HellsAngel

Keď sa niekto opýta, kde ste boli, keď premietali Dune: Part II, každý fanúšik sci-fi by mal odpovedať: „Bol som vtedy v kine“ (ideálne v IMAX-e). Môžem totiž potvrdiť, že nadšené reakcie prevažnej väčšiny divákov sú opodstatnené a naozaj máme dočinenia s filmovou udalosťou, ktorú možno porovnať s uvedením pôvodnej trilógie Star Wars alebo Jacksonovho Pána prsteňov. Villeneuve bez najmenšieho zaváhania kráča po ceste, ktorú si množstvom skvelých kreatívnych rozhodnutí vydláždil už v prvej časti a magickou súhrou brilantného obrazu a geniálneho zvuku vyhlasuje „svätú vojnu“ našim zmyslom. Napomáha mu pritom fakt, že dvojka adaptuje epickejšiu časť príbehu Paula Atreidesa, no zároveň ide o výsledok trocha väčšieho odklonu od predlohy, než tomu bolo v prípade prvej časti. Villeneuve však svetu Duny rozumie a tak hoci jeho filmová verzia nie je striktne „podľa písma“ – snímka zvýrazňuje vybrané linky (primárne Paulovu rolu mesiáša a náboženský fanatizmus Fremenov) na úkor iných (napríklad ekologického rozmeru Arrakisu) a je viac opojným zážitkom, než filozofickou dišputou – podstata príbehu ako aj hlavné myšlienky Herbertovej knihy sú dôstojne zachované. V rámci časových možností hollywoodskeho veľkofilmu ide o ucelenú verziu udalostí, ku ktorej divák nepotrebuje knižnú predlohu ako výkladový slovník (na pochopenie diania na plátne), hoci film predsa len najlepšie funguje po oboznámení sa so zdrojovým materiálom. Platí to však aj opačne a zhliadnutie filmu dokáže obohatiť dojem z knihy – napríklad záverečné zúčtovanie s Harkonennovcami má dokonca silnejší náboj ako v predlohe. To všetko preto, že Villeneuve nenatočil len obyčajnú adaptáciu, ale dielo zo zlatého fondu sci-fi literatúry pretvoril do jedného z najvýznamnejších filmových počinov v žánri vedeckej fantastiky, využívajúceho prednosti svojho média, aby pre Herbertov nadčasový príbeh nadchol nové generácie. A popritom, akoby mimochodom, zdôrazňuje často zabúdaný fakt, že monumentálnosti blockbusterov nemusí padnúť za obeť autorská vízia.

Duna našla svojho mesiáša, no jeho meno nie je Paul Atreides, ale Denis Villeneuve. Ten si adaptáciou kultového románu Franka Herberta v mojich očiach definitívne upevnil status majstra sci-fi žánru a zároveň dokázal, že nič nie je nesfilmovateľné. Vizuálne je Dune: Part One čírou nádherou – absolútne pohlcujúcim zážitkom, ktorý má silu vytiahnuť diváka zo sedadla v kine, zhypnotizovať ho svojou verziou ďalekej budúcnosti a nechať ho v meditatívnom tranze aj niekoľko dní po skončení premietania. Villeneuve, jeho štáb aj celé herecké obsadenie odviedli fenomenálnu prácu v transformovaní slov zo stránok Herbertovej knihy do živého prostredia, ktoré je rovnakou mierou cudzie aj povedomé, fascinujúce aj desivé. Z dejového hľadiska ide o pútavé prerozprávanie knižnej verzie s niekoľkými zmenami oproti originálu, ktoré robia príbeh emočne nabitejším, prehľadnejším a prístupnejším modernému publiku – no bez toho, aby sa vytratili témy, posolstvá a skryté významy, ktorými Duna oplýva. Rozhodnutie rozdeliť knihu do dvoch filmov som spočiatku vnímal skepticky, napokon však musím uznať, že to bol správny krok, ktorým Villeneuve získal dostatok manévrovacieho priestoru uviesť divákov do komplexného sveta intrigánskych rodov a kolosálnych piesočných červov. Druhá časť tak môže vyrásť na pevných základoch a ja som sa na ňu začal tešiť v momente, kedy sa objavili záverečné titulky. No rád si počkám, koľko bude treba, hlavne nech ju opäť režíruje Villeneuve.

