BobArmstong

Zaujímavá sociálna sonda prekvapujúca najmä štruktúrou príbehu, ktorá na seba dve tretiny minutáže vrství kratšie epizódy. Tie zdanlivo nesúvisia, no postupne sa spájajú a to pomerne prekvapujúcimi spôsobmi. Súčasne sú obe spektrá prítomného konfliktu nasiaknuté mimoriadne aktuálnymi sociálnymi problémami, ktorými sa filmári zaoberajú iba zriedkavo. Aj vďaka tomu ide o pútavé pozeranie, ktoré síce miestami trpí klasickým európskym neduhom bez dialógových situácií, ale napriek tomu si Disco Boy udržiava príjemné tempo. To je podporované frekventovanou zmenou lokácií, kde poteší aj prítomná exotika figurujúca v priamom kontrapunkte s nočným mestom alebo nepríjemnosťou vojenských kasární pripomínajúcich svojou autenticitou prvú polovicu Full Metal Jacket od Kubricka – akurát teda podstatne menej hrajúcou na efekt. Režijne nádherná práca, precízne snímajúca každý jeden segment. Prekvapivá a štandard prekonávajúca je aj práca so zvukom, ktorá invenčne dopĺňa konkrétne pasáže, pričom aj z celkom obyčajného momentu vykúzli veľmi príjemný audiovizuálny zážitok. Takýmto spôsobom ste neprestajne vtiahnutý a hoci ide určitým spôsobom o pózu, bez ktorej by sa tento príbeh zaobišiel, Giacomo Abbruzzese má režijné remeslo v ruke a výborne si dokáže postrážiť prácu s obrazom, ktorá nevychádza do popredia na úkor rozprávania. Najmä vďaka tomu takmer všetko pôsobí ako precízne naaranžovaný obraz s výbornou farebnou paletou a adekvátnou emocionalitou podtrhávajúcou psychologické zázemie charakterov. Takmer dve tretiny je to preto nadmieru originálne, dôkladne budované a skvelo napísané štúdium dvoch diametrálne odlišných spoločností, kde sa dvaja ústrední protagonisti v dôsledku okolností ocitajú v boji, v rámci ktorého ide nezriedka ako o život, tak aj o ich osobné postoje, nádeje alebo ľudské hodnoty. To je, samozrejme, samo o sebe výborný a univerzálny námet, ktorý sa istou všeobecnosťou dá rozohrať na kvantum odlišných spôsobov. Problém však tkvie najmä v záverečných dvadsiatich minútach, ktoré ustupujú silným tematikám a (po vzore neskoršieho Winding-Refna) zbytočne využívajú sugestivitu, neónovú estetiku, opojné hudobné podkreslenie a jednoduché vizuálne metafory uberajúce z inak pevného základu. Práve kvôli ľudskej civilnosti ste však rozprávanie sledovali (nádherný moment s pohármi vína). Sila príbehu kvôli tomu zásadne trpí a naozaj brilantne zohraná zápletka vyšumí do prázdna a zabudnutia. Hovorí totiž len veľmi málo, pričom rozostavané cestičky v podstate nikam nedospejú. Namiesto posilnenia nastolených konfliktov sa rezignuje na úplne čokoľvek a snímka začne byť až prekvapivo prázdnou a hlavne nedivácky skratkovitou. Dovtedy ste na ploche jednej hodiny dostali skutočne hutné charaktery a v podstate nebolo možné vystrihnúť jedinú scénu, keďže každá mala svoje opodstatnenie v rámci nastoleného naratívneho oblúku. S blížiacimi sa titulkami však mnohé stráca relevantnosť, príbeh sa stane odťažitým a neveľmi zaujímavým. Skutočne som si miestami spomenul na absolútne vyprázdnené pohľady Ryana Goslinga osvetleného neónmi z Only God Forgives, ktoré je Refnovým najhorším a najmenej osobných (zo strany diváka) filmom. Súčasne vyústenie ani príliš nekorešponduje s nastoleným dianím, rozprávacou formou alebo zvolenou vizuálnou štylistikou. Áno, Disco Boy scenárom prekvapoval celý čas, avšak vždy logickým a racionálnym spôsobom, ktorý podporoval nevyspytateľnosť plynúceho života. Zakončenie však porúša všetko na čo nás režisér Abbruzzese pripravil a viac ako premyslenú (vopred zvolenú) rezignáciu to pripomína autorskú bezradnosť a aj istú neschopnosť ponúknuť akúkoľvek zaujímavú myšlienku k predneseným problémom. Je fajn, že sa aj relatívne mladí autori rozhodnú poukazovať na skutočné problémy, ktoré sú oku mnohých skryté, avšak osobne by som očakával, že so silnou témou príde aj nejaké zaujímavé posolstvo. Ono je totiž snáď každému človeku zrejmé, že obdobné boje a ľudská surovosť sú celkom zbytočné a áno, potrebovali by sme viacej pochopenia jeden pre druhého. Niečo podobné je však vo svojej jednoduchosti a s takýmto podaním naozaj iba šikovne zaobalenou banalitou, ktorú vám povie po treťom pive hocikto. To, samozrejme, nič nemení na fakte, že ide o veľmi dobrý a ambiciózny debut, nanešťastie sa postupne rozpadajúci pod filmárskymi rukami a pod ťarchou naozaj zmysluplných tematických okruhov, s ktorými sa rozhodli autori pracovať.

