jhrasko

Vlastne je to čistá snobárina. Téma, príbeh, spracovanie. Ale jediný, komu podobné snobáriny viem odpustiť, je maestro Stephen Frears.

Oulaya Amamra je hviezdou budúcnosti, hodne mi pripomenula / pripomína Aliciu Vikander. Perfektne natočené, obdiv keďže ide o debut, akurát by som ubral....niekedy je menej viacej (a to nielen keď plávaš vo vode vriacej) :-)))) - tanečné výstupy, akokoľvek efektné, utlmovali vo mne prežitok, silu, naliehavosť.

Ako málo stačí: dva páry krásnych detských očí, jedny zatúlané kecky...a zázračné rybičky..

...je nutné, aby tak schopný režisér ako J.Sheridan točil remake len 5rokov starého filmu? Doslovne, až dogmaticky (pejoratívne), bez náznaku akéhokoľvek autorského rukopisu? Asi áno, resp. očividne áno. Američania v roku Avatara zjavne potrebovali i nejaký ten "psychologický" presah a povodný dánsky príbeh bol ideálny materiál. Áno, psychologicky ideálne sa tvári "milostný" trojuholník Tobey-Natalie-Jake, síce dobre odinterpretovaný, mojou optikou ale trpiaci rovnakými nedostatkami, vykonštruovanosťou a nedoveryhodnosťou ako predloha a i preto v podstate úplne zbytočný. A navyše vo všetkej svojej doslovnosti autori vypustili zásadnú a pre mňa najzaujímavejšiu scénu ("a shower one"). A tak som len tak nezúčastnene sedel v prítmí Atlasu a čakal na BONOvu Winter. P.S. Čo každopádne Sheridan opakovane potvrdil, je dokonalá práca s detskými hercami.

Brierovej najrozporuplnejší film z tých, ktoré som videl (Otvorené srdcia, Po svadbe). Tvári sa príliš realisticky, je ale životne nepravdepodobný a autorsky málo rafinovaný, resp. príliš predvídateľný. Tak extrémne sitiuácie, ako nám predkladá Brierová, nemožu vedľa seba kompatibilne fungovať a vzbudzujú v divákovi len nepochopenie a zmätok. Najzaujímavejším preto ostáva Sárina ambivalentnosť (Connie Nielsen) - charakterová potažmo i herecká, ktorá je (i) z týchto dovodov najväčším pozitívom filmu..ako píše marigold: niekde medzi dogmatickým naturalizmom a klasickou melodrámou..

Za podobné kúsky sa v športe dáva pár mesačný až dvojročný dištanc. Michael Phelps či Richard Gasquet o tom vedia svoje. Kvalitne sa zhuliť je jedna vec, bezprostredne (časovo zhulený) natočiť film a ešte k tomu v Prahe - to je iná. Scenár musel skončiť niekde v koši a tak film ťahajú absolútne odzbrojujúci herci a ich dokonale ušité kostýmy. Inými slovami - Rachel v pre mňa najprekvapujúcejšej role jej filmografie, Adrien so svojimi večne psími očami a Rinko s hláškou filmu: FUCK ME !

Hypnotický 6 * výkon totálne odzbrojujúceho Toma Hardyho vo filme, ktorý malilinko trpí tým, že viac pozeráme na jeho pinďoura než do jeho hlavy. Ako herecká exhibiícia spoľahlivé, ako istý režisérsky prístup akceptovateľné, ako Bronsonov portrét nie 100% uspokojivé.

Premyslené a nadupané vo všetkých smeroch (réžia-kamera-strih-hudba), náladovo fantasticky vyvážené, herecky geniálne. Anne Parillaud v prvej a poslednej role, ktorá stála za to. Škoda pre ňu, skvelé pre nás. Pre mňa navyše synonymum slova KULTové.

Ospravedlňujem sa fanklubu Jodie Foster, ale po tejto rozkošnej KOKOŠKA skúsenosti ma nikto nemôže obviniť, že som zaujatý. Jej celoživotne ú(s)porne snaživé herectvo ide úplne mimo mňa. Zato milovaná Kate si krásne uľavila a Coca Cola s Jane Fondou ďakujú za reklamu. Prvá očividne nebola zadarmo, druhá určite.

Have fun, I guess!