Nikdy nesúď knihu podľa obalu, ani film podľa toho, že na prvý pohľad vyzerá ako tuctová jednohubka od Netflixu. Leave the World Behind je totiž veľmi solídnym prírastkom do svojho žánru, prezentujúcim svieži pohľad na začiatok apokalypsy, so skvelými postavami a poriadnou dávkou napätia - bol som neustále ako na ihlách, hoci sa väčšinu času nedialo nič dramatické. Myšlienkovo síce nejde o nič objavné, no minimálne linka s Priateľmi je absolútne fantastická a finále skvelo vypointované. Nezodpovedanie všetkých otázok paradoxne výslednému dojmu tiež veľmi pomáha.

Umenie napodobňuje život alebo život napodobňuje umenie? Drive My Car je neobyčajne silný film o obyčajných (no nemenej silných) ľudských príbehoch, ktorý nachádza podnetné paralely medzi osudmi svojich postáv a divadelnou hrou. V komorne inscenovaných rozhovoroch konfrontuje diváka s ťažkými otázkami o medziľudských vzťahoch aj živote všeobecne a nabáda k premýšľaniu spôsobom, ktorý z neho robí výživnú potravu pre dušu. Aj preto sa mi trojhodinová stopáž vôbec nezdala pridlhá.

Keď má film parádne vypiplaný scenár a senzačnú hereckú zostavu, pokojne si vystačí len s jednou lokáciou – v tomto prípade krajčírstvom, ktoré sa stane dejiskom napínavo gradujúceho krimi príbehu, pripomínajúceho civilnejšiu verziu Tarantinových Reservoir Dogs. The Outfit je proste ten typ gangsterky v klasickom šate, aký nevyjde z módy podobne ako kvalitný oblek.

Prvé Hunger Games, ktorá ma naozaj bavili. Paradoxne aj preto, že samotné hry o život sú v tomto prípade len súčasťou väčšieho celku, ktorý ponúka šťavnatý pohľad na politiku Kapitolu – a to očami komplexnej, morálne ambivalentnej postavy budúceho prezidenta Snowa. Do veľkej miery je to zásluha knižnej predlohy, no Lawrence a spol. sa nevychýlili z dobre nastoleného kurzu a dokonca sa (veľmi správne) rozhodli pre dlhšiu stopáž, aby nič neostalo nedopovedané a všetko zapadlo na svoje miesto. Balada o hadoch a vtáčatkách tak dokázala to, čo sa nepodarilo štyrom filmom s Katniss Everdeenovou – vyvolať vo mne záujem o túto sériu. Podobne vyzretým a prepracovaným výletom do Panemu by som sa preto určite nebránil.

S fanatickou precíznosťou natočený emočne chladný thriller o emočne chladnom zabijakovi operujúcom s fanatickou precíznosťou. Fincher síce tentokrát neboduje na všetkých frontoch – filmu chýba výraznejšia pointa, ktorá by silnejšie vtiahla do deja – no len veľmi málo režisérov dokáže z rovnakej látky stvoriť takýto remeselný skvost.

Priestor venovaný hispánskej komunite ma skutočne teší, čisto z filmového hľadiska je však Blue Beetle šablónovitým komiksovým originom, akých štúdiá nevychrlili do sveta práve málo. Takže pokiaľ už máte v tomto žánri čo-to napozerané a nepatríte medzi fanúšikov, ktorí sa v príbehu Jaimeho Reyesa nájdu, na film budete pravdepodobne nazerať len ako na predvídateľnú jednohubku – a to nie je vyslovene zlé, no osobne by som si omnoho radšej pozrel príbeh excentrického vynálezcu, „Batmana s ADHD“ Teda Korda, pôvodného Blue Beetlea, ktorého nám film predstaví len v krátkosti.

V podstate jeden veľký trailer, v ktorom sa neustále niečo deje a divák nemá šancu si ani na chvíľu vydýchnuť – a to je v tomto prípade rovnakou mierou kompliment ako aj výčitka. Úroveň animácie je bez debaty prvotriedna, tony easter eggov potešili moje hráčske srdce a niektoré sekvencie s hopsajúcim Mariom patria k najlepším prácam štúdia Illumination, no napriek tomu je Super Mario Bros. Movie vo výsledku len jednoduchou – a v jadre plytkou – zábavnou atrakciou. Čo je škoda, pretože úvod v New Yorku naznačoval, že by mohlo ísť o čosi viac.

Obrazovo geniálne a tematicky nadčasové filmárske remeslo najvyššieho rangu, v ktorom sa miesi Lubezkiho kameramanská brilantnosť s Cuarónovou nekompromisnou réžiou, tlačiacou do popredia surové a ničím neprikrášlené pohľady na ľudské správanie. Dokonca ani banálna premisa či minimalisticky predstavený svet nie sú prekážkou, aby Potomkovia ľudí absolútne ohúrili a pohltili každého filmového fanúšika.