Mimoriadne ambiciózny film. Minimálne teda na naše československé pomery. To je jeho najsilnejšou muníciou, no súčasne tento fakt povedie k spoločenskému diskurzu, kde mám pocit, že ho obe názorové zastúpenia buď nadhodnotia alebo práve naopak. Len málokedy sa stáva, že sa niekto z tunajších končín pokúsi o spracovanie aktuálnej (značne kontroverznej) myšlienky a vyjde z toho aj skutočne zaujímavé pozeranie hodné diváckej pozornosti. Úsvit to ale bezproblémovo zvládol, v mnohom dokonca prekonal moje očakávania, ktoré po pozitívnych ohlasoch z prestížnych Karlových Varov neboli najnižšie. Koniec koncov, historických projektov to vzniká asi toľko, čo kvalitných filmov – a to je málo. Ako je možné, že práve Úsvit tak vyniká z tradičného produkčného štandardu našich lúk a hájov? Zhruba polovicu snímky je to totiž pomerne solídna detektívka, ktorá síce využíva jednoduché žánrové atribúty, no tie vďaka sebaistému vedeniu a nadmieru vťahujúcemu hudobnému podkresleniu vytvárajú skutočne hutný zážitok, ktorý vás krásne filmom vedie. Bezproblémovo nadobudnete pocit, že vás režisér celý čas drží za ruku a s ľahkosťou variuje vašu emocionalitu podľa vlastných autorských potrieb. Napätie, nerušiaci humor, pohltenie a skutočné dojatie je nadmieru dobre pretkané jedným bizarným prípadom, ktorý nakoniec vyústi v niečo, čo asi na prvé pozretie očakávať nebudete (ak si teda neprečítate o čom autori chceli rozprávať). V druhej polovici venujúcej sa práve onomu aktuálnemu problému (o ktorom vopred nechcete naozaj nič vedieť, verte mi) povrch naplnenému presahmi k súčasnosti sa rozprávanie stáva sociálnym komentárom spoločnosti minulej i terajšej. V tomto ohľade to už ale mierne drhne. Jednak preto, že hlavná protagonistka v podaní Elišky Křenkovej je písaná ako charakter z druhej polovice minulého desaťročia... akurát je teda ukotvená v roku 1937. Asi netreba výraznejšie prízvukovať, že to pomerne bije do očí a diváka to neprestane vytrhávať zo zážitku až do samotného záveru. Ďalšími problémami sú istá patetickosť, príležitostne zlyhávajúci herci či veľké množstvo nápadov a potenciálne možných vstupných uličiek, ktoré však vlastne nikam nevedú. Slúžia len na odpútanie diváckej pozornosti, čo dokáže mierne sklamať. Hoci som rád, že sa podarilo výsledný scenár udržať aspoň v takejto kvalite. Je ale vidieť, že s postupujúcou minutážou sa príbeh čoraz viac rozpadá pod filmárskymi rukami. Finále sa nakoniec dopracuje k uspokojivému koncu, avšak, nanešťastie, nejde o adekvátne uzavretie všetkých dejových línií. Skôr snímka prestane plynúť v momente, keď vyčerpá všetky svoje tézovité myšlienky, ktoré sa nám snaží predať. Tie sú inak dobré, nepôsobia archaicky, akurát ich príbeh využíva prvoplánovo a vlastne až príliš jednoducho. Napriek tomu je dobré, že tu začínajú vznikať filmy, ktoré spĺňajú európske audiovizuálne štandardy. Súčasne má zmysel ich rozoberať, diskutovať o jednotlivých kreatívnych myšlienkach a snažiť sa uvedomiť si, čo je nám vlastne predkladané. Nedávno sme tu mali veľmi solídne #annaismissing, teraz Úsvit (príležitostne spracúvajúci podobné témy) rozpráva obrazom zásadnú tému, ktorá tu na poli filmov bola doposiaľ trestuhodne opomínaná. Navyše, všetko je to odprezentované veľmi efektným spôsobom, je radosť na celé dianie pozerať. Áno, príležitostne tempo trochu spomalí, no onen pocit akéhosi zovretia v divákovi zostáva a autori mu nedovolia, aby ho toto skľúčenie opustilo. Najmä preto bezproblémovo Úsvit možno označiť za azda najvýraznejší a (myšlienkovo) i najzásadnejší projekt súčasného kalendárneho obdobia. Vlastne, možno aj poslednej dekády.

