Taxidermia

POZOR spoileri : Film TAXIDERMIA predstavuje príbehy troch rozličných mužov v troch rozličných dejinných aj časových obdobiach života, dalo by sa povedať štyroch, keďže postava jedného sa prelína do časovej línie aj druhého príbehu. Dej je chronologicky usporiadaný- od doby vojny ( prvý príbeh vojaka Morosgyovániho a jeho nadriadeného dôstojníka Kalman Miszlenyi) , v čase socializmu (syn Kalman ) a posttotalitnej dobe ( príbeh Lajosza ) Prvý príbeh, ktorý sa odohráva v dobe, ktorú pravdepodobne nikto z režisérov a scénaristov nepamätá, pôsobí dejovo odtrhnuto od zvyšných dvoch. Zo začiatku pôsobí dojmom starého päťdesiat-šesťdesiatročného filmu, čo treba jeho tvorcom uznať k dobru, avšak má to slabinu vo výtvarnom stvárnení, kde minulosť je zobrazená pridaním zelenej, čo síce pôsobí pošmúrne a historicky- prehnané prifarbenie je však na škodu krásnym exteriérom- kamenným múrom, zasneženej krajine, dreveným domom, nostalgii prostredia … Tématicky aj výtvarne je výborne zvládnutá scéna s korytom. Tu možno oceniť nápad, námet aj prácu s kamerou. Spredmetnenie deja/času v koryte ako symbole- dávnom drevenom ručne vyrezávanom koryte, ktoré sa používalo na rôzne účely od náhrady kolísky po koryto na kúpanie či koryto na nasolenie mäsa pri domácej zabíjačke ... Koryto tu predstavuje menenný prvok v cykle ľudského života, ktorý sa nanovo opakuje, ale s inými osobami, čo je utvrdené ( empahasovane )pridaním medziscény vystretého mrtvého na posteli v tvare koryta. Výtvarne dobre pôsobia aj pohľady kamery zúženým priezorom – imitácia pohľadu ľudského oka akoby z podhľadu. Škoda, že zopár takýchto kamerových scén nie je aj v ďalších 2/3 filmu, bolo by to pekné výtvarné aj vizuálne ujednotenie. Ešte by som poznamenala podobnosť v maďarských filmoch: možno sa autori oceneného „O tele a duši “ 2018, inšpirovali aj týmto starším filmom, kde je práve sex či jeho nemožnosť spájaná s prostredím bitúnku ( zabíjačky), rozpoluplnosti nežného a surového a zvieracích analógii k ľudskej . Druhý príbeh zasadený do obdobia socializmu pôsobí vyslovene nechutne, je plný scén prejedania sa, vracania a zase vracania, žráčskych súťaží, rýchrožrania, žuvaní a tučných ľudí. ( Bela stále niečo zajedá a žuvá, aj keď vyznáva lásku, aj keď žiada o „romantický útek“). Červené tepláky pri tréningu, červené saká na svadbe, nechutné červené kravaty na obéznych bruchách. Je jasné akú analógiu tým autor naznačoval- socializmus(červená) bol ľuďom nechutný a nedalo sa to ani vysloviť. Aj tu sa však nachádzajú milé scény, ktoré majú diváka zmiasť- dvaja tuční zamilovaní sa vznášajú na vode, romanticky sa bavia o svojom budúcom dieťati- aké meno mu vybrať. Je tučnota ošklivá alebo krásna ? Nie sú aj títo tučkovia so svojimi citmi rovnako zlatí ako množstvo mladých ľudí v ich veku ? Tretí príbeh je najzmätenejší a najzložitejší z celej série. Možno tým, že je to nedávna doba, je ťažšie ho reflektovať. Najprv sa vykysnutie socializmu so všetkým hnusom prejavilo v prvých rokoch posttotality – ako tučný vykysnutý otec zavretý v byte s troma mäsožravými agresívnymi mačkami, ako symbol skrývania sa (skrývanie svojej predošlej identity, svojich socialistických a netredovych, nepriznaných vecí za ktoré sa teraz hanbíme) .... a zároveň nemožnosti si s tým sám poradiť, ale s nostalgoiu spomínajúci na „krásne časy “ a neschopnosť zúčastenosti dnes. Nechutnosť scény, kde očakáva divák rez, useknutie hlavy, ale nepredčí zhnusenosť s okom v Andalúzskom psovi. Aj tu sú ukázané paralely a metafóry doby : v kapitalistickej spoločnosti už nie sú nechutnosti skryté, sú obalené do beloby a predkladané ako umenie. Scény sú plné postáv v bielych kostýmoch, výstavná sieň je biela, umelec-rečník je snehovo biely a otvorene hovorí o zabití a samovražde len ako o zážitku slúžiacemu k vytvoreniu diela. Recipient tak nevníma smrť a tragédiu ako nešťastie ale len ako naturalizovanú zložku umenia reflektujúcu dobu. Divácka otupenosť – anestetika- je vyjadrením súčasnej doby ako ju opisujú sociológovia - apatia, narcizmus, ľahostajnosť a mix protikladných entít ... Z môjho pohľadu je témou filmu: skaza vlastnou vášňou. Prvý- škaredý vojak s ráštepom túži po splnení svojej vášne -sexe. Druhý príbeh- nemožnosť odpútať sa od vlastnej predstavy ideálu či posadnutosti. „Dieťa je dieťa. Vykŕmime ho.“ Táto skazonosná fixná idea je plne dovŕšená koncom tejto postavy v tretom príbehu. Odmieta uznať syna , jeho prácu, jeho osobnosť a túžby a vôbec mu na ňom sebecky nezáleží, tak ako mu nezáležalo na rodine a žene a svoju vášeň k súťaživosti a predstave vlastnej úspešnosti aplikuje aspoň na mačky, čo mu je aj osudné. Identifikovať tretiu vášeň je ťažké – ale najviac dominuje, že postava tragicky túži po uznaní rodiča. Film obsahuje aj bežné klišé : škaredý ľudia sú zlí, kto robí v práci nechutné veci je sám nechutný. Pokiaľ by film mal byť celostne postmoderný- nebolo by na škodu viac výrazu venovať ambivalencií vecí. V druhom príbehu je to explicitne zobrazené viackrát, v prvom príbehu s vojakom sa film spolieha len na divákovú odozvu- po chvíľke spoznávania sa s postavou môžeme očakávať jej pochopenie, okrem pocitu nechutnosti aj určitú ľútosť k nemu, že nemá šancu naplniť svoju vášeň, že je bezmocný, týraný a nakoniec zabitý. Surovosť aktu výstrelu pôsobí na všetky predchodzé nechutnosti vojaka až ospravedlňujúco a katarzne. Problém postmodernych filmov, ktorý nútia diváka k zamysleniu, často na úkor jasnosti a zmätenosti, je ten istý ako u expresívneho umenia. Je veľkým umením podať expresiu nie jednostranne negatívným spôsobom. Bez surovosti, strachu, bez ostrej dôrazovosti, bez nepríjemných pocitov, bez nechutných konotácií... akoby iné ako ako pocity, pri ktorých nás strasie, neboli dosť vznešené či skutočné. (29.05.2019) (méně) (více)