Mrak

Príbeh o myslení Britov viktoriánskej éry. Nadradenosť nad každým, čo nie je Angličan, pohŕdanie každým, čo sa na obed v trópoch vyberie bez vesty a viazanky, snobizmus - a v tom umiestnený príbeh mladých ľudí, ktorí sa v tomto prostredí snažia nájsť pevný bod na lásku a priateľstvo, ale aj to je limitované spoločenskými a vojenskými konvenciami. Niekoľko dobrých akčných scén. Neurazí, ale ani neprivedie do vytrženia.

Na filme sa podpísala hollywoodska rutina tej doby, ale stále sa na to dá dívať. Určitá patetickosť je akceptovateľná, vzhľadom na význam pre históriu USA, horšie je to s historickou vernosťou, ale ide skôr o detaily, ktoré našťastie neviedli k degradácii záveru príbehu na sladkastý happyend (viď moderný Robin Hood, ktorý oproti originálu nevykrváca zo zanedbanej rany, ale ožení sa s krásnou Marion a len-len že sa  nestane anglickým kráľom). Smrť hlavných aktérov bitky je podaná v tej hrdinskejšej verzii (nič proti tomu, možno to aj tak bolo), sklad pušného prachu v kaplnke sa však nepodarilo vyhodiť do vzduchu, a ako to bolo s jediným preživším mužom tu tiež podľahlo scenáristickej licencii. Film je však trochu rozťahaný, prvá polovica sa zaoberá úplne nepodstatným príbehom, aby sa mohla využiť kvôli troche estetiky krása Lindy Cristal, až záver je naozaj strhujúca podívaná. Celkove dobrý dojem umocňuje skvelý soundtrack, ktorý film posúva k slušným štyrom hviezdam.

Ani sklamanie, ani nadšenie. Skrátka za tri (a kúsok). Fallout som nehral, tak som si seriál pustil len zo zvedavosti. Rozumiem nadšeniu vášnivých hráčov, nakoniec scenár hier je evidentne slušne vycizelovaný, premyslený a dostatočne spletitý, aby sa na seriál podľa neho dalo dívať. Som pripravený na ďalšie série, už len  kvôli zvedavosti, pretože ako "nehráč" netuším, kam to povedie, dúfam (asi márne, ale keď vedeli ghúlovi odmazať nos...), že sa  niečo urobí s prejavmi Graves-Basedowovej choroby hlavnej hrdinky (tie vypúlené oči mi trochu vadia, inak slušný zjav), znova sa v duchu vrátim do Kolmanskopu, počkám si na ďalšie potvrdenie obecnej platnosti slovenského príslovia: "Ak je chlap len trochu krajší od čerta, ženu si nájde", tí černosi sú naozaj škaredí, ale keby ženy mali vkus, tak by sme mnohí asi ostali na ocot... Dobré exteriéry a interiéry, ale hlavne štýlový retrodizajn techniky a prípadný mix country, evergreenov a spirituálov z čias, ktorých atmosféra strachu z A-bomby a stavania súkromných úkrytov bola zrejme jedným z podkladov na vytvorenie sveta Falloutu. Občas záblesky dobrého čierneho humoru, hlavne od Lucy, neveľmi praktického klonu Leniny Huxleyovej z Demolition man, ale aj cynického ghúla. Napriek všetkému to bolo pár celkom príjemne strávených hodín nenáročnej zábavy.

Dosť veľké sklamanie. Rozvláčny dej, nepresvedčivé výkony, skreslené udalosti. Príbeh lode Exodus a jej pasažierov bol oveľa dramatickejší, tragickejší, a hlavne - bolo to úplne inak. Nakoniec, aj názov filmu je zavádzajúci, s loďou sa film zaoberá len v prvej tretine. Film bol natočený skôr na motívy skutočného príbehu Exodu ako podľa skutočnosti a už vzhľadom na vtedajšie búrlivé udalosti je príliš skratkovitý, nie je kedy vytvoriť si nejaký vzťah k hlavným postavám (už nehovoriac o tom, že hlavná hrdinka mi pripomínala Antóniu Hegerlíkovú - už mladá vyzerala staro), je tam dosť oslích môstikov, nelogičnosti a nepravdepodobnej akcie. Pretrpel som to, aby som si nakoniec potvrdil, prečo sa o tomto filme prakticky hovorí len v súvislosti s nádherným hudobným motívom. Film obsahuje všetky nectnosti a klišé americkej filmovej produkcie toho obdobia a svojou povrchnosťou, s veľmi slabým Paulom Newmanom, dokonale zabil pokus o zobrazenie celkom zaujímavého a doteraz kvalitne nespracovaného obrazu diania v Palestíne počas vzniku židovského štátu. Tá druhá hviezdička je tam len kvôli hudbe.