Sebaistý debut aký si len tak nevidí, minimálne nie v Európe a vlastne nadmieru zriedkavo aj v zámorí. Scenáristicky prekvapivo súdržný, režijne efektívne využívajúci svoj komorný rozpočet a istú neskúsenosť, pričom výsledný pocit pre diváka je vďaka tomu vťahujúci, atmosféricky hutný a emocionálne presvedčivý. Film nikdy nenadužíva explicitnosť, ani sa v nej nevyžíva, avšak napriek tomu po dopozeraní nadobudnete pocit, že ste práve videli veľmi krutú snímku. V skutočnosti však šlo o plasticky zobrazené dánske podsvetie, ktoré je jasným opakom čierno-bielych príbehov od amerických režisérov (asi preto boli tamojší kritici z každého dielu v nepríjemných úzkostiach). Sprvoti pomaly sa rozbiehajúci, no neskôr vyložene nepríjemný a ľudsky desivý, pretože prezentuje číru zlosť a prístup k násiliu i surovostiam výhradne žoviálnym spôsobom čím naznačuje jeho absolútnu všednosť v rámci daného spoločenského kontextu. Najhorší na tom je fakt, že všetkej prítomnej primitivite, explicitnej inklinácii k najtvrdším riešeniam i razantnému uchyľovaniu sa k morálne pohnutým konaniam vlastne rozumiete. A snáď aj viac ako by ste si chceli a sami boli ochotný priznať. V prvom rade sú totiž všetky prítomné postavy ľuďmi a, dokonca, scenár k ním pristúpil ambivalentnou formou – krásny príklad brilantného autorského pera je empatický dialóg o otvorení vlastnej reštaurácie, po ktorom nasleduje nekompromisné vymáhanie peňazí zakončené neočakávaným (Tarantino by mal radosť, akurát v jeho prípade by podobná pasáž skĺzla do istej karikatúry) spôsobom. Žiadnu glorifikáciu kriminality tu nenájdete, skôr smutné zrkadlo životného štýlu, do ktorého sú mnohí vtlačení neovplyvniteľnými okolnosťami, zlým zázemím alebo nešťastnými predchádzajúcimi krokmi. Vo filme uvidíme všetko zmienené a zakaždým si budeme priať, aby sa Frank rozhodol inak. Niekomu sa môže zdať, že film je takpovediac o všetkom a zároveň o ničom. Na prvý pohľad totiž ide „iba“ o pohľad do bežného týždňa pouličného dílera, ktorý naberá na obrátkach až vo finálnych štyridsiatich minútach, ktoré šliapnu na plyn a začnú sypať z rukáva jednu nepríjemnú situáciu za druhou. Pri opakovaných pozretiach si uvedomíte, že práve drobné situácie v reštaurácii či obchode formujú ľudskú stránku niečoho čo by bolo pre nás za normálnych okolností nestotožniteľné a vlastne nezaujímavé. Refn nám nedovolí ani na minútu opustiť ústrednú postavu a tak ako na ňu s postupujúcou minutážou všetci a všetko navôkol tlačí, tak sa spolu s Frankou prepadávame do nepríjemnej beznádeje, v ktorej niet priestor pre akékoľvek kľučky (či už príbehové alebo charakterové). Deprimujúci pocit je ešte väčšmi podporený nekompromisným záverom, v rámci ktorého sa ústredný charakter opätovne potáca na hrane nezmyselných rozhodnutí a definitívne stráca divácke sympatie i akýkoľvek predtým vybudovaný súcit. Tento efekt by pritom v tradičnom filme z Hollywoodu nebol možný, Pusher je ale písaný v priamom kontraste k pomerne uhladeným a vlastne neautentickým príbehom od Scorseseho, Leoneho alebo Coppolu, ktoré sú považované za vrchol v rámci rovnakého žánru. Refn, samozrejme, nie je tak precízny, no to bez akéhokoľvek zaváhania vykrýva surovou realitou, ktorá v divákovi zostáva ešte dlho po odznení záverečných titulkov. Odkaz Pushera i jeho režijné invencie pritom žijú dodnes. Učili sa od neho napríklad Safdieovci (Uncut Gems je skoro až remakom vsadeným do amerického prostredia) a vlastne aj Adam Sedlák (celkom otvorene a priznane) vo svojom Bangeri.

