jaklee

Úžasné, hypnotické, silné, nádherné, surové 100%

Najlepší film Jiřiho Menzla, má v sebe poetické kúzlo, filozofický rozmer, rôzne symboly a veľmi trpký humor, rovnako je to aj krutá výpoveď o hnusnej dobe. "....ale já se ptám kam zmizel Mlíkař?"

Neskutočne osobité a avantgardné, estetické aj špinavé, smutné aj vtipné. Taktiež pre niekoho nie ľahko stráviteľné autentické svedectvo o zničených zapadákovoch. Korine si týmto originálnym debutom vymyslel vlastný vesmír a taktiež audiovizuálny štýl. Pojal to ako absurdnú koláž zostavenú z rôznorodých surrealistických, dadaistických a inokedy dokumentárne autentických záberov, ku svojim postavám najrôznejším outsiderom navyše pristupuje veľmi humanisticky. Keďže viem aký ma vzťah k Herzogovi, ktorý má ten film takisto rád, vidím tam inšpiráciu filmom "Aj trpaslíci začínali malí (1970)".

Zlepenec niekoľkých udalostí odohrávajúcich sa počas jednej noci v Belehrade. Veľmi realistické zobrazenie srbských charakterov, tvrdá realita a ľudské násilie, miestami sprevádzané veľmi dobrým čiernym humorom.

Umelecká snímka, vizuálne estetická, ako aj hlboké štúdium tém tabu sexuálnych aj politických.

Vorel vytvoril vlastne také svoje "Osem a pol" a tak, ako vie veľmi avantgardne zobraziť komédiu, tak takéto intímne drámy mu proste nejdú, lebo v momente keď do filmu ktorý mal byť hlboký, existenciálny a komorný, namieša niečo zo svojej preafektovanej grotesknej exhibície, stáva sa z toho len nepodarený koktail. Za mňa 2,5 hviezdy.

Ako vidím málokto z prítomných komentujúcich to chápe. Komédia zo života.

Po Bundovcoch ďalšia uletená rodina na sitkom s drsnejším humorom. Ale aj tak tomu chýba ešte viac šťavy. Uspokojnie mi priniesol až Lucky Louie (2006).

Strašne silná, temná ale aj čiernohumorná artová dráma o morbídnosti a skvelá alegória na hrôzy nacizmu. Film, ktorý predbehol svoju dobu vďaka svojej avantgardnej štylizovanosti a hlavne perfektný Hrušínský ktorý podal nadpozemský výkon (ten jeho úsmev a herectvo akoby bol neustále v tranze). "Dekuji, sem abstinent, nekouřím ani nepiju...snad jen tak symbolicky"

Filmová báseň. Tarkovský ide hlboko do svojho podvedomia, do svojich spomienok, do detstva a to prenáša na plátno veľmi osobitým a nesmierne poetickým štýlom, akoby si našiel vlastný filmový jazyk. A zrejme aj našiel. Jedná sa o jeho najťažšie stráviteľné dielo na pochopenie.