Zmatená duše

Matthew Perry má veľmi jednoduchú diagnózu: chodiaca všeobecná porucha odosobnenia s náhlymi cyklickými stavmi, zbrklo sa vzdávajúci, s tendenciami k hypománií, ktorý neustále preháňa. Na tejto diagnóze postavil Goldberg celý film a jeho najväčším plusom je že za hlavného hrdinu si zobral práve Matthew Perryho. Od prvého mometnu ako vstúpi so svojou briadkou a sakom do miestnosti a od prvého vnútroného monológu ktorý prenesie " sám sebe som najväčším nepriateľom" si jednoducho jeho postavu zamilujete. Cítite s ňou, podvedome dúfate že sa na ňu usmeje šťastie a v niektorých situáciách mu dokonca rozumiete. Celý film sa nesie v hľadaní pocitu reálnosti, ktorý hlavný hrdina stratil a tiež je to o prekonaní strachu. V pozadí vám hraje príjemná hudba, tak krásne význačná pre nezávislé snímky, ktorá krásne zapadala do uboleného prostredia v ktorom sa hlavný hrdina pohyboval. Typickú situačnú komiku vystriedal tkz. inteligentný humor, ktorý je síce utlmovaný tými liekmy, ale v konečnom dôsledku to môžte kľudne porovnať z bokovkou. Veľmi skvostná vedľajšia úloha Mary Steenburgen a tiež nezabudnuteľná kráska Lynn Collins. Film ma veľmi bavil a aj keď nie je pre všetkých, ja som mu rozumel veľmi dobre, preto dávam plný počet. (29.03.2009)

Mám rád ten pocit, keď od filmu nič nečakám a nakoniec sa mi dostane nadpriemerného zážitku. Presne, ako napríklad pri tomto filme. Síce neprináša do žánru nič nového, ale pôsobí veľmi príjemne. Vyzdvihol by som kameru, ktorá je v niektorých momentoch veľmi pekná a aj scenár, ktorý sa snaží do poslednej minúty vyhýbať klišé. A samozerejme Perryho, ktorý hraje výborne a takáto rola je mu snaď ušitá na mieru. Aj humoru je vo filme dosť - usmieval som sa veľmi často a dosť krát aj nahlas. Soundtrack je takisto výborný. Nehneval by som sa, ak by sa točilo viac takýchto filmov. (10.05.2008)

Nejenom Jason Biggs (po Cokoliv) by mohl nahradit v Hollywoodu Woodyho Allena na jeho neotřesitelné pozici prvotřídního blázna / neurotika. Také Matthew Perry dokazuje (stejně jako ve skvělém Studiu 60), že se dokáže vymanit ze škatulky kamaráda Chandlera a jeho kapánek zcvoklý Hudson je tak trochu poctou všem filmovým postavičkám, které mají nějakou tu malou "vadičku". Škoda druhé poloviny filmu, která výrazněji ztrácí tempo a projevuje se zde více komediální vrstva na úkor té dramatické. 70 % (29.08.2008)

Depersonalizace je pocit odosobnění, jako by člověk sledoval sám sebe. Žil v šíleném polosnu. Má pocit, že nic není opravdové. Necítí se dobře ve své kůže. To jsou šílené stavy, kterými si procházela hlavní postava. Neměl hulit. Vždycky jsem si říkala, že hulení je spouštěč dost nebezpečných věcí v lidské hlavě. Nikdo z nás pořádně neví, co tam nosíme a jak ta chemie vůbec funguje. Perrymu jsem tu psychiatrickou diagnózu sežrala i s navyjákem. Monology a myšlenkové pochody hlavní postavy byly vážně zajímavé. (05.12.2017)

Na tomhle filmu se mi líbí, ale opravdu líbí, že hlavní hrdina není hlupák, blbeček a nenechá se vodit za nos... zbytečně dlouho. Ale to je asi tak celý. Ústřední dvojice je sympatická, hudba taky, Perry už tu není za Chandlera a celkem mu to i sluší. Film na pohodu, sednou si k němu po vyčerpávajícím dnu nebo jen tak zahnat nudu - pro to je stvořen. (17.03.2009)