkým sa zameriava na americký spôsob života a tamojšiu mentalitu. Režisérka Piussi nehodnotí, ale najmä pozoruje, vďaka čomu vyniká americká autenticita uprostred s ľuďmi, ktorí sa vydali na krídelkovú púť. Divák môže sám na sebe vidieť, že nie všetko, čo Američania robia, musí dávať z pohľadu cudzinca zmysel, dôležité však je, že Američania samotní si svoje konanie dokážu dostatočne odôvodniť. A tak je to napríklad aj so súťažou jedákov, ktorá je v istom zmysle vrcholom filmu Zuzany Piussi. Práve na záberoch z nej sa spája všetko to americké, čo je svojím spôsobom bizarné, ale zároveň nezmazateľne patrí ku koloritu Spojených štátov. Kuracia láska je preto pozoruhodným dokumentárnym pohľadom s jedinečným námetom. Film nijak zvlášť nevyniká, ale svojou obsahovou stránkou dokáže zaujať, a to je dôležité. A jedno malé upozornenie na záver: Počúvať štyridsaťpäť minút hlas Zuzany Piussi je pravdepodobne náročnejšie, než za krátky čas zjesť stovky kuracích krídelok.

Dokument Maroša Beráka z roku 2004 je ohliadnutím sa späť za životom leteckého esa Jána Režňáka, ktorý bol pilotom Slovenských vzdušných zbraní v rámci klérofašistického Slovenského štátu. Ján Režňák - hlavný a prakticky jediný protagonista dokumentu - na sklonku života spomína na boje proti sovietskym pilotom v druhej svetovej vojne a nostalgicky sa vracia do čias Slovenského štátu, keď okrem iného vychvaľuje "prvého slovenského prezidenta" Jozefa Tisa. Režňákove spomienky sú z historického hľadiska zaujímavé, jeho názory sú však neprijateľné. Portrét pilota Režňáka preto zaujme predovšetkým obsiahnutým dobovým materiálom, ku ktorému je však potrebné pristupovať iba ako k dobovému materiálu. Pretože to, že Slovenský štát stál na zlej strane dejín, je neodškriepiteľný historický fakt.

Dobre, na úvod by asi bolo vhodné začať pozitívami tohto filmu. Nie je ich veľa. Najväčším plusom je, že snímka má koniec. A s oboma prižmúrenými očami možno oceniť ešte aj námet so záverečným "zvratom", ktorý však v kontexte diela režiséra Stevena M. Smitha ako celku nemôže v žiadnom prípade vyniknúť, pretože celková "kvalita" mu to neumožňuje. Film z roku 2018 o anglickej chuligánskej firme a jej vedúcej osobnosti Tonym (Jon-Paul Gates) je totiž mizerne natočeným počinom, ktorý by do vrecka ľahko strčili aj stredoškolské maturitné videá s únosmi triednych kníh. Smithova snímka zlyháva prakticky na všetkých frontoch. Počnúc otrasným scenárom s hroznými dialógmi v nekonečne dlhých scénach, pokračujúc nanajvýš zle hrajúcim hereckým obsadením, končiac absolútne nezvládnutou technickou stránkou. Divákovi pri pohľade na tento "skvost" nestačia prídavné mená s negatívnou konotáciou, pretože v podstate všetko, čo snímka ponúka, je zlé a ešte horšie. Všetky scény a dialógy postáv sú trápne a zle zahrané, pričom sú výpravne zasadené do lacno pôsobiaceho prostredia. Absolútnym vrcholom sú policajné zásahy, ktoré aspoň diváka rozosmejú tým, aké mizerné sú. Na film sa navyše zle pozerá aj z technického hľadiska. Kamera, celý čas snímajúca v studených tónoch, je lacná, dominantne využívajúca iba statické zábery. Strih je takisto mizerný. A čo tie zvukové efekty pri "bojových" scénach?! Red Army Hooligans je otrasný počin, ktorému by sa mal každý pre vlastné dobro vyhnúť.

Dokument režisérky Zuzany Piussi o účasti trnavského divadelného súboru DISK na festivale neprofesionálneho divadla Scénická žatva v roku 2002. Krátkometrážny film zachytáva divadelníkov, pripravujúcich sa odohrať inscenáciu Geniálna epocha podľa Schulza, ako aj následné hodnotenie odbornej kritiky. Snímka sa zvlášť nezameriava na divadelný súbor, hru alebo festival ako také, pričom si prakticky všíma iba jeden krátky dobový výsek - výjazd ochotníkov na festival. Dokument Zuzany Piussi dopĺňajú viaceré vyjadrenia hercov, sú však skôr strohého, všeobecného, veľa nevypovedajúceho charakteru. A taký je v podstate aj celý film Disk - Žatva. Svoj účel pravdepodobne spĺňa, aj keď je ťažké povedať, čo je v skutočnosti jeho účelom. Za zachytením výjazdu ochotníckeho divadla na festival pravdepodobne nemožno vidieť nič viac.

