Brule

Táto rozprávka je určená tým, ktorí už film videli, pretože SPOILERuje. 18 000 000 r. p. n. l. Žil raz dávno jeden obrovitááánsky CGI žralok a jedna XXXL chobotnica. Títo dvaja sa strašne nenávideli (lebo boli silne antropomorfizovaní) a vždy, keď sa stretli urputne sa bili. Raz, keď sa tak bili, zamrzli v ľadovci. (!) Nedávna minulosť. Žila raz jedna vedkyňa, a tá sa rada preháňala v hlbinách v malom podmorskom module, vyrobenom z papiera podľa návodu z ABCéčka. Keď sa pohybovala v okolí ľadovca, nad ľadovcom sa vznášal vrtuľník z pomaľovaného balzového dreva a ten vyhodil do mora niečo „zakázané“ (nevieme čo, ale na ďalší dej to nemá vplyv), načo bezdôvodne vybuchol. Ľadovec sa roztrieštil a vyslobodil obe predhistorické monštrá. Jedno z nich plávalo priamo oproti vedkyni, lenže tá ho nevidela, lebo táto časť filmu bola príšerne zostrihaná. Potom chcela vedkyňa prezrieť veľrybu vyvrhnutú na pláž. Z neznámych príčin bola táto časť pláže policajne uzavretá, ale ona sa dostala dnu, keď sa policajtovi preukázala fotografiou onej veľryby. Naša oceánografka našla v rane zdochliny žraločí zub. Pozorne ho skúmala, ale ani za svet nevedela, čo to je. Podľa jej pohybov a výrazu tváre možno usudzovať, že ho považovala za sexuálnu pomôcku. A tu, kde sa vzal, tu sa vzal, prišiel jej na pomoc starý ostrieľaný vedec s najmodernejšou technikou – mikroskopom, pestrofarebnými vodičkami a počítačom. Dlho spolu hľadeli do mikroskopu a prelievali spolu farebné vodičky, kým im počítač nevygeneroval obrázok žraločieho zubu. Starý vedec následne vedel, že ide o zub mimoriadne veľkého žraloka. Potom sa k nim pridal japonský vedec so správou o chobotnici a hneď nato všetkých troch uniesol vládny splnomocnenec (agent? ktovie?) Lorenzo Lamas. Najprv ich ukrutne pourážal (režisér mu asi povedal, že tým psychologicky vyprofiluje postavu) a povyhrážal sa im smrťou, požiadal ich, aby svojim umom prispeli k zničeniu oboch monštier. Vedci sa hneď pustili do práce – naliali žltú vodičku do modrej, zelenú do fialovej, ale nepomohlo to! Tak sa všetci traja pozreli do mikroskopu a Japončík dolial flakónik modrou vodičku až po samý okraj a – zase nič! Potom a vedkyňa pozrela na Japonca túžobným pohľadom, pomilovali sa a Japonec mal po sexe múdre reči, ktoré bystroumnú ženu priviedli na myšlienku, že by mohli prilákať obe monštrá na podomácky vyrobený feromón a zničiť ich v zátoke. A tak sa všetci traja pozreli do mikroskopu, naliali fialovú vodičku do červenej, modrú do žltej...strih! Vymysleli KRIKĽAVOŽLTÚ VODIČKU!! Nabudúce sa dozviete: Prečo nemožno žraloka zastreliť delami, ktorými cielime 30 metrov nad hladinu; Prečo vyzerajú interiéry ponoriek ako videoherne v Hornej Mičinej; Ako Japonec citoval Caesara; Ako sa chobotnici nepodarilo rozmontovať ponorku a ešte všeličo iné.

Herci výborní, no na môj vkus príliš uťahané. A komédia to nie je ani náhodou.

K bezbrehej veselosti ma vie vždy doviesť ten obskúrny "zebrokôň", ktorý pravdepodobne po natáčaní zdochol na prebytok karcinogénnej farby v tele.

Odporúčam všetkým, čo majú radi chvíľe, keď musia partnera v noci odprevádzať na toaletu, lebo v tme sa skrýva Tošio.

Je len prirodzené, že sa Winnetou nestretol v amerických kinách s pozitívnou odozvou. V čase, keď doznievala schéma Indiána „kriváka“ a hrdinského belocha, jasne presadzuje myšlienku rovnocennosti a rousseauovského ušľachtilého divocha. Proti heroizmu individuálneho činu (v amerických westernoch vedie jedinec skupinu ku spaseniu, prípadne sám vykonáva pomstu za nespravodlivosť – dobre to vystihol Leone), stavia myšlienku skupinového víťazstva. Iný kraj, iný mrav. Dve hviezdičky a posteriori za prijateľnú modifikáciu westernu pre východoeurópsky blok, jednu za úžasnú hudbu a dve a priori za to piatkové popoludnie, keď som sa pýtal mamy koľko je hodín, lebo nesmiem zmeškať Winetúa.

Ach... A ten Kukura. Ten mi teda naozaj sadol...

SPOILER: Jedna hviezda za moment, keď z toho vlasatého fičúrika aristokratická persona striedavo odchádzala a vzápätí sa doňho vracala. Ten výkon by mohol závidieť aj Jack Nicholson.

Lamas tu hrá presne tak, ako sa tvári na tom plagáte. Päť, za veľa smiechu a rôznych prekvapení. Ale sračka to je poriadna.

Je zaujímavé ako sa naša spoločnosť vždy pred zavŕšením „magicky okrúhlych“ letopočtov uvádza do eschatologických nálad. Isteže, nie je to „to pravé orechové“ – väčšina sa nebičuje na námestiach, ani neupadá do extatických vidín o zániku ľudstva, spôsobeného prehnitou a skazenou dobou. Ale na správne dávkovanú moralitku v krimi obale si nájde čas vždy. Chvalabohu sa Fincher vyvaroval religióznej doslovnosti a svoju sedmičku (ktorú môžete vidieť v Boschovej maľbe Božie oko, kde zrenicou je Kristus a dúhovka žiari siedmimi odtieňmi smrteľného hriechu) uvádza iba ako zlovoľné dielo človeka proti človeku. Vyšinuté indivíduum sa stavia do pozície trestajúceho božieho nástroja, ale záver je demonštráciou a potvrdením jedinej pravdy: smrteľný hriech, ako ho tisíc rokov pozná Západ, nemôže byť záväznou normou. Najmä nie vtedy, ak vieme, že je postavený na afekte a pudovosti. Vrah teda prehral, a je s konečnou platnosťou zaradený do filmovej galérie celkom negatívnych postáv. A my môžeme žrať, smilniť, jedovať sa... Päť, za potešenie z pohľadu na mŕtve telá.

Agora – zhromaždisko, väčšinou tvaru štvorca. Nerušene nekonečné tvary sa presadzujú v obdobiach nepokojov – väčšinou ako súčasť ideologickej vlajky. Pred zlými mocnosťami sa hrdinovia v rozprávkach chránia vkreslením kruhu do hliny. Hypatia v myslení kruh neušetrila, zdeformovala ho. Toto nie je len rozprávka. Škoda.