V podstate sa očakávania a najväčšie úzkosti nad kvalitami Barbie naplnili do bodky. Scenáristicky roztrhané, v mnohom nefunkčné a s (v niektorých momentoch) odpudivými presahmi glorifikujúcimi opačný extrém, ktorý by mal byť z nejakého mystického dôvodu riešením všetkých problémov sveta. Feministická propaganda je tu tlačená tým najbanálnejším spôsobom a mužské osadenstvo striktne zosmiešňované grotesknou formou, ktorá by vytŕčala z davu aj v dobách nemého filmu. Ďalšie autorské myšlienky sú divákovi hádzané priamo do tváre, pričom ich relevantnosť je nezriedka pochybná, takmer neexistujúca. Všetky tieto svetonázory sú explicitne vyslovené a nijak neskrývané, takže si viete presne vytipovať moment, kedy postavy opúšťajú samé seba, aby mohli odprezentovať režisérkin politický postoj. Súčasne snímka neponúka vlastne žiadnu sofistikovanú hru, ktorá by využívala potenciál fiktívneho a skutočného sveta. A ani ten patriarchát verzus matriarchát nedokáže vymodelovať nič zaujímavé, samozrejme okrem neprestajného vyzdvihovania ženského pokolenia tak detským a utopistickým spôsobom, že si ani neviem predstaviť ako by toto mohlo niekomu stačiť a ešte by si pochvaľoval šikovnosť s akou sú tieto moderné propagandy do naratívneho rozprávania zapracované (mimochodom, Noah to má s Gretou zrejme doma ťažké). Navyše, záverečná scéna pôsobí ako z úplne iného filmu, nič k nej nesmerovalo a na celé dianie je nalepená skutočne čudným spôsobom. Akoby sa s ňou počítalo v úvodných verziách scenára, avšak v tých neskorších sa výrazne prepisovalo, no koniec jednoducho zostal. Prečo? To netuším. Každopádne, všetko zmienené však má niekoľko zásadných ALE. Barbie má režijné nápady. A má ich na rozdávanie. Greta Gerwig je majsterkou svojho povolania, má perfektný komediálny timing (Gosling so Cerom by potiahli samotné spin-off dobrodružstvo), audiovizuálny cit, pričom dokáže hravo prechádzať medzi jednotlivými emóciami vďaka čomu pôsobí celý film relatívne vrstevnato. Scenár síce nie je nijak prelomový (naozaj, reči o nejakom veľkom feministickom evente sú smiešne), avšak počas kompletnej minutáže si udržuje svoj drive a nespomaľuje. To je iba dobre, pretože tým pádom ľahko zabudnete na fakt, že sa dianie odohráva v asi štyroch kulisách a z toho mnohé z nich ani nie sú vyložene atraktívne - česť Barbie lokáciám, ktoré akoby z oka vypadli rannému Andersonovi. Ďalej snímka zaujímavo pracuje s potenciálom ústredného sveta, ktorý je až neuveriteľne hravý, priznáva svoje hračkárske zázemie, no využíva ho na absolútne maximum k vyvolávaniu smiechu i istej bizarnosti prameniacej z faktu, že de facto ide o bábky hrané ozajstnými hercami. To isté možno povedať o histórii celej značky, ktorej tu je opakovane vzdávaný hold veľmi príjemným a vlastne nerušivým spôsobom. Odmyslite si preto všetky tie propagandistické táraniny a naozaj plytkú agitku bez akéhokoľvek prepracovanejšieho pôdorysu a dostanete veľmi sympatickú komédiu o súboji hračiek, ktorá umne pracuje s vizuálom, muzikálovými číslami a sympaticky naivnými karikaturistickými postavičkami. Ako bonus dostanete naozaj krásnu predposlednú scénu (zabitú tou záverečnou, škoda) naznačujúcu, že to všetko mohlo byť omnoho zaujímavejšie, zásadnejšie a hlbšie. Napriek tomu ale budete dojatý, keďže ten záverečný ľudský presah ako jediný z celého filmu funguje maximalistickým spôsobom, pričom atakuje každú jednu emočnú bunku diváka. Nový Truman sa nekoná ani zďaleka, aj keď je pravdepodobné, že sa mnohí budú tváriť ako keby šlo o ženskú verziu nestarnúcej klasiky. Ak ale dúfate v nápaditú letnú komiku, tú dostanete v pomerne vysokých dávkach.

