bloodline

S pokračovaním novodobej opičej eskapády som s radosťou prišiel o 3D panictvo, ktoré zanechalo vcelku pozitívne dojmy. Každopádne si myslím, že až na dve (exkluzívne) scény, ide v tomto prípade o zbytočný 3D formát. Naďalej však budem preferovať sploštené verzie a ponechám si holubičie videnie pri kino vizitách. Toľko moje dojmy z "Nového Sveta" a hor sa do ZOO do pavilónu opíc, či skôr ľudoopov alebo nebodaj ľudí? Tri roky starý remake zanechal dojmy s tak nesmiernou rezonanciou, že konštrukcia Zlatej Brány má nahnané v oceli ešte aj dnes (ako keby ste do Mozartovej Eine Kleine Nachtmusik pustili metalový gitarový riff). Pokračovanie by som prirovnal k metalovej opere s hutným a inteligentným inštrumentálnym poňatím a lá Led Zeppelin. Rozmenené na drobné - úvodná scéna napumpuje goriliu dávku adrenalínu, potom prídu filozoficko-teritoriálne nepokojné vody kypriac pôdu pre finále, ktoré, ako vraví kamarát, odpáli dekel. Zo všeobecnosti vnímam part no.2 ako mimoriadne vydarené intermezzo pre tretie dejstvo. Určite menej pochopené, o nejakú tú hviezdičku chudobnejšie, ale chce to svoj čas, možno viac ako jedno pozretie. Nehľadajte klasický oddychový blockbuster, miestami ide o Baudelairovskú lyriku, ale každý si nájde to svoje. Moje súkromné kinosafari dvíhal z kresla do nebeských výšin technický ráz. Grafika, animácia, audio-vizuo efekty, výprava... A kamera s hudbou... Tá KAMERA s HUDBOU ma roztopili ako čokoládové fondue!!! Krívajúci opičí krok tkvel iba v réžii, scenári a v (ľudských) hereckých výkonoch (mať Garyho Oldmana vo svorke a nevyužiť jeho genialitu = zahodený pokutový kop v poslednej minúte finálového zápasu a... prehrať). Jedna vec mi stále vŕta hlavou a musím ju špeciálne kladne vyzdvihnúť - Rise of the Planet of the Apes trvalo 100 minút, ale pocitovo 130 minút, Dawn of the Planet of the Apes 130 minút, pocitovo minimálne 160. Potešenie je na mojej strane :) 4 a 1/2*

Taká štipľavá facka s razanciou pravého háku Muhammada Aliho všetkým americkým byrokratom a pochlebovačom, čo si z vojny vo Vietname spravili výnosný biznis na štatistiku a ľudské zdroje, pardon životy. Expresionistická čistička citov, ktorá dokonale ilustrovala vrcholy ľudského bytia a vnútorného blaha, aby následne zasalutovala nezmyselnému boju za demokraciu v očistnej kúre ruskej rulety, ktorá roztvorí zreničky, zatají dych a odzbrojí zmysly ako klbko LSD v žalúdku Janis Joplin. Emocionálny rozklad pokračuje kastráciou humanitných hodnôt, bratstva súdruhov a hľadaním Ariadninej nite v labyrinte paralyzovanej prítomnosti, postavený na traumách frontových pochôdzok v ryžových poliach. Samotnou traumou sú trojhodinové galeje trpezlivosti a koncentrácie. Cimino však z hercov vyžmýkal aj tú poslednú bunku ich talentu a na zlatom podnose strieborného plátna naservíroval učebnicovú elégiu vojenskej absurdnosti. The Deer Hunter by sa dal ospevovať donekonečna. Pritom stačí tak málo - nahodiť maskáče, kanady, poľnú fľašu, jeden náboj, revolver a pustiť play. Koho budú omínať kanady alebo si bude myslieť, že maskáčový vzor má už otlačený aj na čele, môže náboj vložiť do bubna, roztočiť a ísť z kola von. Potom možno zistí, že sa radšej oplatí ešte chvíľu loviť aspoň tie jelene až príde k záveru a k obohateniu o kinematografické veľdielo. Pritom ide o obyčajný príbeh obyčajných ľudí, ktorí sa nachádzali na správnom mieste, v nesprávnom čase, v nechcenej vojne za chcenú demokraciu, aby následne žili zmyselný život v nezmyselných podmienkach, v šťastí z prežitia a nešťastní zo žitia.

Easy, Elite, Eternal, Elysian Company, skrátka rota E a jej jedinečný príbeh, premietnutý tým najfantastickejším spôsobom nie na strieborné plátno, ale priamym zásahom do srdca, si zaslúži absolutórium vygravírované na najvyššom piedestály filmových vyznamenaní. Kvalitnejšie, realistickejšie a, po prečítaní knižnej predlohy, vierohodnejšie to už ani natočiť nešlo... ĎAKUJEM! 6*

Dlhé roky a na dlho jediná Rodriguezovka čo má ozajstné "gule". Absolútna kultovica a rýdzo chlapská záležitosť. Blbé vtipy, kopu krvi, bezhlavá streľba, silné drísty, hriešne krásna Salma... Neabsentuje nič, čo by nedokázal spracovať, obdivovať a vychvaľovať výrazne rozumovo obmedzený chlapský mozog. A ja predsa nebudem kaziť priemer vyčnievajúc z radu :)

Dôstojná spomienka na legendu, čo pohladí srdce fanúšika F1, ktorý v tú osudnú prvomájovú nedeľu pred 20 rokmi prišiel o viac ako pretekára... zároveň v ten deň Imola stvorila legendu a nepoškvrnený kult. Pre úplnosť, treba vyťukať do jednej databázy videí I miss you Alain a vydržať až do konca :) Ďakujem

