Wiluna

Dej má ten typický nenáročný flow „goodies vs. baddies“  a hoci neoplýva skvelými hereckými výkonmi ani silnými dialógmi, z hľadiska akcie Sci-Fi to bol splna dobrý počin. V tej ére 90. rokov sme to všetci „hltali“ pretože film bol prinajmenšom dobrou zábavou a napínanie svalstva lahodným kúskom (nielen) pre ženské oko. Obaja hlavní protagonisti boli na špičke svojej "hereckej vyrysovanosti“.

Videné prvýkrát v čase môjho dospievania na rakúskej stanici ORF 1, kde som nerozumela ganz nichts a pre zlý signál som si tiež musela veľa kľúčových okamihov domýšľať - samozrejme, ako schválnosť to boli hlavne tie, ktoré ma z pohľadu dospievajúcej dievčiny zaujímali najviac.😁 A možno práve preto vo mne vyvoláva doteraz akési zvláštne nostalgické rozpoloženie. Originálnosť a naivnosť tohto rozprávkového hororu je fascinujúca a božská „Jessica Fletcher“ v úlohe babičky geniálne zapadla do malebne vytvoreného fantasy sveta. Atmosféra celého príbehu je nezameniteľná a jedinečná.

Jeden z mála hororov, pri ktorom som mala oči pootvorené iba tak na pol čiarky🙈, snažiac sa potlačiť súženie, ktoré som cítila počas pozerania. Normálne som sa bála ako dieťa a dúfala, že keď si zakryjem oči, tak ma nikto neuvidí. 😁 Napätie do poslednej sekundy, srdce bilo mocne až niekde v dutine ústnej a v duchu som nadávala na známeho, čo mi tento film odporučil a samozrejme na kameramana, čo to celé točil. Aj keď nie som veľký fanúšik zombie hororov, tu som okúsila správnu dávku údesu a napätia.

Moja krajina je dokonale natočený príbeh o bratstve (neochvejnom pute priateľstva) a hľadaní prijatia, zmyslu a seba samého. Je plný silných hereckých výkonov, ktoré určite vtiahnu diváka na emociálnu púť postáv a to všetko je okrášlené žalosť evokujúcim soundtrackom, ktorý stavia do popredia epickú zborovú kompozíciu. Toto ma vždy dostane. Nádherné. Akonáhle sa dokážete zbaviť pocitu, že samotná hudba je z úplne inej doby a žánru (viem, že veľa ľudí má s tým dosť problém a nemusí osloviť každého), tak práve ona vám pomôže pozdvihnúť zážitok z pozerania, a to niekedy až do závratných výšok. Príbeh plynie rýchlo, ale spôsobom, ktorý stále umožňuje ponoriť sa hlbšie do jadra postáv. „Milostný trojuholník“ je tu skôr ako postskriptová myšlienka dotvárajúca dej a pre mňa nie je vôbec tak dôležitý a potrebný, ako úžasná linka priateľstva hlavných predstaviteľov. Neviem, ako to Kórejci robia, ale spôsob, akým dokážu zachytiť vnútornú bolesť človeka, vygradovať dej plný nepredvídateľných zvratov a v pravých okamihoch povedať tak silné vety z ktorých mrazí, je strhujúci a unikátny. Hlavný hrdina, ktorého osud je skutočne krutý a život sa s ním nemazná, zahral svoj part tak presvedčivo, že mu z tváre sála výraz zlomeného človeka, čo nesie na svojich pleciach priam bolesť celého sveta. Môj obdiv.

Trója jednoznačne patrí medzi filmy, ktoré si u diváka (mňa)  dokázal vyhradiť skutočne špeciálne miesto. Dôvody? Úctyhodne zvládnutý spektákel v dobe rojacich sa veľkofilmov so závratnou nákladovosťou. No zvlášť preto, že sa zameriava viac o emociálne nuansy než na historickú presnosť, čo mi neprekážalo. Nešlo o dokument. Postava princa Hektora s celým svojim slovným i hereckým prejavom sa mi vryl hlboko do srdca a múdra a poučná formula kráľa Priama: „Aj nepriatelia si môžu preukazovať úctu.“ – ma sprevádza celých 18 rokov.  Doteraz považujem Tróju za jednu z najlepších investícií v spojitosti s kinom, kde som „dosiahla“ silný emociálny i vizuálny zážitok .

Vždy, keď pozerám tento koncert, behá mi mráz po tele a cítim neskutočné emócie. Tie ma neustále vracajú v mysli k jednej z najkrajších videohier všetkých čias a dávajú pocit, že len pred chvíľkou som ju dohrala. Práve táto brilantná hudba jej vdýchla dušu a popri nádhernej grafike dotvorila ikonické dielo. Pán Sapkowski môže byť hrdý, že jeho knižná predloha sa dočkala tak kvalitného spracovania vo svete hier a to práve od patriotov. Zažiť tento koncert s videoprojekciou aspoň raz naživo, si vkladám do môjho zoznamu: Things To Do Before I Die

Jeden z najlepších a najsilnejších kórejských seriálov čo som kedy videla (a že ich nebolo málo). Tu nemôžem inak, než zaslúžených 5*. Amerika sa má čo učiť.

Detskému divákovi nebude toto prevedenie „Popelky“ nikdy blízke, pokiaľ mu však rodič nepomôže odhaliť jej skutočné čaro (ďakujem za to mojej mamine). Paradoxne mi hlavná predstaviteľka nikdy nesadla z dôvodu, že pri princovi (ktorý mi teda sadol až veľmi), pôsobila nadmieru detsky, aj keď je veľmi zlatučká. To ale nezmenilo môj vrúcny vzťah k rozprávke ako takej. Je pretkaná krásnym inteligentným humorom (ktorého je dnes už tak žalostne málo), hviezdne obsadenie jej dodáva dôstojnosť a tak spanilé vyznanie lásky, ako predviedol princ Mojmír v podaní J. Štědroňa Popoluške, by chcela zažiť asi každá z nás. „PANI“ herečka Dana Medřická v úlohe Macochy bola fantastická a jej hlášku "VY HUSY!!!" používam ako životnú, bezhlasnú mantru v práci.😁

V porovnaní s 365 Days je toto umelecké dielo. :-)

😂😂😂😂😂😂😂😂😂 Czyste nieszczęście, kochanie!!!!!!!