Na prvý pohľad klasický Nolan s časovými prešmyčkami, režijnou virtuozitou a fantastickým audiovizuálnym spracovaním rozprávajúcim v dokonale nasnímaných záberoch a pulzujúcich zvukových ruchoch i hudobných podkresleniach. Pri hlbšej analýze ale ide o sofistikované vyobrazenie zásadnej osobnosti súčasných dejín a to rovno prostredníctvom dvoch optík a paralelne plynúcich dejových línií, ktoré sa vzájomne preplietajú, stretávajú a znova opúšťajú. Nie je to tak náročné na pozeranie ako Memento alebo príležitostne špionážny TENET, avšak v konkrétnych momentoch zvolená štruktúra prekvapí ucelenosťou a perfektným vystavaním so zámerne vynechanými časťami rezonujúcimi v neskorších udalostiach. Pred diváka síce nie je kladená jasná otázka a dianie v podstate systematicky nepodrýva Oppenheimera ako osobnosť, skôr však rozsiahlou politicko-súdnou linkou dáva do širšieho kontextu dopady jeho dlhoročných krokov a rozhodnutí, pričom tento rámec dovtedy mierne absentoval. Príbeh by to s najväčšou pravdepodobnosťou ustál aj bez neho, no takýmto spôsobom mohol Nolan striedať žánre, tempo a aj rôzne polohy obrazovej rytmizácie, čo by nebolo v tradične ponímanom životopisnom filme nikdy možné. Režijne je to dravé, v dialógových sekvenciách strhujúce a v hŕstke momentov absolútne mrazivé (päť mužov v jednej miestnosti rozhoduje o budúcnosti sveta a ďalších vojen s takmer nulovou emocionálnou škálou). Navyše, s nepríjemnou pointou, ktorá síce neprichádza s novou myšlienkou, no zaobaľuje ju do perfektnej formy slúžiacej ako deprimujúca bodka po stoosemdesiat minút trvajúcom epose kráčajúcom skrz takmer každý možný divácky pocit. Áno, je tam toho trochu veľa a v niektorých pasážach sa muselo výrazne zrýchľovať a čo možno najviac skracovať. Je to škoda, pretože obdobným spôsobom nedokážu vyniknúť všetky osobné linky, dramatické konflikty a udalosti posadené takpovediac za oponu pompézneho stavania bomby (hoci nie sú o nič menej zásadné, práve naopak, mnohé sú snáď i kľúčovejšie). Rovnako ako minuloročný Babylon, aj Nolanovmu Oppenheimerovi väčšinu času chýba v prítomnej epickosti všednosť a komornosť, ktorá by dotvorila príbehovú masu spravidla nepribližujúcu sa do osobnejšieho kontaktu k postavám. Niečo podobné už pri Nolanovi ale začína byť štandardom, ktorý je v tomto prípade vykrývaný aspoň niekoľkými srdcervúcimi segmentami (takmer všetko s ženou, ktoroukoľvek, sledovanie následkov výbuchov, neprestajné vnútorné zožieranie v podaní brilantného Murpyho) prerývajúcimi všadeprítomnú životopisnú a faktografickú chladnosť. Vo finále by to potrebovalo zhruba ďalšiu hodinu (možno dve), aby jednotlivé línie dokázali stopercentne vyznieť a aby aj fanúšikovia Barbie stíhali sledovať rýchlo sa meniace udalosti preskakujúce v podobnom rytme ako bubnujúci soundtrack. V tomto ohľade je novinka od britského režiséra tak trochu neúprosná, nezriedka míňa dlhé časové úseky a to bez výraznejšej zmeny make-upu alebo prostredí. Človek sa v tom politizovaní a kvante postáv rýchlo stratí, no osobne si nemyslím, že bolo Nolanovým cieľom venovať sa práve komplikovaným vzťahom a životným strastiam vedeckého tímu. Ostatne, každý jeden člen dostane iba zopár scén s mizivou charakterizáciou. Napriek tomu ide o jeden z najveľkolepejších filmov terajšieho roka, ktorý môže naozaj tromfnúť už iba Scorsese s Killers of the Flower Moon. V kontexte Nolanovej kinematografie za posledné roky je Oppenheimer bezkonkurenčný víťaz fungujúci ako v rámci dospelého a uvedomelého rozprávania, tak aj ako obrazová dokonalosť za viac ako sto miliónov dolárov - čo je v porovnaní so všetkými Netflix hnusmi posledných období stále smiešny budget.

