Ephemeris

Dosť už bolo filmov o neschopných a roztomilo trápnych introvertoch. Nie sú schopní interakcie s ľuďmi, nie sú schopní telefonovať, nie sú schopní toto ani tamto. Introvertky vyzerajú trošku inak (logicky o dosť horšie ako Mélanie Laurent), takže toto jej neverím. Hoci dnes ľudia majú v hlave veľké problémy, to je pravda. A k tomu americký dement, čo v Paríži nevytrčí päty z hotela, kde ho všetci štvú. Lebo chudák čaká na stratený kufor. No povedzte, komu toto treba? All of my nopes.

Kedysi nebola ľudská existencia len o rozhodovaní medzi EKOnomikou a EKOlógiou. Dnes je však prežitie ľudského rodu podmienené buď jedným, alebo druhým. V konečnom dôsledku vôbec nie zlý film. Synopsa podobná B-čkovým romantickým filmom na TV DOMA. Dravý a úspešný zlý developer prichádza na krásny vidiek s vidinou uzatvorenia kolosálneho obchodu. Očarí ho však miestna sedliačka, on zaznamená "moment of clarity", precitne, je z neho rázom iný človek, zazvonil zvonec, rozprávky je koniec. Tu je to však s A-čkovými hercami a našróbované na dosť autentickú a dosť šedivú realitu. Ubrať trochu toho amerického pátosu a záverečnej teatrálnosti a spokojnosť mohla byť väčšia...

Ďalší spirituálny film, ktorý pozná odpovede na všetky otázky bytia. Má však v skutočnosti tieto odpovede? Asi ani nie. Čo ale každopádne má, je krásna hudba a impozantné lokácie.

Nuž a takto sme bojovali proti tej prekliatej vodke... Každému je jasné, že vo väčšine prípadov neúspešne. Ale čo už s takým životom, na takom mieste. Príroda krásna, komáre štípu, čas sa takmer nehýbe. Stimulov, prečo otvárať jednu fľašu za druhou, je tu ozaj neúrekom. Asi to veľmi s filmom nesúvisí, ale istý chlapík menom Slava už 13 rokov úplne sám žije na meteorologickej stanici na ďalekom ruskom severe... a ten pokoj v jeho tvári je na nezaplatenie... galéria priložená https://www.theguardian.com/artanddesign/gallery/2015/oct/26/evgenia-arbugaeva-weather-man-the-most-cut-off-man-on-earth-in-pictures

Detský pamätník v jeruzalemskom múzeu holokaustu Yad Vashem má podobu nedokončeného domu. Predstavte si, že privediete na svet dieťa. Je to ako začať stavať dom. Dáte do toho všetko, obetujete všetko najlepšie zo seba. A niekto to zničí, nedovolí dielo dokončiť. Každý, kto bol vo vnútri toho pamätníka, na to len tak nezabudne. Rovnako ako na tento film.

Keď chcete sklamať dvoch ľudí naraz, nemusíte liezť do postele s dvoma ženami... Stačí ísť na návštevu k rodičom... ako vraví starý vtip. No a po chvíľke slabšieho humoru prichádza hodnotenie slabšieho kúsku. To, čo by ako-tak ešte mohlo fungovať ako fraška na doskách divadla, absolútne nemôže fungovať na obrazovke TV. Každé jedno gesto, každá jedna scéna... bola hyperbola. Veľká bieda, veľká bieda...

No nedostávam to úplne...

Vzaté v širších súvislostiach: naozaj je americký vzdelávací systém taký podradný, keďže blbí Američania nevedia hlavné mesto Stredoafrickej republiky a kde je Slovensko? Namiesto toho sa učia kreativite, tímovej práci, sebaprezentácii a zdravému (?) sebavedomiu. U nás by chalanisko skončil v špeciálnej škole s deťmi z osady a do konca života sa živil doma v izbe lepením sáčkov alebo navliekaním gorálok. K filmu: pátos sa nezaprie a Amíci bez neho už nie sú schopní natočiť žiadny film. Keby to bolo brané len z pohľadu Auggieho, tak by to bol priemer. Fokus na iných členov rodiny a priateľov tomu veľmi pomohol.

Dosť pomohlo prostredie atraktívnej Cartageny. Ak by sa film odohrával niekde v Paríži alebo Marseille, jednalo by sa už o čistý podpriemer. Hladinkár Lambert je odporný od prvej do poslednej minúty, principiálnych alkoholikov bytostne neznášam. Tento určite už aj zabudol, prečo vlastne pije. Najlepším snímkom o kvadruplegikoch naďalej ostáva Skafander a motýľ. Sophie Marceau ani jej charizmatická opatrovateľka mu bohužiaľ nemôžu konkurovať.

Neškrabem nechtom po tabuli, lebo mi je to nepríjemné. Nepijem moč, lebo mi je to nepríjemné. Ani špendlíky si pod kožu nepichám, nie je to príjemné. A sledovať toto, to je ako dobrovoľne do rúk vziať odpornú obrovskú tarantulu a nechať sa riadne dohrýzť. Napuchnúť a získať ešte aj alergickú reakciu, pričom benefit sa neskôr ukáže ako žiadny. Jedine ak by to do budúcna posilnilo Vašu imunitu pre takéto prípady. Toto bol vstup mimo moju komfortnú zónu, Aronofskeho teritórium je nebezpečné. Ostáva s láskou spomínať na Requiem a Labuť. Pretože tak isto, ako sa zbytočne radikalizuje celý svet, ani tento režisér sa nevyvíja smerom, ktorý by sa mi pozdával...