Film som videl na strašnej videokópii na odporučenie maďarského sci-fi časopisu (tuším to bola Galaxia). Ani mizerná kvalita mi však nedokázala zobrať zážitok, na ktorý som dodnes nezabudol, aj keď splatterpunk nie je môj obľúbený žáner. Mám pred recenzentmi z posledného desaťročia nespornú výhodu - videl som film, ktorého účinok nebol zriedený hromadou neskorších napodobenín, väčšinou nepodarených. Bol to prvý film, kde mi po chrbte behali zimomriavky ešte pri titulkoch. Zvýraznila to skvele naaranžovaná kamera pri lovení kľúča zo skrýše, vzďaľovanie kamery od ostávajúcej skupinky pri aute, zvláštny, sírny prísvit podvečera, pravidelné údery lavičky o stenu chaty, ktoré prestanú vo chvíli, keď sa ruka dotkne kľúča... a bol som pripravený na to, čo bude nasledovať. Nevnímal som drastickosť postupnej likvidácie skupinky, nechal som sa uniesť atmosférou a zúfalým bojom o prežitie aspoň toho posledného. Nevnímal som klišé žánru, nechal som sa vtiahnuť do desivej nočnej mory, z ktorej sa chceš za každú cenu prebrať, pretože to predsa nie je možné... Splatter väčšinou skončím v prvej tretine, samoúčelný masaker ma nikdy nedokázal zaujať. Tu však slúži na vytvorenie neopakovateľnej kvintescencie hrôzy a napätia. Je mi ľúto tých, kto to nemohli vidieť v časoch, keď bol zážitok z filmu najvyšší. Je zvláštne (aspoň pri dnešných, priam sadistických filmoch), že vo svojej dobe bolo film v niektorých štátoch USA v kinách zakázané premietať . Tempora mutantur, et nos mutamur in illis...

Blade Runnerom vyviedol Ridley Scott P.K.Dickovi to, čo Kubrick S. Kingovi - film prekonal literárnu predlohu. Dick patrí medzi mojich top spisovateľov, ale román "Sníva sa androidom o elektrických ovečkách" ma nechal dosť chladným. Možno vizuálna stránka filmu, prekonávajúca prostredie v knihe, možno neskutočná Vangelisova hudba, a to všetko len na podčiarknutie základného motívu filmu, Dickovej nočnej mory. Dick si vo svojom neveľmi pohodovom živote prešiel obdobím užívania narkotík. Svoj problém začal vnímať a riešiť až po zrejme desivej skúsenosti s akýmsi rozdvojením vedomia po užití drog. Vážne sa s tým zaoberal v Temnom obraze, neveľmi "čtivom", ale veľmi významnom románe pre pochopenie červenej nite prakticky všetkých jeho príbehov. Prítomnosť, ako ju vnímame, trvá pár minút, potom sa prežité uloží do spomienok. Tie časom postupne blednú, niekedy sa začínajú splietať s inými, prípadne do toho vstúpia staré sny, svoje urobia s pamäťovými stopami mikroglie... a po pár rokoch sa už niekedy nie sme schopní presne zrekonštruovať to, čo sme prežili. Dick si prestal byť istý reálnym základom svojich spomienok. V Blade Runnerovi je to naznačené v scéne, v ktorej si Deckard prezerá staré fotografie zo svojho života a v duchu uvažuje o reálnosti svojich prežitkov a spomienok s v protiklade novozisteného faktu možnosti implantovať spomienky ako u typu Nexus 6. Podľa recenzií mnohí ostali v zajatí vizuálu a hypnotizujúcej hudby, a ten hlavný motív - neistota reálnosti pamätaných skutočností, ostáva mimo. Dick bol nadšený predvedenými časťami filmu, je dosť možné, že oceňoval práve stvárnenie tejto myšlienkovej traumy, ktorá ho trápila až do jeho predčasnej smrti. Len neviem prečo  Scott neskôr tvrdil, že Deckard je android. Je to v rozpore so scenárom, logikou, nepodal nijaké odôvodnenie, prečo by tak malo byť, tým skôr, že záverečná sladkastá a distribútorom vynútená scéna, ktorá by to tak trochu ospravedlnila, nebola súčasťou pôvodného scenára. Dal síce podkladovú tému k BR 2049, ale bolo to tak trochu na spôsob zábavy starogréckeho lotra Prokrusta.

