Muzika

"Čo robíš? - Honím si ho. Čo iné sa dá robiť v tomto zkurvenom štáte?" Pokud si správně vzpomínám, tak v ČSSR se toho skutečně moc dělat nedalo. Pokud však někdo pracoval jako promazávač strojů ve vodárně a k puse měl přilepený náustek od saxofonu, tak měl jistou naději, že se může hraním pobavit a trochu si i vydělat. Cesta vedla přes zábavy, maďarskou svatbu, budovatelské přehrávky a pódiově pompézně propracovanou Kantátu o Iljičovi až k otázce, zda je lepší svou angažovanou tvorbu vytrubovat ve Švýcarsku nebo na Zemplínské šíravě. Pro mne byla Muzika docela příjemnou vzpomínkou na dobu, kdy od pokuty za rušení nočního klidu hrou na saxofon bylo hlídkou VB upuštěno zásluhou reprodukovaného repertoáru - Písně práce. (07.04.2016)

MUZIKA Jurka Nvotu je fenomén. Fenomén, ktorý ťaží z toho, čím zároveň trpí : - porovnávaním s Pelíškami - ktoré je úplne logické, lichotivé, zároveň ale zaväzujúce a brániace dopriať Muzike zaslúžený obdiv. Resp. nie obdiv, ale čistú radosť z videného, pretože tie pelíšky tam stále niekde vzadu sú. Ďalej je tu vyrovnávanie sa s minulosťou presne tým nostalgickým sposobom, ktorý mnohým už nemusí prísť zaujímavý (a nostalgický). Tiež pocit (najmä pre nás, Slovákov) prehnanej kritickosti voči nám samým, tým pádom i voči filmu, ktorý sa skutočne podaril, ale akoby v nás historicky zakorenene fungovalo, že voči sebe samým musíme byť kritickí viac ako voči iným. Čo je všetko škoda a zároveň akási zvláštna zákonitosť. Resp. zákonitá škoda. Takže po krátkom entré čisto subjektívne oko, idem na to inak: nesmial som sa od srdca, usmieval som sa. I s odstupom (film som videl na Febiu) obdivujem Juraja Nvotu za vedenie hercov. Ani náznak amatérizmu, ani jedna herecky trápna scéna v zmysle - čo to bolo toto ? Presný Ľuboš Kostelný, krásna Táňa, ktorá sa síce nakoniec vyvinie zvláštne bezfarebne, ale i tak, fakt krásna (tu som vždy nekritický). A celá rodinka Oľhovcov Geišbergovcov, ktorá má jednoducho herectvo v srdci. Po Krutých radostiach sa pánu Nvotovi podaril ďalší fajný filmík, ktorý nie je dokonalý, ale čo je dokonalé ? A že vie byť dokonalosť i nudná... (22.05.2009)

Muzika je film opravdu vtipnej, a přitom tak nějak skromnej. Komický situace jsou dobře vymyšlený, zahraný i vypointovaný, a to znamená hodně. V českých komediích z poslední doby se tlačí na pilu ve scénáři i hereckým výrazu a nakonec to vypadá tak, že když by se měl člověk zasmát, má spíš pocit, jako by ho do toho někdo nutil, i když jemu se smát vlastně nechce. Zato vtípky z Muziky ve mně nechaly příjemnej pocit uvěřitelnosti a správný míry nadsázky. Juraj Nvota se nesnaží předávat nějaký zvláštní poselství, spíš se mu daří vystihnout atmosféru "starejch blbejch časů za komoušů". Daří se mu to tak, že si uvědomíme, že bysme se do nich rozhodně vrátit nechtěli, ale že i tenkrát tady žili lidi, který byli v něčem tak nějak stejný, jako jsme dneska my. Tak, že chceme s těmahle lidma prožívat jejich příběh. Báječně jsem se bavil a navíc mě potěšilo, jak profesionálně a vkusně je tenhle film natočenej. Naprostou většinu českých novinek strčí do kapsy. (06.08.2008)

Divadelník Nvota pokračuje vo svojom omyle režírovať hraný film. Socializmus sa mu tu zredukoval na nemožnosť nosiť dlhé vlasy. V súvislosti s tým, že sa jedná o adaptáciu Pišťánka, netreba asi veľa hovoriť. Muzika v Nvotovom podaní a Pišťánek sú si vzdiaľenejší ako Zlomok sekundy od "Alžbetky" Kolevskej a Kobra 11. Koniec koncov je to ochotnícka rutina v pastelových farbách s kopcom známych tvári. Latinák sa vyfarbuje už tu, aj keď len v epizódnej úlohe. Dávno sa na Slovensku žiadny herec nespoliehal tak vehementne na svoju srandovnú tvár. Dobové nadšenie z Muziky prišlo len vďaka neexistujúcej konkurencii. (24.05.2012)

,,...MUZIKA JE MUZIKA, CHÁPEŠ?" __ V prvom rade musím povedať, že som sa na tento film naozaj tešil, ani nie kvôli (inak už dosť ošúchanému) námetu, práve pre to, čím sa stal. A i keď som presne nevedel čo očakávať, dá sa povedať, že nesklamal. Neviem nakoľko miestne je jeho prirovnávanie k Pelíškam, skôr by som sa hlavne pre dejové rozpätie priklonil k Pupendu, avšak obe predchádzajúce snímky sú na tom predsa len o niečo lepšie a nebude to len muzikou. Zo začiatku má film slušný rozbeh, postupne však naškodu stráca na ľahkosti a atmosfére a osobne by som si vedel predstaviť aj trocha iný záver. Posledných 20 minút ma už natoľko neoslovovalo, celok ako taký má však veľmi sympatický charakter a nebyť naozaj silnejúcich vyššie uvedených výhrad dal by som plné hodnotenie. Z hercov ma zaujali predovšetkým pohodový Marián Geišberg a pôvabná Pauhofová. Scenár je takisto veľmi dobrý, zastúpenie vulgarizmov nejde na úkor kvality a film disponuje celou radou prvotriednych hlášok. Nedá mi nespomenúť drobné výhrady k výprave. Muzika sa nakrúcala v Karlovej Vsi, v miestach, ktoré dobre poznám nakoľko tu bývam, dokonca okolo Vodárne prechádzam prakticky každý deň. Menším problémom tu sú, že napr. v interiérových scenách je na paneláku oproti bežne vidieť plastové okná či satelity, nehovoriac o úplne nových budovách, ktoré v časoch Muziky nestáli a ich výstavba sa začala len niekoľko rokov dozadu, čiže aj po novom miléniu. Zahrám sa ešte na Houndiniho. Máloktvo vie, že Muzika bola nominovaná na 14 národných cien Slnko v sieti a vyhrala ho v 9 kategóriach: Najlepší film, réžia, herec v hl. úlohe (Ľ. Kostelný), herečka von vedľ. úlohe (Jana Oľhová), scenár, hudba, výtvarný počin, strih a zvuk. (02.05.2009)