glamgirl

Veľmi som prežívala Angelin vzťah s Jordanom... až do chvíle, kým scenáristi nezačali tlačiť na pílu s moralizovaním a výchovou mladých dievčat, prípadne upozorňovať na sociálnu patológiu v spoločnosti. Od tej chvíle šiel seriál dolu rovnakým tempom, akým klesala charizma Jordana Catalana. Nepomôžem si, u mňa je to tak.

Veľmi zaujímavé dynamickým strihom, ale čo nám to chcel Orson Welles povedať, zostáva nejasné. Alebo možno len zakryté nánosom lží a ilúzií.

Veľmi sugestívne. Akurát že všetko, čo vo filme odznelo, som už kdesi počula alebo čítala, takže to až také veľké tajomstvo nebude...

Nádherné 80s, vyžívala som sa. Keby som bola na mieste Andie, beriem Steffa, kašľať na uslintaného kamaráta Duckieho alebo na Blana so slabošským výrazom v tvári a maličkými rukami... No ale keď romantika, tak romantika a dokonca aj znásilnená (koniec mal pôvodne dopadnúť trošku inak).

Nemyslela som si, že Zac Efron je celkom schopný herec, ani to, že niekto dokáže tak skvelo napodobniť hlas Orsona Wellesa ako Christian McKay. Trochu však pochybujem o vykreslení Wellesovho charakteru, ktorý mal v spomínanom období 22 rokov; hrá ho o dosť starší herec, ktorý zapadá do obrazu narcistického a exhibicionistického bohéma zo scenára. Ja si však myslím, že táto predstava je prehnaná a keď sa k nej pridá Wellesova podrazáckosť, tak aj nespravodlivá (ale ktovie?). A ešte mi nesedí jedna vec – make-up a kostýmy, patria skôr do štyridsiatych rokov než do tridsiatych. Ale inak príjemný film z divadelného prostredia.

* navyše za 80s oblečenie, fajn hudbu a empatiu s hostiteľkou. :)

Ha, narážka na rozhlasovku War of the Worlds od Mercury Theatre (1938).

Asi najbrutálnejšia sa mi zdala časť o výmene bedrového kĺbu; odvtedy sa bojím, čo urobím, ak ju raz budem musieť podstúpiť. :)

Bryana Ferryho mám rada od čias, keď pôsobil v Roxy Music a ani jeho sólová romanticko-sexy tvorba mi nie je neznáma. Vo Francúzsku v roku 2008 to síce bol koncert staršieho pána, ale aj vo svojom veku má Bryan Ferry dosť energie, kopu šarmu a neuveriteľne modré oči... čo síce s jeho hudbou nijako nesúvisí, ale pre niekoho (minimálne pre mňa) je to dosť dôležité. :) Potešil ma Lennonov Jealous Guy a ešte viac záverečná Love is a drug. A navyše ako pridaná hodnota tu bol ten šikovný mladý ryšavý gitarista, ktorý mi pripomenul Oscara Wilda – Oliver Thompson. Ešte si na neho posvietim.

Prvý film Baza Luhrmanna je príbehovo zvládnutý dosť slabo, to si priznajme, no jeho gýčový, farebný, ligotavý, emocionálne exaltovaný a v každom smere prehnaný pohľad na svet jednoducho zbožňujem. Navyše, postavy, nielen hlavné, ale všetky, ktoré sa v Strictly Ballroom objavujú, sú veľmi osobité a svojím spôsobom originálne. Osobne tento film považujem za prvotinu ponúkajúcu malú ochutnávku svojich následníkov v Red Curtain Trilogy...