Pre mňa najlepší sci-fi seriál všetkých dôb. Nápad preniesť  americkú legendu - Divoký Západ do sci-fi takýmto spôsobom bol skvelý a hodný Whedonových schopností. Skupinka stroskotancov, ale nie lúzrov, spojených spoločnými hodnotami (aj keď to dnes znie trochu strašidelne), láskou k slobode, ktorej dávajú prednosť pred bezpečím a pohodlím, prežívajúci v nepriateľskom prostredí totalitnej ríše, živiaci sa na hranici legálneho a niekedy až za ňou. Určite najsilnejšie sú „Bez dychu“, klasicky westernový diel  „Serenity“, 7 statočných prerozprávaných v „Srdci zo zlata“, časti s whedonovským humorom ako „Naša pani Reynoldsová“, splatterpunkové „Vojnové historky“, hororová „Loď duchov“... Skvelá partia, ktorú u diváka neprekryje sebelepší príbeho, pretože sú to príbehy o posádke. Nič podobné som nenašiel pri iných sci-fi seriáloch. Budem kacír, ale ani Battlestar Galactica, ani Star Trek či ďalšie a ďalšie podobnou ľudskou kvalitou Firefly neprekonávajú. Len posledný celovečerný film Serenity ma trochu sklamal. Pripomínal mi román Vaterland, ktorý sa odohráva v alternatívnej budúcnosti a veľkolepé finále má byť objavenie holokaustu. Čiže efekt nulový, je to známe, neprekvapujúce. Firefly nepotrebovala tak násilné ukončenie. Čo bolo treba pre rozvíjanie obrazu Whedonovho vesmíru, v ktorom sa títo sympatickí odvážlivci pokúšajú vybojovať si aspoň trochu prijateľný svet pre seba, to boli ďalšie diely, ktorých scenáre a námety boli pripravené, ale kvôli hlúposti a krátkozrakosti Foxov sa nestali skutočnosťou. Pôvodná posádka sa už pravdepodobne nevráti, Ron Glass (pastor Book) zomrel, a plán pokračovať v sérii napr. potomkami pôvodnej posádky je len ilúzia. Škoda dobrého seriálu.

Tak neviem, film dostal mierny sprdung zo všetkých strán, ale mne sa celkom páčil, aj keď viac ako tri hviezdičky mu tiež nedám, je predsa len trochu infantilne rozprávkový, aj keď zase ten horor v jaskyni ...  Milly je veľmi sympatická herečka a pri jej filmoch (s výnimkou Stranger Things) ma teší fakt, že ani Netflix do nich nedokázal dotiahnuť štandardnú, zrejme asi 80%-nú zaznávanú sexuálnu menšinu. Je to síce trochu feministické, ale ako v príbehoch o Enole Holmesovej, je to dievča v mužskom svete devätnásteho storočia, v tejto rozprávke ešte v skorších dobách, tak sa nieto čomu diviť. Tomuto podtextu by sme sa nevyhli aj bez Netflixu. Film je zaujímavý svojou drsnosťou, pre dnešné disneyovky netypickou. Mnohí sa tomu čudujú a zrejme im to nesedí s dnešnou predstavou rozprávky, ale ja som spokojný. Vraciame sa k pôvodnej ľudovej epickej tvorbe, kde rozprávky bola taká prehliadka krutosti, že na dnes vydané staré rozprávky by eurocenzor nariadil dať prebalovú pásku s upozornením na drastický obsah, ktorý môže citlivejšieho čitateľa načisto psychicky rozhodiť. Klasické Dobšinského "Slovenské ľudové rozprávky" sú takým výberom surovosti, sadizmu a hrôzy, že sa dnes sotva nájde vydavateľ, ktorý by ich vydal bez patričnej úpravy pre snowflake generation. Ako dieťa som tú krutosť nevnímal, ani ma nenasmerovala na sado-maso, tak ma možno ani táto rozprávka nepomýlila ako tých mladších, ktorí podobnou výchovou neprešli. Pravda však je, že detská fantázia si počuté nedokáže predstaviť tak naturalisticky ako to dokáže vizualizovaný príbeh. Ale na takýto pohľad si už mohli zvyknúť pri Tomovi a Jerrym.