Pinocchio Guillerma del Tora je svojím audiovizuálnym stvárnením nepochybne najpôvabnejším animovaným filmom za nedávne obdobie. Pôsobí hravo, zábavne a nadšene asi ako jeho hlavný tvorca v sprievodnom dokumente o tvorbe celej snímky. Snáď nikoho neprekvapí, že režijne je to sebaistá záležitosť, kde je každý druhý záber nádherne a precízne komponovaný. Súčasne je mizanscéna bravúrne zaplnená pestrým obsahom, detailmi a žijúcimi postavami. Vďaka tomu celý film pôsobí ako pedantne namaľovaný obraz s dôkladnou prípravou všetkého videného a zaznamenaného. To je pritom pri minutáži útočiacej na dve hodiny slušný výkon a zároveň veľká výzva. Oscarové ambície ani tentokrát Guillermo neskrýva. Hoci je pravdou, že sa nesnaží o prehnané apelovanie na emočnú strunu. Všetko robí takpovediac nenútene a prirodzene. Nominácia by mala byť samozrejmosťou a vzhľadom na všednosť žánrovej konkurencie by jeho Pinocchio vyhrať mal. Takže ak to nejakou náhodou dostane Lightyear (proti ktorému inak nič nemám), pretože je to Pixar a známa značka, niečo je v Akadémii zle. Príbeh o prijatí vlastnej identity a vzájomnom rešpektovaní osobného pôvodu je jednoducho svojou hĺbkou a dômyselným spracovaním na úplne inej úrovni. Nehovoriac o vizuálnom stvárnení, ktoré možno nazývať ozajstnou autorskou (nezameniteľnou) víziou. Režisér del Toro je v tomto ohľade trochu inde ako v zásade spotrebná tvorba štúdia, ktoré kedysi prichádzalo s absolútne zásadnými príbehmi pre všetky vekové kategórie. Dokonca, ani frenetický projekt The Mitchells vs. the Machines nemôže konkurovať komplexnému myšlienkovému presahu v drevenom chlapcovi od nadšeného zavalitého režiséra. A to je pre del Tora a jeho autorské zoskupenie výborná vizitka.

