Aljak

Tripolárny koncept vnímania tela sa mi páčil, ale značná lyrizácia deju mi veľmi prekážala. Popis sľuboval tragikomédiu, no nič také som tam nepostrehol. Skôr to bola čistá dráma, ktorá mala veľký potenciál, ale veľkou slabinou bol najmä spomínaný dej, ktorý sa v podstate nikam nehýbal a staticky zostal na rovnakej méte počas celého trvania filmu. Nič proti filozofickým filmom, ale tu bola napokon celá podstata tak trochu pochovaná pod tou lyrikou. Ale aj tak to malo svoje čaro, najmä anorektická línia s Olgou.

Akosi mi to celé skôr pripomínalo nejakú 2-dielnu epizódu zo seriálu Cold Case (Odložené prípady), a nie poriadny mysteriózny thriller aký som od toho vlastne aj túžobne očakával. Nebolo to zlé, ale akosi tá schéma predsa len až príliš kopírovala epizódy spomínaného seriálu. 30 rokov nič a zrazu sa celý prípad rieši takmer bezprostredne sám od seba a zrazu všetko dokonale do seba zapadá. Logika občas výrazne pokrivkávala, ale tak aspoň tie zvraty v deji a kvalitné dialógy tomu dodali ako tak potrebný efekt.

Tak tomu sa povie totálny posthumanistický naturalizmus! Popravde, nemal som žiadne výrazné očakávania a myslel som, že to bude niečo na štýl The Road (čo ma mimochodom nijako extra nezaujalo). No napokon bol The Survivalist až nečakane dobrý! Tá temná atmosféra obydlia ukrytého v lese a život podvedomom strachu z každého človeka, ktorý pri chôdzi zašuští listami - to bolo famózne. Rovnako ako formovanie (ne)dôvery medzi mužom a dvomi cudzinkami, ktoré objavili jeho skrýšu. Čo považujem za mierne negatívum, tak určite nedostatok dialógov, ale vizuálna stránka filmu to ako tak vynahradila. Inak teda milé prekvapenie, a zaslúžená nominácia Fingletona na cenu BAFTA za skvelý debut (škoda, že cenu napokon dostal nudný Theeb).

Spočiatku slabšie, ale potom sa to pekne rozbehlo do veľmi vydarenej dejovej línie, ktorá však opäť pridlho čakala na dôležitý zlom - ten bol počas ustálenej situácie už doslova nutný. Ale každopádne, jadro celého filmu bolo zaujímavé, aj keď som podľa popisu a zaradenia žánru čakal, že tá hudobná stránka filmu bude o čosi výraznejšia. Veľkým plus boli najmä charaktery mladých postáv pochádzajúcich z polorozpadnutých rodín. Jude mi spočiatku prišiel nesmierne nesympatický (najmä tou debilnou ofinou až po bradu), ale potom si získal moje sympatie. Avšak ani zďaleka nie také ako pôvabná Eliza v podaní Hailee Steinfeld. No a ešte niečo k postave "dobrosrdečného" a "obetavého" Johnnyho, ten ma svojou falošnosťou a pokrytectvom veľmi sklamal.

Myslím, že na žáner teenage-comedy som už asi trochu pristarý, ale občas si rád pustím nejakú oddychovku aj z tohto žánru. Navyše, v podaní britskej produkcie som čakal niečo, čo nebude až tak absurdne trápne. A veruže ani nebolo, hoci niektoré scény boli fakt také "americké" (teda zbytočne prehnane nechutné a nevkusné). Ale okrem toho to malo v sebe aj dávku svojského humoru a sarkazmu, takže sa dalo občas nad niečim aj zasmiať (alebo aspoň pousmiať). No niektoré absurdnosti boli zas zbytočne za hranicou, ale aj tak sa to celkom dalo. Seriál som nesledoval, tak možno mi ušli nejaké konexie a väzby, ale inak OK. Vlastne lepšie ako som čakal (pretože som nečakal takmer nič).

Športové filmy si vždy rád pozriem. O gymnastike je ich teda málo-pramálo, tak to prostredie bolo vcelku zaujímavé. Aj keď tomuto filmu viac ako športová atmosféra dominovala skôr vulgárna vyhasnutá hviezdička Hope, ktorá zostala žiť kdesi vo svojej niekdajšej bronzovej aure. Postava Hope ma strašne bavila po všetkých stránkach - od vyjadrovania, cez správanie až po morálnu uvedomelosť v neskoršej fáze filmu. V závere sa dokonca do čisto komediálneho deju primiešalo aj nejaké to morálne posolstvo o charaktere, čo ešte viac zlepšilo tento film. V mnohých momentoch to možno pôsobilo celé dosť hlúpo a vulgárne, ale aj tak si nemôžem pomôcť, mňa to proste bavilo...

Keď som tak sledoval tento príbeh inšpirovaný skutočnými udalosťami z Wyomingu 1986, vôbec som nechápal tie kritické názory a podpriemerné hodnotenie. No keď prišiel ten ústredný zlom cca v polovici filmu, tak som to začal chápať. Som si len povedal že "WTF, to ako vážne?". Zo zaujímavo rozbehnutej atraktívnej psychologickej drámy sa razom stala naivná náboženská rozprávočka plná sugestívnych zázrakov. Áno, možno sa tam odohralo viacero nevysvetliteľných javov, ale toto bola predsa len tendenčná obhajoba. Btw. Kde boli tí anjeli strážni, keď ich bolo treba v Beslane roku 2004, v Pešavare 2014, či najnovšie v Garisse 2015? Či akurát vtedy nemali čas? So silly...

Ústredná myšlienka "DUFF" celkom fajn, v podstate aj ten príbeh, ale tie prvoplánové postavy mi išli občas fakt na nervy - od samotnej podivnej hlavnej predstaviteľky Biancy až po totálne preafektovanú Megan (ktorá mimochodom nebola ani sympatická). No mohli si odpustiť tých viacero tradičných bezduchých vsuviek a trápností, ktoré však asi nesmú chýbať v žiadnej americkej high-school comedy. Ale tak musím uznať, že toto sa mi páčilo naozaj o čosi viac ako drvivá väčšina súčasnej americkej teenage tvorby. Aj keď to, ako to skončí, bolo každému absolútne jasné...

Na túto kauzu si ešte celkom pamätám, hoci až tak detailne som to veru vtedy nesledoval. No tak som teda s úžasom očakával ako to vlastne celé bolo. Napokon mi to však celé prišlo dosť ťažkopádne a nezáživné. A to do toho bola vraj ešte primiešaná dramatizácia navyše. Ale v konečnom dôsledku nič extra, teda až na výborné herecké výkony Daniela Radcliffa (konečne nemám pocit že sa pozerám na Harry Pottera) a právnika v podaní Billa Paxtona. Téma filmu tiež zaujímavá, ale napokon až príliš nezáživná. P.S. Ja si myslím, že násilné hry majú vplyv na správanie a vnímanie sveta hráčov (hlavne tých v nižších vekových kategóriach).

Tešil som sa na niečo zaujímavé, svieže, humorné, s mierne sexuálnym podtónom, a napokon sa z toho vykľula takáto blbosť. Fakt strašne hlúpy scenár, ktorý staval na gradácii bežnej manželskej návštevy až k očakávanej swingers party. Celé mi to ale prišlo nehorázne trápne a ten komediálny feeling tam bol fakt len nepatrne. Taká americká Svatá čtveřice (ale odosť trápnejšia).