K filmu režiséra Stanislava Sládečka z roku 2015 môže divák pristupovať s istými predsudkami. A nemožno mu to vytýkať, pretože snímka už na prvý pohľad pôsobí ako lacná komediálne-romantická záležitosť, ktorá je tematicky "liznutá" hokejom. A v praxi ňou aj do bodky je, ale divák pri jej sledovaní nemá pocity trápnosti, aké sa môžu vyskytnúť pri iných podobne ladených filmoch. Paradoxne, príbeh o manželke (Taťána Kuchářová) hokejistu NHL (Jiří Mádl), ktorá sa pripravuje na maturitu, pričom sa zamiluje do svojho učiteľa Ondřeja (Adrian Jastraban), je v praxi odľahčeným počinom, ktorý však dokáže príjemne prekvapiť. Dejová premisa je síce jednoduchá a pomerne predvídateľná, ale Sládečkova snímka dokáže bodovať predovšetkým vďaka svojmu humoru aj vtipne napísaným postavám. To, čím dokáže diváka najviac pobaviť, je situačný humor a s ním spojené hlášky, ktoré v ňom zaznievajú - kenský šiling, rozhovory Ondřeja a jeho kolegu Květoňa Supa (Miroslav Vladyka), zobrazenie "vzťahu" Ondřeja a študentky Kudynovej (Jenovéfa Boková), gruzínsky surrealizmus, arménski básnici aj azerbajdžanskí sochári. A nájsť sa toho dá viac. Správnej dres samozrejme po scenáristickej ani žiadnej inej stránke nemôže diváka nadchnúť nejakou prepracovanou komplexnosťou, ale zo svojho askriptívneho statusu hlúpej a lacno pôsobiacej romantickej komédie dokáže vyťažiť maximum. Odľahčený film, ktorý sa skrz hokejovo ladenú tematiku dotýka úplne iných tém. Dôležité však je, že funguje, a dokonca baví.

Šestica krátkych ONA epizód z prelomu rokov 2012 a 2013 vydaných online ešte pred premiérou anime Kotoura-san. Ich cieľom je humornou formou predstaviť hlavných protagonistov a ich charakterové vlastnosti. Epizódy, postavené na dynamických a vtipných rozhovoroch medzi hlavnou postavou Harukou Kotourou a jej hosťami - ďalšími seriálovými postavami, dostatočným spôsobom spĺňajú svoj účel. Kotoura-san: Haruka no Heya, online počin špecifický predovšetkým svojou animáciou, je dobrým úvodom do ešte lepšieho dvanásťdielneho anime, ktorého protagonistov predstavuje.

Ťažko povedať, či je možné tento počin Zuzany Piussi vôbec považovať za film. Osemminútové dielo z roku 2001 je skôr iba akousi anketou z rybárskeho plesu, ktorý sa uskutočnil nevedno kedy, nevedno kde. Vo videu - nie vo filme - zaznievajú hlasy rybárov a ich manželiek o tom, čo vôbec rybárčenie znamená. Jednoduché, bez výraznejšieho nápadu, bez akejkoľvek pridanej hodnoty. Rybári a rybárky sú mixom záberov z kultúrneho domu, v ktorých sa mieša opilecký bľabot respondentov s hudobnými odrhovačkami v pozadí.

Dokumentárny film režiséra Stewarta Sugga z roku 2010, miestami vďaka scenáristickému poňatiu so zakomponovaním fanúšikov Manchesteru City v popredí a hranými retrospektívnymi scénami pripomínajúc skôr mockumentary, zachytáva pre futbalový klub z "modrej" časti Manchesteru prelomovú sezónu. Efekt prílevu miliárd libier zo Spojených arabských emirátov, ktoré od čias vydania dokumentu zmenili City na nepoznanie, vo filme síce ešte naplno ani zďaleka nevidno, ale je zaujímavé vidieť, v akom stave bol klub v sezóne 2009/2010, respektíve ako sa odvtedy zmenil a čo všetko dosiahol. Veľká časť Suggovho dokumentu je postavená na rozhovoroch nielen s fanúšikmi City, ale tiež s hráčmi, trénermi alebo inými s klubom spätými postavami (napríklad aj Noelom Gallagherom), pričom ich dopĺňajú zábery zo zápasov či zo "zákulisia". V tomto smere ide o tradičný autorský prístup ku športovému dokumentu, ktorý výraznejšie nenadchne ani neurazí. Prakticky sa ním nedá nič pokaziť, čo sa potvrdzuje aj v tomto prípade. Blue Moon Rising preto nie je ničím viac, než iba priemerným, ale pozerateľným pohľadom na jednu sezónu Manchesteru City v anglickej Priemer League - pohľadom na sezónu, ktorá všetko zmenila.