hygienik

Holandčina bola krásna a zrozumiteľná, mali by to púšťať na jazykových kurzoch. Boli tam skvelé, zaujímavé postavy, škoda, že hlbšie rozpracovali len charakter Redbada a jeho protivníka Karola Martela. Za 3 hodiny tam mohli dať viac bitiek. Základný konflikt pohanstvo x kresťanstvo, je prekvapivo dobre rozvinutý a keďže ma bavia dejiny, nenudil som sa. Uznávam, že väčšina ľudí na Redbadovi asi zaspí. Dej bol pomalý a väčšina bočných zápletiek ostala v embryonálnom štádiu, ale mňa to bavilo.

Pekná holandská depka.

Casulo sa oplatí vidieť viackrát. Je tak interpretačne nejednoznačné a naopak vizuálne precízne vystavané, že pri každej projekcii vás môže niečo iné, nové osloviť.

Alisa je na ostrove zajatá militantnými hrdzavejúcimi robotmi. Berie to statočne a nepoddá sa osudu... Ak by trval socializmus o nejaký ten rôčik dlhšie, táto ekologická, rozprávková vízia 21. storočia by sa nepochybne stala aj u nás hitom prázdninového TV programu. Dnes je to už len smiešne, ako po obsahovej, tak aj trikovej stránke.

Neblahá predzvesť dlhého úpadku škandinávskych rodinných filmov, ktorý trvá až dodnes. Vo Fínsku sa točia dementné taškařice, vo Švédsku naopak depresívne drámy a Nórsko vsadilo na druhotriedne rozprávky o troloch. To všetko je korunované praktickou nemožnosťou zohnať nové škandinávske filmy, a to pre absenciu anglických titulkov na DVD, už ani legálnou cestou.

Nemá zmysel sa tu vyjadrovať k rómskej otázke. Kufa je prakticky svätec a robí skvelú prácu ako kňaz, sociálny pracovník a ako normálny človek.

Veľmi dojemné.

Toto je jeden z mála filmov, kde by bol remake asi lepší (dynamickejší) ako originál. Vlastne už aj toto je remake. Už ho len natočiť.

Tento kraťas je zvláštny hneď v niekoľkých ohľadoch. 1. Je bez slov 2. Zaslúžil by si o niečo dlhšiu stopáž, čo nebýva častý jav. Veci sa diali šialeným tempom. 3. Jedná sa o ďalšiu ujetú variáciu na Perníkovú chalúpku.

Tak už si aj Srbi natočili svoj veľkofilm, ktorý nepojednáva o rozpade Juhoslávie, ale vracia sa k jej vzniku, resp. začína od Adama t. j. od Gavrila. Srdan Koljević aj tentokrát odolal pokušeniu zapísať sa do dejín kinematografie, hoci látka ho k tomu priam vyzývala. Buď došli peniaze, alebo talent. Ako to už pri "národných veľkofilmoch" býva, obriu minutáž rozchodí len ten, koho téma naozaj zaujíma. Podobá sa to na poľské historické filmy z 21. storočia - ambiciózne, ale za srdce nechytia.