Koh-i-Noor svetovej kinematografie. Kto nájde chybu, nech hodí kameňom a stlačí repeat. Pán Mann stvoril kult, modlu, zlaté tela, ku ktorému vzhliadajú a zaprisahávajú svoje filmové vierovyznanie masy elitných fajnšmekrov. Kto nevidel, neuverí a mrhá svojou biednou existenciou... a ja chválospevmi. "Don't let yourself get attached to anything you are not willing to walk out on in 30 seconds flat if you feel the heat around the corner... For me the sun rises and sets with her... I'm alone, I am not lonely." 6*

Viete, niekedy mi je jedno, že sa pozerám na presladenú romantiku, ktorá nemá s praobyčajným životom nič spoločné. Človek ju niekedy potrebuje ako soľ, niečo ako balzam na dušu. Potom sa stávajú také veci, že na svoj filmový zážitok nedáte dopustiť ani v prípade nukleárnej kataklizmy. A tak sa stalo, že k Love Actually a k The Notebook pribudol ďalší echt romantický kúsok About Time, čo pohol mojou temnou dušou, obmäkčil kamenné srdce a vyboxoval slzičky na krajíčok. Pán Curtis ma ušetril kvantovo-fyzikálnymi rozpravami o cestovaní v čase a na môj vkus sa s romantikou vysporiadal nonšalantno-elegantne a astronomickou rýchlosťou (tak po anglicky by som povedal). Nosnú časť preniesol na rodinné väzby konfrontované každodennými ne/príjemnými starosťami a životnými míľnikmi. To všetko zaklincoval poslednou scénou s Billom Nighym (ako inak obdivuhodný výkon maestro), ktorá rozmetala môj citový zážitok ako mudžahedín inovercov. Ale ten Anjelský vodopád slzičiek stál za to, lebo aspoň filmy by mali vizualizovať tajné sny, ktoré zostanú v reálnom živote len snami... Ďakujem.

Ďalšia britská facka pre Hollywood z efektivity. Pán Boyle dokázal zo smetí poskladať tak uveriteľne skľúčujúcu a beznádejnú apokalyptickú atmosféru až mi behal rozzúrený mráz po chrbte. Presne si pamätám moje pocity, keď som videl 28 Days Later prvýkrát v čase uvedenia do kín. Rovnali sa pocitom zúfalstva dôchodcov nad vypredaným akciovým sortimentom. I Am Legend sa môže hanbiť za svoju úbohú existenciu, pretože ide iba o nevydarenú americkú mutáciu. Darmo, Danny Boyle, všestranný to umelec oplývajúci zvláštnou formou geniality s imponujúcou nezlomnou snahou pustiť sa do rôznych vôd filmových. Hudbu a výpravu považujem za vrcholové míľniky vo svojej osobnej kinematografii a 28 Days Later ako celok radím za zenit apokalyptickej tvorby. O výnimočnosti svedčí fakt, že svojim úderom zúfalstva na svetlé zajtrajšky sa im rovná iba The Road s adekvátnym sparingpartnerom v podobe Children of Men. Zvyšok je pulvis et umbra...

Útulná gangsterka čias prohibičných, osôb jednoduchých, spôsobov mrzáckych, hodnotené číslom najvyšším. Ťažkopádny začiatok musíte prekonať a prežiť ako betónovanie svedkov do základov budov a potom... Filmová zmrzlinka v horúcom a sparnom prohibičnom slniečku, čo šľahá whiskey kvások a priťahuje uniformovaných ako ovocníčkovia osy. Zabudnite na klasické gangsterky. Toto je gangsterka, ktorá je klasikou. Nič pompézne, elementárne jednoduché, skvelé herectvo a dusivá atmosféra. Na konci ma oblial pocit malého chlapca, ktorý v garáži nájde nablýskaného veterána. Pearce a jeho záporák... fascinujúce! Aj keď sa pohrávam s myšlienkou, ako by to vyzeralo, keby si Oldman (nenahovoril, nenahral veľa, ale to stačilo na potvrdenie statusu hereckej ikony) a Pearce úlohy vymenili...

Typický Greengrass! Jeho zmysel pre detail a realitu ma privádza do takých stavov, že aj zabúdam, že ide o film. Nech som akokoľvek pozorne pozeral, z jedného uhla, z druhého uhla, spredu, zozadu, zblízka, zdiaľky... Mohol som sa aj rozkrájať, uvariť a zjesť, ale nájsť chybu sa rovnalo dobývaniu stratenej Archy. Chcete uveriť niečomu, že nejde o fikciu, nech sa páči Captain Phillips čaká na vás. Aby som nezabudol, bez výborného scenára, Hanksa a záporákov by to nešlo tak hladko (dokonca aj SEAL nepripadali ako nič nevediaci amatérsky komparz stratený v inom filme a v inej časovej dimenzii)... Zdravotná prehliadka na konci položí na lopatky aj zdatnejšie povahy, veľmi silný moment. Nech (ne)dopadne Oscarová žatva akokoľvek, Captain Phillips už má svoje pevné miesto medzi legendami. Tak ako má Mann Heat, Fincher Se7en, McTiernan Die Hard, tak aj Greengrass sa svojim Captain Phillips zaradil do smotánky režisérov, ktorí povýšili svoje diela na nesmrteľné klasiky a sú učebnicovým príkladom akčnej a thrillerovej tvorby - status legend, level hall of fame.