gulista

Vyslovene o bezchybný prírastok v rodine hororov o posadnutosti asi nepôjde. Druhá polovica slabne, rozbiehajúci sa dej naberá chaotickosť až úsmevnosť, a záver emočne nezafunguje. Rugna ale priniesol do hororového žánru čerstvý závan, má svoje pravidlá, a kde väčšina tvorcov končí, tu sa začína a prekračuje miera zaužívanosti. Na pozadí sa pritom odohráva rodinná, možno až spoločenská dráma o strate dôvery a následnom rozpade. 60%

Možno tu nájsť dve vzájomne sa prelínajúce a dopĺňajúce sa roviny. Tá prvá predstavuje (ne)naplnenosť dávno stratenej no nezabudnuteľnej prvej lásky kvôli veľkej vzdialenosti rôznych miest a uprednostneným pracovným príležitostiam. Tá druhá ju rozvíja o hlbší vzťah ku rodnej krajine s vnútorným pocitom clivosti hlavnej hrdinky. Mimo to ide o pokojný, pomaly plynúci, citlivý, jemne sentimentálny film o migrujúcich ľuďoch, ktorí kvôli presťahovaní pociťujú, že patria na dve miesta súčasne. Miesto, kde postavy vyrastali tvorí ich významnú súčasť života a zároveň vzájomné spomienky na toho druhého. Postavy sa zamýšľajú, aké by to bolo, keby sa ich cesty nerozdelili, vzájomne sa chápu, ale míňajú. Ich vzájomné porozumenie sa dostáva až do nádherných záverečných pätnástich minút, ktoré skryštalizujú predchádzajúce dianie. Posledná tretina vzájomného stretu a jeho jedinečnosť vytvára medzi ústrednými postavami zvláštne trenie. Film ďaleko viac prehovára postojmi a pohľadmi, než samotnými dialógmi. A aj napriem uvedomelosti a vzájomnému porozumeniu máte pocit nepochopenia, prečo tí dvaja neskončili spolu. Smútok tu ale vytvára porozumenie a lásku pre nadchádzajúce vzťahy. Kórejské in-yun tu zasa prezentuje to, ako nedokážeme kontrolovať, kto sa objaví a zostane v našom živote. Jednoduché, čisté, a za mňa fungujúce a divácky uspokojujúce. I think there was something in our past lives. Otherwise, why would we be here together right now? 80%

Záver komentáru obsahuje spoiler. Písané ale v predstihu, ak by náhodou oči predbehli mozog. Chinatown je skvelou ukážkou poctivého prístupu k filmu, ktorý z neho robí jeden z najvýraznejších filmov 70-tych rokov, a zároveň tematicky predstavuje jeden z mnoha prípadov márneho a zbytočného boja jednotlivca proti demoralizovanému a skazenému spoločenskému nastaveniu. Počas zdanlivo ďalšej rutínnej zákazky sa nám teda Gittes náhle prehúpa do nezvyčajnej situácie plnej kopiacich sa otáznikov, klamstiev, a špekulácií pod rúškom korupcie. Gittes v podaní Nicholsona tu figuruje v jednej so svojich najlepších rolí hrajúceho cynického, ironického a prezieravého majiteľa detektívnej kancelárie kradnúceho si každý jeden záber, jednu scénu za druhou. Ten je tu však predovšetkým vyobrazení aj ako hrdina limitovaný, chybujúci, zraniteľný až fatalistický, narozdiel od svojich predošlých detektívnych kolegov z desaťročí minulých, ktorým film samotný formálne vzdáva poctu. Obraz zaplnili farby, tempo ale zostalo rovnako plazivé. Je teda síce potrebné na film nazerať okom zhovievavým, vyžaduje si divákovu trpezlivosť, po všetkých stránkach však ide o nesmierne kvalitné dielo. Či už Towneov temne podfarbený scenár, z ktorého dýcha aj Polański, Alonzova presná kamera neustále zaberajúca Gittesa, alebo Goldsmithov vhodne zvolený jazzový podkres dotvárajúci snímke atmosféru. Príbeh je priamočiary, z jedného bodu vyšetrovania postupujeme do druhého, nenachádzajú sa tu paralelné deje. Gittes tak predstavuje odťažitého, ale morálne na správnom mieste nachádzajúceho sa človiečika, ktorý chce veci vrátiť do tých správnych koľají. Dopláca tak ale na systém, v ktorom sa kolesá točia opačným smerom. Smerom v prospech ľudskej pokrivenosti až zvrátenosti. Tento prípad preto naberá na obludnosti a stáva sa tak príliš veľkým sústom. Prichádza spoiler. Gittes tak v záverečnom vyústení schytá dokonca porážku dvojsečnú – stratu novej lásky a prehru nad zlom kapitalizmu. Posledný záber, kde sa kamera dvíha a následne opúšťa Gittesa, tak evokuje ďalšie zlyhanie v Čínskej štvrti a neúspech spravodlivosti. Záver teda zanecháva trpkú príchuť a banálnu radu od kolegu: "Forget it, Jake. It's Chinatown." 90%