Rian Johnson nie je zlý režisér a už vonkoncom nepatrí medzi brakových scenáristov, aj keď sa ho snažia odporcovia The Last Jedi takýmto spôsobom neprestajne (už päť rokov) vykresliť. Opak je ale pravdou. Dokáže s ľahkosťou charakterizovať postavy prostredníctvom akcie i dialógu a súčasne bezproblémovo vystavia dômyselné logické klbko, ktoré postupne rozpletá a podľa potrieb príbehu zasa zamotáva. Ako aj jeho predošlá detektívka, i v tomto prípade ide o naozaj pôvabnú záležitosť, ktorá je plná audiovizuálnych nápadov, extravagantných kostýmov a príjemného hudobného podkreslenia. Áno, je cítiť, že snímka vznikala počas Covid reštrikcií a je predsa len o niečo komornejšia. Avšak celková elegancia jednotlivých scén hravo vynahradí určité limity dôb minulých. Pomáha tomu i pestrý soundtrack a originálna hudba, pretože spoločne dodávajú mnohým scénam adekvátnu šťavu. Súčasne Johnson prichádza s dômyselnou hrou, ktorá nezriedka divákovi klame, metie ho a snaží sa mu prostredníctvom poloprávd a zamlčaných výpovedí odprezentovať necelistvý obraz. K tomu sofistikovaná naratívna štruktúra postupne pridáva ďalšie a ďalšie dieliky. No a tie vo finále vytvoria jasnú skladačku, ktorá dáva zmysel a je poctivo vystavaná i vopred pripravená. A to je moment, kedy sa prejavuje Rianova sila a hravosť pri tvorbe pútavého príbehu. Má to totiž neuveriteľne v ruke. V čom teda tkvie pomyselný kameň úrazu? Pravdepodobne v tom, že to tentokrát nie je detektívka. Respektíve je, no tradičné pátranie a klasický žánrový prístup známy z jednotky je tu prítomný asi ma pätnásť minút. Namiesto toho tu máme podobné pokračovanie ako v prípade Ocean’s Twelve od Stevena Soderbergha. Aj tam bol scenár brilantne spracovaný, avšak vo finálne to bol heist film bez skutočnej lúpeže. Tu máme zločin ale ozajstnej, poctivej detektívnej práce je tu pramálo. A to je vzhľadom na žáner zásadný problém. Všetko nakoniec zabíja zbytočne opulentný a polopatistický záver, ktorý pôsobí ako tradičná agitka stále nepríjemne prerábajúceho Netflixu a Benoit Blanc v podaní Craiga v ňom hrá druhé husle. Áno, kritika súčasnej spoločnosti, kapitalizmu a intelektuálneho deficitu predstaviteľov vrcholných pozícii konkrétnych priemyslov je vítaná, avšak v takejto podobe je až príliš jednoduchá a neveľmi podnecujúca. Namiesto vianočného darčeku od Johnsona v podobe ďalšieho detektívneho hitu sme ako diváci dostali len satirickú divadelnú hru, ktorá síce poteší zdanlivou komplexnosťou ale pri spätnom zamyslení si uvedomíte, že ide vlastne iba o efektne zaobalenú banalitu.

Najdospelejší a najodpornejší Ritchie doposiaľ. A dosť pravdepodobne aj najlepší. Tak krutý ako režijný unikát a knižný sadista Zahler a tak brutálny ako ranný Tarantino, od ktorého si známy Brit berie aj rámcovanie kapitolami a nechronologicky rozprávanú naratívnu linku, ktorá postupne rozrába jednu jedinú lúpež. Vôbec to nepôsobí samoúčelne a dokonca pospájanie styčných príbehových prvkov je prevedené s takou chuťou a takou elegantnou sústredenosťou, až sa človeku nechce veriť, že toto písal ten istý človek ako nedávnych The Gentlemen. Nie, nie je to klasický Statham, pretože na to tohto plešatého pána s absenciou výraznejšej mimiky uvidíte až prekvapivo málo času. Od svižných gangsterských pletiek, ktorými je Ritchie známy, to má tiež na míle ďaleko. Nehovoriac o tom, že je to maximálne temný a ponurý zážitok, v ktorom trpí každý a skoro každý v ňom aj nakoniec skape. Všetok ten chlad pôsobí až prekvapivo skľučujúco, pričom charakterovú a ľudskému mrazu sekunduje neustále hrajúci hudobný podklad efektívne budujúci svoje tóny zo záležitostí ako Joker alebo Dark Knight. A nebyť až príliš klišé záveru (tá posledná vražda je ale lahodnejšia než čokoľvek žánrové za posledných päť rokov) a záverečnej desaťminútovky, ktorá po tom nadmieru uspokojujúcom a prehnane brutálnom Scarface finále mierne stráca dych, šlo by o film roka (aj keď pravdepodobne i tak ide). A ak by vás ani toto nepresvedčilo, tak ide o najlepší film, ktorý evidentne a úplne zámerne vychádza zo starých westernov a to bez toho, aby pôsobil na moderného diváka akokoľvek archaicky, nezaujímavo alebo nebodaj nudne (Eastwoodove oči žijú ďalej!).

