MM_Ramone

"Sting". No tak som si to teda konečne pozrel. Prečo konečne? Pretože som to už dva krát odložil. Prvý raz som nad tým mávol rukou, keď som to mylne pokladal za nejaký životopisný film o kariére toho rovnomenného nudného anglického speváka. A druhý krát sme to odmávali spolu s mojou drahou láskou, keď hneď na začiatku skonštatovala, že by to zrejme len zhoršilo jej už i tak dosť rozvinutú arachnofóbiu. Tak som si teda dnes urobil čas, plnú misu pukancov, a v kľude si to pozrel. Film o malom vesmírnom pavúčikovi, z ktorého vyrastie poriadna veľká nenažratá obluda, ma pobavil. Je to jednoduchý spider horrorový námet, ktorý sa však austrálskemu režisérovi Kiah Roache-Turnerovi podarilo spracovať do vizuálne a i atmosfericky interesantnej formy. Páčilo sa mi aj komorné prostredie starého nájomného domu v new yorkskej štvrti Brooklyn, kde je dej situovaný. Užil som si to, bolo to fajn. ****

Všetci tí šialenci, čo dnes mávajú modro žltými vlajočkami nemajú ani len tušenie, kto to boli ukrajinskí banderovci alebo v tom horšom prípade sú to rovnaké beštie ako boli oni. Každý kto má v profile tú ukrajinskú handru, tak nech si vytiahne hlavu z prdele a pozrie si poľský film "Volyň" (Wołyň), ktorý v roku 2016 natočil režisér Wojciech Smarzowski. Možno mu to otvorí oči a preberie sa z hypnotického sna o tom, že mierumilovní ukroši bojujú za svoju slobodu. Toto je desivé svedectvo o neľudských ukrutnostiach, ktoré príslušníci tohto národa so sadistickou radosťou páchali, a sú ochotní páchať i teraz, v mene ich sfašizovaného nacionalizmu, ktorým sa tak hrdia. A ak niekto aj po zhliadnutí tejto dychberúcej vojnovej drámy ešte niekedy z papule vypustí slová "sláva ukrajine", tak si zaslúži jedine tak deväť milimetrovú guľku do tej jeho sprostej fašistickej kotrby. Smrť Banderovcom!!! *****

S nemeckou filmovou tvorbou nemám dobré skúsenosti, obzvlášť s tou televíznou. Dospel som k názoru, že Nemci proste nevedia točiť kvalitné filmy. Takže sa snímkom z ich produkcie pokiaľ možno vyhýbam. Občas si však predsa len niečo nemecké pozriem. Teraz sa mi celkom náhodou dostala pod ruku televízna rozprávka "Galoše šťastia" (Die Galoschen des Glucks), ktorú v roku 2018 zrežírovala akási Friederike Jehnová. Nechala sa pri tom inšpirovať známou literárnou predlohou dánskeho spisovateľa Hansa Christiana Andersena. Kúzelné galoše, ktoré dokážu ich majiteľovi plniť priania. Je tam láska, kúzla, princezné, víly a všetko sa nakoniec dobre skončí. Klasická starosvetská rozprávka. Avšak toto jej progresívne spracovanie je také typicky nemecky kostrbaté. Nemá to iskru, chýba tomu duša. *