Viac uchopiteľné, vstrebateľné, a naratívne priamočiarejšie než zvyšok Nolanovej tvorby. Tak ako sa postupne stáva vyšetrovanie vraždy psychologickou sondou za spravodlivosťou a pracovnou čestnosťou, tak sa hlavný hrdina, detektív Will Dormer, dostáva stále viac a viac do stavu vnútornej stiesnenosti a rozorvanosti. Navyše pocitu neustálosti pridáva aj fakt, že v meste vyšetrovania momentálne nezapadá slnko, čo prehlbuje Dormerovu nespavosť a tým jeho neprestajný tok myšlienok. Zaujímavý motív manipulácie a strachu, nerušivo pôsobiace dejové zvraty a zakončenie v tú správnu chvíľu tvoria hlavné plusy tejto nevýraznej, ale poctivej žánrovky. 75%

Úkaz, aký sa nevidí často. A pritom ide o nesmierne autentický, vtipný a zaujímavý pohľad z našeho východu na jedného umelca skrze vzdialených rusínskych príbuzných. Jednoduchosť prostredia a spoločenské problémy sa za tých pár rokov veľmi nezmenili, teším sa ale na návštevu konečne zrekonštruovaného múzea. 75%

Rôznorodá partička pre mňa neznámých tvárí (mimo Sashe Lane), ktorú ale spojí spoločná motivácia nejasnej budúcnosti na ceste za jasným cieľom odhaleným už v názve, nadhadzuje aktuálnu tému. Goldhaber tu senzačne namiešal hnev a odpor jednotlivých postáv s postupne sa odhaľujúcimi motívmi, a naliehavosť podporenú elektronickou synthwave hudobou pretavujúcu slová na činy. Názor si už urobte sami, dejovo je to však funkčné, obrazovo nápadité, v štýle moderného eko-westernu pokladajúce proti otázky, čo nás momentálne trápi a čo by nás naopak malo začať trápiť. 80%

Všetko v našom živote má tendenciu opakovať sa. Len v rôznych intervaloch za neustáleho zvuku tikania a dýchania nám dobre známym tvarom a jasným čiernobielym obrysom.

Rodinná kríza s pribúdajúcimi problémami a kopiacimi sa živými mŕtvolami, ktorá naberá na intenzite a postupne sfarbí načerveno všetko prítomné vo veľmi zábavnom poňatí a štýle prinavrácajúcom mix vizuálnej originality, bizarnej nechutnosti, tiesnivej atmosféry, a nepoľavujúcej brutality. Tentokrát v interiéri starého chátrajúceho paneláku; navyše vzdávajúc poctu mnohým hororovým klasikám, či už mizanscénou alebo samotným prevedením a stvárnením démonického zla. Na vyššie hodnotenie to asi nedočiahne, hanbu to ale predchádzajúcim dielom rozhodne nerobí. Fanúšikov teda poteší, nezaujatých snáď nesklame. Mommy's with the maggots now. 70%

Čo je na tejto rodinnej dráme zaujímavé, je asi podiel funkčných zmien vo vzťahoch jednotlivých troch nosných postáv a až príliš podobajúca sa štruktúra klasického filmového postupu. Pred divákom sa nenáhlivo odkrývajú ako veci z minulosti, tak súčasné stanoviská a ich následné premeny. Záver tak síce emočne zapôsobí a dodá snímke náboj, avšak nezarezonuje hlbšie. Inými slovami sa obávam, že časom vyšumí. Tak či onak, príjemný film o zatrpknutí, ale aj obetavosti a odpustení, ktoré stoja na opačnom, náročnejšom brehu ľudského spektra. 75%

Beatrix je jedinečná svojou obyčajnosťou a dočasne pretrvávajúcou zotrvačnosťou v ničotnom bytí za zvláštne trávených okamihov. Beatrix je poväčšinou sama, vyruší ju len príchod niekoho iného, vďaka čomu sa buď dostane zo svojho sveta stereotypu do práce alebo mimo obývaný dom. Jej bežný deň tak tvoria až existenciu rozpúšťajúce aktivity alebo pozorovania zaberané prevažne v detailoch a polodetailoch. Beatrix tak osciluje medzi pasivitou a aktivitou, medzi existenčným bytím a vyprázdnením, medzi dočasnou spokojnosťou a následnou chuťou po zmene, medzi vnútorným pokojom a naplnením a hnevom, medzi ľudskou blízkosťou a odcudzením. Vybavila sa mi nedávno videná, podobne ladená Akerman. Informačne a priestorovo obmedzené, dejovo monotónne, v znamení bodu, v ktorom každého z nás aspoň raz postretne chvíľkové životné tápanie (existenčné, pracovné, vzťahové). Ponímajúc hlavne to ženské, zahrňajúc a chápajúc telo a dušu ako súlad. Tento moment je tu pretavený skvelo. Beatrix tak stojí na pomedzí hraného a dokumentárneho filmu. Beatrix je observačná štúdia. Divák y si to každopádne užil... :) 85%