Nový Tom a Jerry nemá absolútne nič v zálohe, čo by mohol divákom (akejkoľvek vekovej kategórie) ponúknuť. Kedysi ikonické postavičky sú v ich najnovšom a snáď na dlhú dobu i poslednom dobrodružstve zredukované na povrchné karikatúry, pričom ich jedinou úlohou je tĺcť do seba navzájom. Naozaj, nedisponujú žiadnou príbehovou výstavbou a čokoľvek vykonávajú je spojené s otravným scenárom, ktorý sa vlečie odnikiaľ nikam. Nie som si ani úplne istý či ide o ďalšie z ich mnohých dobrodružstiev, prípadne akýsi reštart, pretože scenáristi sa ani neobťažovali s opodstatnením ich prítomnosti v reálnom svete. Musíte sa teda uspokojiť so slovíčkom lebo, keďže animované charaktery sa vyskytujú v New Yorku a všetci to berú ako samozrejmosť. Poteší síce zopár referencií (Joker jasne víťazí), no chabá príbehová kostra stráca dych po úvodnej desaťminútovke. Grace Moretz je neopodstatnená a vlastne celkom necharizmatická, Peña solídny, no rozprávkové osadenstvo nadbytočné a neuveriteľne nudné. Jediná pasáž, ktorá mieru zábavnosti zdvihne nad bod mrazu prichádza v samotnom závere (jazda naprieč rušnou ulicou), kedy sa zdá, že sa z tých slapstick karikatúr stanú charaktery, no už o pár minút je všetko odhodené do koša a akýkoľvek vývoj alebo dramatický oblúk sa stráca. K tomu si môžete prirátať rutinnú réžiu a občas chaotickú animáciu (na postavičky lemujúce reálne kulisy sa zle a ťažko pozerá), no a máte jeden z najmenej zábavných filmov pre celú rodinu za posledné roky. Pôvodným Tomom a Jerrym odchovaní diváci budú len rozhorčene lamentovať, no a detskí diváci neuvidia nič nad rámec prízemného mlátenia bezcharakterného kocúra, myšky a psa. A ak dúfate v ono rozprávkové srdiečko, na to môžete zabudnúť. Celý film je až neprimerane chladný, neemočný a surový. Takýto návrat si nezaslúži žiadna rozprávková ikona a ja sa pýtam, kto je ďalší na rade?

Raya a jej veľkolepé dobrodružstvo je tradičným Disney produktom s presne nalinkovaným naratívnym oblúkom, archetypálnymi charaktermi a príležitostne otravne pôsobiacim humorom (najmä ústredný drak v mnohých momentoch evidentne prehráva). Na rozdiel od iných „spotrebných“ animovaných filmov disponuje Raya a posledný drak neuveriteľne veľkolepou výpravou, výborným tempom rozprávania, ktoré na nič nečaká a nezdržiava sa s obsiahlou charakteristikou, ktorá by bola pri podobnej tematike úplne zbytočná (áno, je to trochu plytké, avšak súčasne na pomery žánru dostatočne a efektívne rozpracované). Okrem toho animácia vyzerá výborne a prítomný svet je tak pútavý, že možno mnohých (vrátane mňa) zamrzí nulový potenciál pre prípadné pokračovania, ktoré by iba parazitovali na fantasticky zapracovanej mytológii východných kultúr, ktorá v sebe kombinuje bojové umenia, environmentálne posolstvá a v neposlednej rade aj neuveriteľne pestrú farebnú škálu, v ktorej vyniká každý jeden exteriérový i interiérový záber. Naozaj je veľká škoda, že Rayu nemôžeme vidieť v kinách, pretože práve kvôli takýmto filmom sa do nich zhruba pred rokom chodilo. Relatívne tradičný príbeh je vo finále podaný dynamicky, s prekvapivou mierou výborne zrežírovanej akcie a dobre zapracovaných emócií a to do veľkej miery zakrýva fakt, že je to jazda na istotu s elementárnymi prvkami milióna ďalších animovaných filmov (opičky s dieťaťom si môžete zameniť za tučniaky z Madagascaru, nechýbajú komické figúrky odstavené na druhú koľaj, obrat v deji pred úplným záverom alebo presladené and happily ever after finále). Každopádne, aj klišé (konceptom alebo schémou, nie jednotlivosťami) môže byť podané a vyrozprávané zábavne i zaujímavo a vďaka tomu je Raya skvelou jazdou pre celú rodinu, ktorá hravo pokorí čokoľvek z americkej žánrovej produkcie za posledný rok.